Odvážna herečka sa nebojí ozvať, keď sa jej niečo nepáči a naopak sa nadchnúť, keď ju niečo zaujme. Priebojnosť po nej zdedili aj obe dcéry Dorota a Tereza. Annu Šiškovú uvidíme čoskoro aj v novom filme A máme, čo sme chceli.
Spoločenská situácia je pred voľbami citeľne vypätá. Patríte medzi ľudí, ktorí sa neboja ozvať, keď cítia, že sa deje neprávosť. Ako prežívate toto obdobie?
Je to veľmi dôležité, priam prelomové obdobie v histórii Slovenska. Ja by som sa vrátila k obdobiu vraždy Jána Kuciaka, ako sme sa dokázali všetci postaviť proti vtedajšej vláde. Vtedy som pocítila nádej, že bude lepšie. Bohužiaľ sa to nepodarilo, tá ďalšia vláda nebola dobrá, bola zmätočná. Je hrozné, že ľudia zabudli na to obdobie, keď sme sa postavili proti vláde, pre ktorú zomrel Ján Kuciak – napádal ich politické podmienky, boli v nej ľudia, ktorí manipulovali peniazmi, všetkým… Stále sa pýtam, ako to bolo vôbec možné, že sa také niečo stalo? A teraz idú voľby a ľudia akoby úplne zabudli na tento príbeh. Ako sa vraví, história sa zvykne opakovať a z toho mám obavy.
Množstvo občanov je sklamaných a frustrovaných, cítia, že nenastala žiadna spravodlivosť a nechcú ísť vôbec voliť..
Áno, tak sa na to úplne vykašlú. Ja normálne pociťujem také nutkanie zvolať – Preboha, ľudia! Nebojíte sa, v čom budeme žiť? Čo ak sa oddelíme od Európy, čo keď nebudeme patriť do NATO, čo s nami bude? Pociťujem niekde vzadu nádeje, že sa tí ľudia zobudia, že aspoň pôjdu voliť, nech tie hlasy neprepadnú niekomu, koho by si nepriali ani oni, že to je teda to najdôležitejšie. Poďte voliť a vyjadriť sa, keď máte tú možnosť.
Dcéra Dorota kandiduje za novú politickú stranu, čo hovoríte na jej vstup do politiky?
Aj som ju odhovárala, veď sa o ňu bojím, no moja dcéra to cíti tak, že tým, že žila vonku, tak si povedala, že buď niečo zmení, keď tu zostáva, alebo odíde. Sociálne cítenie má také silné, že by mala zlé svedomie, keby nič neurobila. Myslím, že spravila správne rozhodnutie a som na ňu pyšná, že ide s kožou na trh.
Obe vaše dcéry – aj režisérka Tereza, sú šikovné a sebestačné, po kom to len asi zdedili?
Veru, neboja sa, a myslím, že to majú naozaj po mne (smiech). Nikdy som sa nebála vyjadriť svoj názor, aj keď sa nechcem stavať do politickej línie, lebo som herečka. Za svoj názor sa nehanbím, kedykoľvek ho vyjadrím, no nechcem stratiť svoje povolanie a zmeniť sa na političku. Najväčšiu hrozbu vidím v tom, že sme pomýlení. Začalo to očkovaním, ľudia sa báli a ten strach bol zneužitý na zmenu názoru. Ľudia už začínajú veriť, že je všetko inak, že nič nie je pravda a všetci sme vlastne hlúpi, lebo ju nevieme. Jednoducho, nemáme kritické myslenie. Ľudia si nedohľadajú zdroj informácií, všetko čerpajú z dvoch-troch rovnakých stránok. Niekto si hocičo vymyslí a milión ľudí tomu uverí. Treba sa predsa dopátrať k tomu, odkiaľ tie správy idú. To je celá vlna takýchto vecí, už mi to pripadá ako nejaká sekta, ktorá sa tu rozšírila a teraz nás úplne ohrozuje svoju hlúposťou. Vlastne sa niekedy dosť bojím. Zachovať si čistú myseľ a vnímať pravdu je pre mnohých ľudí ťažké. Včera som práve pozerala film Schindlerov zoznam a uvedomila si, že aj jeden jediný odvážny človek vie spraviť neuveriteľne veľa dobra. Môže niečo zmeniť a teraz nastal presne ten čas, že každý z nás by mal urobiť všetko. Byť odvážny a urobiť pre to niečo, aby som mal zo seba dobrý pocit. Spraviť niečo pre spoločnosť, ale aj pre svoju rodinu.
Z histórie máme s propagandou svoje skúsenosti, avšak je u nás neustále prítomná. Vy sa cez svoje povolanie môžete približovať ľuďom cez inscenácie.
Aj sa o to v divadle spoločne snažíme. Kartónový otecko, Príhody tuláka po Slovensku aj Ženy veľkých mužov sú všetko nové hry v Astorke, ktoré uvádzame aj so zámerom nastaviť spoločnosti zrkadlo. Poetika Divadla Astorka Korzo 90’ je postavená na princípoch groteskného odstupu a zobrazovania protirečivosti až absurdnosti sveta. Všetky tri pripravované hry spája interpretácia znakov a atmosféry spoločnosti prostredníctvom nadhľadu. Príďte sa všetci pozrieť, verím, že sú to naozaj krásne a vtipne spracované inscenácie.
Téma nového filmu v ktorom účinkujete – A máme, čo sme chceli, je opäť silná. Zobrazuje Silvester jednej rodiny počas rozdelenia Československej republiky, z ktorej jeden člen spolupracoval s ŠTB…
Postupne to vyjde na povrch, do toho sú tam zakomponované rodinné vzťahy, lásky, všetko, čo k tomu patrí. Každá postava je zahraná šťavnato a má svoj oblúk. Keď som si prvý raz prečítala Dušičkov scenár, bola som nadšená! Sú tam skvelí herci – Bolek Polívka, Eva Holubová, Ady Hajdu,… Natáčanie bolo výnimočne nádherné a príjemné. Našli sa tam ľudia s rovnakým názorom, cítením, veľmi sme sa tešili na každý deň nakrúcania. Môžem to pokojne prirovnať k filmu Musíme si pomáhať. Najradšej by sme boli, keby sa ešte nakrútilo pokračovanie, aby sme mohli byť spolu (úsmev). Veď jediné, čo má zmysel, sú naše vzťahy a naši blízki ľudia.
Poďme na príjemnejšiu nôtu, nedávno ste sa vrátili z Chorvátska…
Cítim sa tam veľmi dobre na jednom malom ostrove, kde pravidelne chodievam. Naberiem tam vnútorný pokoj, úplne dokážem vypnúť hlavu a iba plávať, pozerať sa na more a ešte varím pre množstvo priateľov. Vždy tam načerpám energiu na návrat do reality. Je to taký môj ostrov pokoja.
Strávili ste leto skôr oddychovo alebo pracovne?
Natáčala som seriál Láska v Istanbule. Mesto ma pozitívne prekvapilo, dokonca mi niektoré ulice pripomínali Parížsku ulicu v Prahe, kultúrou aj gastronómiou. Sú tam nádherné budovy. Sprevádzala ma aj manželka slovenského veľvyslanca, tak som dostala aj perfektný výklad k histórii Istanbulu. Stretli sme sa výborná partia hercov, medzi nimi Majo Labuda, Matej Landl a ďalší. Skamarátili sme sa aj s tureckými hercami a so štábom. Začiatkom leta som nakrúcala česko-slovensko-chorvátsky seriál na ostrove Brač, kde hrám Slovenku, čo žije v Chorvátsku. To bola taktiež veľmi príjemná spolupráca. A nesmiem vynechať zámok Blatné, kde sme hrali Šialene smutnú princeznú a hrala som aj v Prahe vonku na Vyšehrade. Moje leto bolo teda perfektné! Aj pracovné, aj oddychové. Také, aké má byť…
Vyrastali ste so štyrmi bratmi. Ako si spomínate na vaše detstvo?
Mala som troch starších a jedného mladšieho brata. Bolo to super, doteraz ako rodina veľmi držíme spolu, stretávam sa aj s bratrancami a sesternicami i neterami. Keď mala Terezka minulý rok svadbu v Prahe, prišlo nás vyše tridsať ľudí iba z najbližšej rodiny. Držíme pohromade, a keď sa niekomu dejú problémy, pomáhame si, vieme sa zomknúť. Veľká a funkčná rodina je dar. Mám všade za sebou kopec ľudí, ktorí ma majú radi a pre ktorých som dôležitá i oni pre mňa. Aj s dcérami si denne telefonujeme a všetko spolu zdieľame.
Dcéra Terezka sa vydala za amerického herca Jacoba Pittsa. Obaja majú rozbehnuté kariéry, pendlujú medzi New Yorkom a Prahou a nechcú mať deti. Vy ste už babičkou deväťročného Filipa, ako sa pozeráte na jej rozhodnutie?
Akceptujem ho. Viem, že robí najlepšie, čo vie a ako to cíti. Svoju prácu majú naozaj obaja radi, našli sa v nej, a keď sa cítia naplnení, prečo nie? Bola som za nimi v New Yorku, všeličo mi poukazovali, nachodili sme kilometre na bicykloch, myslím si, že je spokojná a to je pre matku to najdôležitejšie.
A kde sa cítite najlepšie vy? Súkromne aj pracovne sa dosť nacestujete.
Doma v Bratislave. Mám tu svoju partiu blízkych priateliek, s ktorými veľa debatujeme, pravidelne sa stretávame a riešime všetko možné, od vzťahov až po politiku. Vieme si to naozaj užiť a prebrať všetko podstatné v živote. Je to taký ženský krúžok, no tým, že máme každá iné povolanie, je to zároveň veľmi obohacujúce. Mám aj veľa mužských priateľov, dokonca hercov aj režisérov. A dobre varím, takže muži radi ku mne chodia na dobré jedlo (úsmev). Milujem byť obklopená priateľmi a veľmi ma to napĺňa. Raz za čas pocítim potrebu ísť sa vyvetrať niekam za hranice, tak si odskočím napríklad do Prahy za dcérou. Myslím si, že človek sa môže cítiť doma na viacerých miestach. Často bývam aj s vnukom, keď nehrám, tak ho vyzdvihnem zo školy.
Máte veľké a otvorené srdce, ako si ho chránite?
Nemám okolo seba zlých ľudí a ak vycítim, že sa taký niekto približuje, nepripustím si ho. Ľudia v podstate nie sú zlí, no aj tak mi často ublížia. Samozrejme, hlavne v tom mužskom svete, keď sa mi niekto páči alebo sa zamilujem, tak tam zrazu nevidím nič, idem iba za hlasom srdca. To je taká moja povaha. Nie som s ňou spokojná, príliš všetkému uverím a vrhám sa do všetkého. A ešte som aj príliš starostlivá! Keby som bola viac nedostupná a panovačná, možno by to bolo lepšie, no človek sa nevie zmeniť. Skrátka, som taká, aká som a je to tak.
