Herečka Antónia Lišková sa stále považuje za Slovenku žijúcu v Taliansku. Veľmi dobre vie, kde sú jej korene a aj napriek veľkej sláve v cudzine je nohami na zemi. Vďačná za každý okamih a aj za hlavnú rolu vo fantasy seriáli Vedma.
Vďaka fantasy vypneme od reality, prečo je podľa vás dôležité unikať pred každodenným žitím?
Vedma je veľmi aktuálny seriál. Skrýva totiž pravdivú metaforu. Moja postava Vedma sa snaží otvoriť vedomie ľuďom, aby reálne videli, čo samy na sebe a na druhých páchajú. Vysvetľuje im, že raz ich civilizácia zanikne, tak ako aj iné pred ňou. Deje sa to na základe toho, že bojujeme jeden proti druhému a nebojujeme všetci spoločne proti tomu, čo nám v skutočnosti ubližuje.
Čím vás Vedma na Voyo oslovila, že ste prijali ponuku hlavnej postavy?
Po vzhliadnutí seriálu zistíte, že to tak funguje aj v našej spoločnosti, určite sa v ňom každý nájde. Veď my všetko dobré, čo sa nám svet snaží ukázať, zničíme. Ľudstvo sa hneď vrhne na to zneužiť a využiť čokoľvek, čo sa nám ponúka. Vezmite si prírodu. My ju ničíme a ona nám prináša iba dobro. Tak je to aj s Vedmou. Každý ju chce použiť na to, aby sa dostal niekde inde.
Ako si spomínate na nakrúcanie?
Myslím, že najdôležitejšie na každej práci je to, s kým pracujete. Poznala som tvorcov už z minulosti. Keď to celé dobre dýcha, je to potom vidieť a nejako to prerazí aj do výsledku. Samozrejme ma bavila aj moja herecká postava. V celej mojej kariére je to úplná novinka. Naozaj som sa pri tom zabávala. Mala som možnosť hrať bytosť, ktorá vlastne aj existuje aj neexistuje a dá sa s ňou krásne vyhrať. Bolo to naozaj super, ale aj namáhavé, keďže sme točili aj v noci, bola aj zima, ale bolo to krásne. Dúfam, že sa na to bude aj divákom dobre pozerať.
S producentkou, autorkou námetu a scenára Vedmy Adrianou Kronerovou vás spája aj priateľstvo..
Adriana do môjho života vstúpila približne pred siedmimi rokmi a odvtedy z neho nevystúpila. Veľmi si ju vážim. Je pre mňa veľký vzorom. Režisér Jakub je zase pre mňa veľký vizionár. Je radosť pracovať s takými ľuďmi. Som zároveň rada, že som prepletená so Slovenskom. Som Slovenka žijúca v Taliansku. Samozrejme, že som sa zmenila a aj hranie je iné. Gestikulácia a podobne. Prirodzene sa to nalepí na vás z prostredia v ktorom sa pohybujete.
Spomínané negatívne energie cítime v ovzduší všetci a snažíme sa tu nejako spoločne fungovať. Ako s nimi vy narábate?
Za veľmi dôležitý faktor považujem vek. Prišla som v poslednom období na to, že som sa vždy snažila riešiť problémy iných ľudí, mojich priateľov, rodiny a pod. Celé hodiny som počúvala ich telefonáty a už im to teraz nedovolím. Pretože ja sa každé ráno zobudím a snažím sa zaspať večer s tým, že som naozaj šťastná bytosť, ktorá si zaslúži všetko, čo má. Hovorím to na základe toho, že veci robím zo srdca a nie z akejkoľvek vypočítavosti alebo na úkor niekoho iného. To sa vždy ukáže. Nič mi nechýba, mám zdravie, blízkych ľudí vôkol seba, dostatok jedla na stole.. Nedovolím už nikomu, aby na mňa preniesol svoju negatívnu energiu. Milujem prírodu a moju záhradu. Keď už sú lístky na kvetoch zvädnuté a sú na nič, treba ich odstrihnúť. To platí aj v živote.
Čo však robiť v prípade, keď sa jedná o najbližších ľudí? Tam je tá bolesť naozaj výrazná..
Ale aj tá sa dá zvládnuť. A v konečnom dôsledku to človeka posilní. Ja som vlastne veľká samotárka. Zo Slovenska som odišla ako devätnásťročné dievča a odvtedy som sama. Samoty sa nebojím a fungujem sama so sebou úžasne. Je krásne, keď mám vôkol seba priateľov, rodinu alebo partnera, ale idem si vlastnou cestou. Keď niekto chce byť pri mne, môže, ale ak mi to začne škodiť, nepotrebujem to nasilu držať. Niektorí ľudia sa samoty boja, lenže ak z vás najbližší vyciciavajú energiu a škodia vám v tom, aby ste mohli byť pozitívny a spokojní, no načo je to dobré? To netreba nikomu dovoliť.
Vyrástli ste v dedine Malé Lehôtka pri Prievidzi v obklopení hôr. Bolo to idylické detstvo?
Moje korene sú stále tam. Je úžasné, keď viem dýchať tamojší čerstvý vzduch a som obklopená lúkami a horami. Snažím sa tam vracať najčastejšie, ako sa dá. Najmä kvôli tomu, aby som si pripomínala odkiaľ pochádzam, kto som, z akých podmienok som vyšla. Snažím sa to naučiť aj svoju dcéru. Každý z nás má korene, ktoré ho neskôr podržia. Pomáhajú nám nevzlietnuť, ale zostať zakorenený v zemi. Iba ten kto má korene, môže lietať. Lebo tým pádom nespadnete a nezabijete sa. Sláva, peniaze a moc môžu človeka katapultovať do inej dimenzie, ale to všetko je iba ilúzia. Každý pád vie veľmi bolieť.
Ako najradšej trávite v Malej Lehôtke čas?
Chodím na hríby. Vraj sú tam teraz medvede. Jedna pani mi odporúčala sprej, ktorý mu mám z ôsmich metrov streknúť do očí, ale ak by bol pri mne tak blízko, to už by som bola zrejme mŕtva. Takže to radšej nebudem skúšať (smiech). Stále však udržiavam vzťahy s kamarátkami z detstva. Mám jednu priateľku odtiaľ, ktorá žije v Londýne a stále si spolu píšeme.
Ste veľmi pekná žena, dokážete byť márnotratná?
Áno, niekto si kupuje kabelky Chanel a ja si kupujem kvety a stromy do záhrady. Dokážem na ne minúť doslova „majland“.
Žijete v Ríme, ale nie v jeho centre, ale v blízkej vzdialenosti. Máte doma potrebný pokoj od veľkomesta?
Ten ja výsostne potrebujem k životu. Počúvam ráno vtáčiky, starám sa o záhradu, to je pre mňa idylka. Vytvorila som si doma to, čo som mala ako malá doma. Veľkomesto dokáže totálne vycicať energiu. Aj ja tam mám byt, ktorý využívam na to, keď tam potrebujem prespať, ale inak utekám do svojho vytvoreného sveta.
Vychovávate teraz už osemnásťročnú mladú slečnu Lilianu, ako sa pozeráte na jej svet? Vyrastá v inej dobe a prostredí než ste rástli vy..
Je to super baba. Podobá sa na môjho otca. Deti robia vždy to, čo vidia a nie to, čo počujú, že by mali robiť. Správajú sa úplne ako my. Snažím sa žiť vedomý život a každý peniaz má pre mňa veľkú hodnotu. Pamätám si ešte na časy, kedy sme ich nemali dosť. Som rada, že aj ona tomu rozumie a ide si aj sama zarobiť. Rozmýšľa už sama za seba a považujem ju za najväčší dar, aký sa mi podarilo v živote mať.
Čo ju v tomto veku najviac baví?
Študuje na gymnáziu a rada by šla na anglické právo. Ako ju poznám, dajú jej za pravdu, aby ju už nemuseli počúvať (smiech). Asi je to pre ňu naozaj to najlepšie. Krásne hrá na klavíri a spieva. Lenže v tomto veku ju najviac zaujíma ísť na diskotéku a flákať sa s kamarátmi, tak ako sme to mali v jej rokoch všetci. Škola už v Taliansku skončila takže ju čakajú dva mesiace žúrok (smiech).
Váš taliansky príbeh znie až rozprávkovo. Mladé dievča zo slovenskej dediny sa uchytí v mekke kinematografie. Iba tým, že ste sa „náhodou“ ocitli v správnom čase na správnom mieste. To je pekná stránka príbehu, prezraďte mi však čo je za ňou, určite ste zažili mnohé neľahké situácie..
To máte pravdu. Bolo to na začiatku veľmi náročné. Bez jazyka a životných skúseností. V súčasnosti našťastie rozprávam taliansky tak dobre, že mi môj pôvod neveria. A môžem hrať talianske postavy, čo nie je pre cudzinca jednoduché. Jedna vec je vedieť dobre jazyk a druhá akcent, ktorý sa ťažko odstraňuje. Na začiatku som samozrejme nemala žiadne peniaze a robila som všetky možné práce, aby som sa uživila. Opatrovateľku, čašníčku aj modelku. Boli dokonca obdobia, keď som spávala v aute lebo som nemala peniaze na nájomné. Stále som bola sama a veľa krát som chcela všetkým tresnúť a vrátiť sa do Lehôtky. Našťastie som sa zaťala, ale cítim na sebe, že som tým poznačená. Niekedy sa cítim veľmi unavená. Lenže tým, ako som sa vyprofilovala, môžem si už vyberať ľudí s ktorými chcem tráviť svoj čas. A to je určite jedno z najväčších bohatstiev, aké sa človeku môžu stať.
Vtedy príde aj naozajstný vnútorný pokoj, ktorý nejde dosiahnuť, keď sa stále niekam a za ničím náhlime..
Presne tak. Tým, že trávite čas samy so sebou kladiete si otázky a odpovede. A tie nepríde hneď na druhý deň, ale po istom čase určite. Ak nemáte čas klásť si otázky, zostanete bez odpovede a nikdy nebudete vedieť, čo naozaj od života chcete.
Pomohlo vám toto nastavenie aj pri rozvode s manželom Lucom Ferraresom? Nie každá žena naberie odvahu a odíde po 12 rokoch zo vzťahu, nech je akýkoľvek..
Určite áno. Odišla som síce o 300 metrov ďalej, ale spravila som ten krok (úsmev). Moja dcéra teda chodí z jedného domu do druhého. Má krásny vzťah so svojim otcom. Myslím si, že sme náš rozchod zvládli s bývalým manželom veľmi dobre. Nehádali sme sa ani kvôli výchove. Dokonca sa odvážim tvrdiť, že sa máme radi viac než predtým. Naša dcéra je spokojná. Je mi veľmi ľúto, keď vidím ako niektoré páry nemôžu ísť od seba aj keby chceli. Napríklad kvôli matérii. Potom to niekedy vyvrcholí až do násilia. Ženy treba podporiť ešte predtým, ako to vyeskaluje do podobných hrôz.
Taliasnka a slovenská výchova je určite v istých bodoch rozdielna. Taliani sú známi tým, akí sú „mamičkári.“ Vediete Lilianu (pozn. dcéru) k samostatnosti?
Jednoznačne. Naučila som ju všetko. Variť, prať, použiť šroubovák, navŕtať diery do steny a podobne životne dôležité veci (smiech). Stále jej hovorím, že keď bude nezávislá, bude si môcť vybrať človeka, ktorého pri sebe chce. A nebude ho tam musieť mať nasilu. Takto sa v živote nestratí. Moje motto je, že všetko sa dá naučiť. Keď niečo nevie spraviť, vždy sa jej spýtam a skúšala si to? Odpoveď? Dva krát. Na to jej poviem, nech to vyskúša dvadsať krát a bude vidieť, že to dokáže.
Po rozvode ste 9 rokov žili s divadelným režisérom Gabrielle Guidiom a teraz ste slobodná. Vyzeráte v tomto stave veľmi spokojne.
Som veľmi šťastná a užívam si život. Mám super rodinu a som za to rada. Keď niekto príde, tak príde, ale vôbec sa tým teraz nezaoberám.
V Taliansku ste stále vyťažená, natáčate úspešné filmy, pracujete aj pre svetovú streamovaciu službu, dokázali ste natočiť Vedmu pre slovenský trh a dokonca máte v sebe aj režisérsku ambíciu.
Ešte nemôžem povedať, čo budem režírovať, ale veľmi sa na to teším. Robím rada aj filmy pri ktorých sa dá v úplne vypnúť hlava. Som veľmi vďačná za možnosti nakrúcať doma na Slovensku. V minulosti som mala problém aj so správnou výslovnosťou, predsa len žijem skoro 30 rokov v Taliansku. Tým, že som začala hrať na Slovensku sa mi zlepšila výslovnosť. Z toho mám veľkú radosť.
Čo vás v živote zaujíma a baví?
Dovolenky (úsmev). Baví ma odísť aj z krajiny, kde žijem, aby som naozaj vypla. Cítiť iný jazyk, kultúru a mentalitu je veľmi obohacujúce a naozaj oddychové. Často som chodila na Kubu, kde sa veľmi dobre cítim. A veľmi veľa čítam knihy. To je pre mňa očista. A záhrada samozrejme.
