Počúvať jej životný príbeh je ako terapia pre všetky ženy. Nemá ani tridsať rokov a ide z nej pocit, akoby už prežila jeden poriadne krušný život. O starej aj novej Celeste, o láske k samote, o kráse byť sama sebou, o odpustení a prijatí, že je v poriadku aj nebyť v poriadku, nám porozprávala inšpiratívna hudobníčka s americko-iránskymi koreňmi.
Svoju povahu ste opísali slovami – milosrdný introvert, ktorý je ukecaný, zaujíma ho svet, v ktorom žije, no nie vždy chce byť jeho súčasťou. Môžete nám vysvetliť tento hlavolam?
Ako tínedžerka som bola veľmi ukecaná a hyperaktívna. Až vekom, a obzvlášť za posledné roky, počas ktorých som zapracovala na svojom duševnom zdraví, som dospela k záveru, že nie som úplne najšťastnejšia, keď je okolo mňa nonstop veľa ľudí a stále sa niečo deje, ale že ma naopak veľmi baví byť len tak sama so sebou. Vôbec mi nevadí byť aj dva dni osamote a nemať okolo seba nikoho. Tie najdôležitejšie rozhovory totiž vediem častokrát práve vo svojej hlave…
A pritom za tých dvanásť rokov, čo ste na scéne, sme vás vnímali viac v páre ako samu…
V prvých rokoch kariéry som mala veľa práce, stále som niekde lietala. Rodina bola ďaleko, a tak boli pre mňa partneri jediné súkromie – len s nimi som mohla byť sama sebou. Teraz to tak už nemám, už viem, že mám samu seba dosť rada, a že viem byť aj sama.
Takže ten „čas pre seba“ teraz doháňate?
Dá sa to tak povedať (smiech). Energiu, ktorú som dávala predtým do vzťahov, mám teraz celú pre seba, a pre prácu, rodinu a moje zvieratá – mačku a fenku, ktoré mi robia radosť.
Znamená to, že ste zanevreli na mužov?
Nie je to tak, že by som nebola otvorená vzťahu, no momentálne mám taký naplnený život, že mi to nechýba. Musela by som stretnúť niekoho, kto sedí do tohto životného štýlu. Nie však z pocitu samoty alebo tlaku okolia, kedy už budem mať muža a deti, keďže sa mi blíži tridsiatka. To, že svet má pocit, že by som sa v tomto mala uháňať, nie je môj problém (úsmev).
Takže to je buď-alebo, teda partner alebo kariéra?
Nie je to také čiernobiele, len si skrátka nikoho momentálne nehľadám, lebo mi vyhovuje komfort, že jediný človek, o ktorého sa musím stopercentne postarať, som ja. Už som to potrebovala a časom vidím aj výsledky – viem žiť naplno a nepotrebujem k tomu nutne iného človeka. Mama mi vždy hovorí, že žijem život, o ktorom by mnoho ľudí iba snívalo. Som si vedomá toho, aké mám šťastie – rozhodnúť sa, kde a ako chcem žiť. Nie každý má tú možnosť, byť slobodný. To však nie je to isté, ako byť osamelý. Nezaspávam s pocitom, že ma nikto neĺúbi (smiech). Mám dosť lásky vo svojom živote…
Ide z vás „zdravý feminizmus“.
Pre mňa majú v spoločnosti väčšiu váhu ženy ako muži a som presvedčená o tom, že keby ženy boli viac v moci a mali viac príležitostí, tak by bol svet krajší a fungoval by lepšie. Povzbudzujem ženy k tomu, aby sa nebáli byť samy sebou. Odmalička nám so sestrou mama hovorila: „To, že ste ženy, neznamená, že ste menej!“
Vždy o nej pekne hovoríte…
Moja mama je môj anjel, môj vzor. Vždy jej opakujem: „Mami, keď budem veľká, chcem byť ako ty.“ Hovorí sa „silná žena”, no moja mama nie je „len“ silná, ona je mocná žena (úsmev). V tom ako sa správa, akú má povahu, čo všetko v živote prekonala a ako nás vychovala.
K tomu, aby sme vôbec v sebe objavili tieto naše ženské superschopnosti, potrebujeme v živote okúsiť tú ťažšiu cestu, inak by sme ich nikdy nepoužili. Nebolo toho málo, čo sa vám udialo,v čom vás to zocelilo?
Kedysi som mala príliš veľkú trpezlivosť. To je niekedy dobrá vlastnosť a niekedy zlá. Neraz sa človek nechá ovplyvniť a zneužiť, keď má pre každého pochopenie a odpustenie. Dnes už poznám svoje hranice – ako voči sebe, tak aj voči druhým ľuďom – čo si môžu voči mne dovoliť, a čo nie. Keď viem, rada podám pomocnú ruku, no nebojím sa ich stopnúť. Myslím si, že pre veľa žien je to problém. Niežeby to nevedeli alebo nemali na to, no všetky máme v sebe skrátka zakódované, že my sme tie „starostlivé opatrovateľky“. Áno, je to pre nás prirodzené, no nemyslím si, že by sme sa mali ničiť problémami ostatných, lebo každý sme si zodpovedný za tie svoje.
Moje problémy sú moje. Keď cítim, že nie som v poriadku – priorita je postarať sa o seba, nie o druhých. Naučila som sa povedať: „Neviem ti pomôcť a nemôžem sa teraz pre tvoje problémy trápiť, a zároveň si nemyslím, že by si mi to mal mať zlé.“ Toto bolo u mňa viac kľúčové ako to, že som mala problémy s váhou či so zdravím. Dokázať povedať nie, nemusím, nemôžem a potom necítiť pocit viny, bol môj najťažší boj na ceste k duševnému rastu, ktorý som absolvovala, hoci mám pred sebou ešte stále veľa práce (úsmev).
Momentálne naplno žijete tvorbou. A je to na vás vidieť. Keď človek pracuje na niečom, čo ho napĺňa, odrazí sa to na ňom. A vy doslova žiarite…
Trvalo nejaký čas, kým som sa dala do poriadku, no som naspäť a som bola pripravená na veľký reštart. Rozbehli sme to vo veľkom. Nedávno som vydala svoju prvú iránsku skladbu a som milo prekvapená reakciami českých a slovenských fanúšikov. Nemala som to tu v pláne zdielať, dala som si to len na svoju sociálnu sieť. Hoci nerozumejú, o čom spievam, dotkla sa ich. Okrem toho mi čerstvo vyšiel duet so skupinou King Shaolin. Je to veľmi veselé, pozitívne a začiatkom jesene vám predstavím aj ďalší duet s Martinom Harichom. Konečne to vychádza zo mňa von…
Zažili ste obdobie, keď vás nebavilo spievať. Čo vám z neho pomohlo von?
Je to desivé, nemať radosť z toho, čo naviac milujete. Prepadol ma pocit neistoty a pochybností, nechcela som tvoriť. Nemala som na to náladu, nevidela som v tom zmysel, nemala som z toho radosť. Chýbala mi inšpirácia a energia. Už som bola v tom stave, že neviem, čo budem robiť a do toto prišla pandémia. Paradoxne, bolo to pre mňa šťastie v nešťastí. Odrazu som bola konfrontovaná s tým, že mám čas sama so sebou. Akurát som bola po rozchode, zakázali koncerty, nechodilo sa nikam. Zatvorila som sa doma a riešila som samu seba. A to bol ten kľúč. Vlastne som len potrebovala čas, nadýchnuť sa.
A nebol to slovenský vzduch, ktorý ste v nasledujúcej životnej etape dýchali…
Odcestovala som na Madeiru. Prerobila som si tam domček vytesaný do skaly. Vždy keď doň prídem, smejem sa, že som v jaskyni (smiech). Pôvodne to malo byť len na nejaký čas, no veľmi rýchlo som pochopila, že tu mám možnosť dať sa do poriadku. Bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života, vďaka ktorému som teraz tam, kde som – psychicky aj pracovne. Moja mama hovorí, že som tam prišla ako vyžmýkaná handra (smiech). Teraz mám energiu, ľudia mi hovoria že žiarim, a vnímam to tak aj ja.
Ako ste tam trávili čas?
Robila všeličo možné. Vedela som, že pre moje psychické zdravie nie je dobré len tak sedieť. Chvíľu som napríklad vytvárala webové stránky pre klientov, potom som maľovala, pritom vôbec neviem maľovať (smiech). V jeden deň mi vošla do dvora fenka. Po tom, čo sa k nej nikto neprihlásil, som sa na ňu pozrela a povedala som jej: „No, asi máš byť moja“ (úsmev). Začala som s ňou chodiť do prírody – na Madeire sú krásne hory. Prechádzali sme sa spolu aj štyri hodiny denne, a to aj v daždi (smiech). Nie iba preto, aby som vyvenčila ju, ale aj seba (smiech). Bola to taká moja očista…
Jedno múdre príslovie hovorí, že nikdy s ľuďmi nevyhráš a jediný boj, ktorý potrebuješ vyhrať, je sám so sebou. Po všetkých negatívnych komentároch a titulkách, ktoré vás svojho času častovali pre postavu, ste toho dôkazom.
Trvalo osem rokov, kým ste z neustáleho hľadania dokonalého ja, aby ste ulahodili ľuďom, „vytriezveli“. Čo by ste dnes poradili dievčatám, ktoré sú ešte len na začiatku tejto neľahkej cesty – ako si ju skrátiť?
Odpustite si. Je v poriadku nebyť v poriadku. My ženy máme na seba príliš veľké očakávania, ako v rámci fyzického výzoru, tak aj ambícií. Áno, vždy je priestor na zlepšenie a rast, ale každá sme „dosť“. Hľadáme pozornosť a akceptáciu vonku a nie u seba. Dnes nie je pre mňa podstatné vonkajšie schválenie môjho života, ale môj život sám.
Je to ako s vianočným stromčekom. Nie je dôležité, aké sú na ňom ozdoby, ale to, že je pevný, silný a zdravý. Ak by bol suchý a opadaný, to pozlátko na ňom bude k ničomu. Už viem, že môj život nebude mať menšiu hodnotu ani keď nebudem robiť hudbu, ani keď nebudem vážiť štyridsaťosem kíl, ani keď nebudem mať frajera či deti. Spokojnosť nemôže ísť zvonka do mňa, ale naopak. Nepotrebujem teda schválenie mojej existencie od druhých. To ja samu seba schvaľujem, rozumiem a milujem…
