Dnes je piatok, 30.október 2020, meniny má: Šimon, Simona
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 5 - Listy od mŕtveho

marec 27, 2020 - 15:00
Informácia o tom, že nájdené telesné pozostatky neznámeho muža nepatrili Andrejovi, prebudili v Eve odhodlanie pustiť sa do pátrania na vlastnú päsť.

V slepej uličke

Požiadala manželovho priateľa Tóna, ktorý ho sprevádzal na tej osudnej dovolenke, o rozhovor. Ten síce úplne vylúčil, žeby Andrej mohol tú tragédiu prežiť, no sľúbil, že absolvuje spolu s ňou cestu do Bosny. 

Tóno kráčal domov z kaviarne ako obarený. Horúčkovito rozmýšľal, ako pred svojou ženou Erikou obháji rozhodnutie ísť s Evou na dobrodružnú cestu do Bosny. Vedel, že Erika je priam chorobne žiarlivá, podozrieva ho aj v  najnevinnejších situáciách a on to teda vôbec nebude mať ľahké. Aj napriek tejto dosť nepríjemnej vlastnosti mal Tóno svoju ženu skutočne rád a bol jej za veľa vďačný. Ona mu pomohla postaviť sa na vlastné nohy a vybudovať slušnú stavebnú firmu, ktorá ich živila. Keď sa stretli bol mladý absolvent stavebnej fakulty s prázdnymi vreckami a neistou budúcnosťou. Ona, o pár rokov staršia, atraktívna, bezdetná vdova po úspešnom a vychytenom právnikovi. No tí, čo ho podozrievali, že si ju zobral z vypočítavosti, mu veľmi krivdili.  On sa do nej skutočne zamiloval. Vycítil, že pod maskou hraného sebavedomia a nezávislosti ukrýva osamelé, ubolené srdce a on ju túžil ochraňovať. Určite, že peniaze a majetok, ktoré priniesla do manželstva Erika, mu prišli vhod. Veď vďaka nim sa mu podarilo vybudovať firmu, postaviť dom, a aby ju ubezpečil o svojich úprimných citoch aj jedno aj druhé bolo napísané výlučne na jej meno. To ju síce upokojilo, ale jej obavy celkom neodstránilo. Vedela, že Tóno je naozaj fešák, vysoký, vyšportovaný, charizmatický chlap a ženy na ňom rady nechávali oči. Ani on nebol slepý voči ženským pôvabom, ale na viac ako pár galantných slov, občas s podtextom nevinného flitru, si nikdy netrúfol. S čistým svedomím si mohol povedať, že Erike bol verný. A keď sa im narodili dvaja chlapci, dvojičky, na ktorých doslova lipol, žiadna krásavica by mu nestála za to, aby riskoval svoje šťastie. Erika si bola vedomá sily, svojich „poistiek“, a tak ho naoko veľkoryso púšťala na pánske jazdy s kamarátmi, rovnakými nadšencami raftingu ako bol on. Dúfala, že tam nijaké nebezpečenstvo  nehrozí, „Veď ktorá normálna žena, čo nevydrží ani deň bez rúžu a laku na vlasy, by na také miesto dobrovoľne liezla?“ Spoliehala sa na svoju vlastnú logiku.

No len čo Tóno prekročil prah  domu, začul Erikin podráždený hlas. „Tak čo, madam sa ti vyplakala na pleci a ty si ju patrične utešil?“ rypla  do neho. „No nemá to ľahké...,“ snažil sa jej vysvetliť Evinu situáciu, ale to len prilial olej do ohňa. „Čo nemá ľahké?“ Zvrieskla Erika a bojovne sa pred postavila s rukami v bok. „Čo má ona také ťažké? Vyzerá ako modelka, každý ju ofukuje – aha naša pani doktorka – a navyše peňazí má viac ako dosť. Veď ju Andrej dobre zabezpečil. Nechá sa ľutovať a taký starý somár ako ty jej sadne na lep.“ Pozrela na neho s pohľadom nemilosrdného vyšetrovateľa, ktorý práve odhalil páchateľa. Tóno zostal po nečakane prudkom útoku zaskočený. Zúfalo hľadal správne slová, ktoré mu nie a nie zísť na um. No Erikine slová mu vyplavili z mysle myšlienku, ktorú si ani sám nechcel pripustiť. Evina bezradnosť a krehkosť, v ňom opäť prebudili túžbu ochraňovať. Tieto ženské vlastnosti ho bohvieprečo vždy dokázali silne osloviť. „Tak to si už trochu prehnala, nemyslíš? Správaš sa ako pavlačová stíhačka, to sa naozaj musíš takto ponižovať absolútne nezmyselnou žiarlivosťou?“ Povedal sucho s pohŕdavým podtónom. Erika sa zháčila. Pochopila, že to teraz už naozaj trochu prehnala. „No dobre, dobre, už som ticho,“ zmierlivo zašomrala a zamierila do kuchyne. „Určite si vyhladol,“ prehodila tému. Preglgol, keď zacítil vôňu francúzskych zemiakov a pobral sa k stolu. Spoločné večere si uchovali aj keď chlapci odišli študovať na vysokú školu do hlavného mesta. Bol to jeden z rituálov, ktorým udržiavali  manželstvo v harmónii. „Prepáč, že som tak vybuchla,“ povedala kajúcne. „Ale ty ani nevieš, čo pre mňa znamenáš. Viem,“ pohladil ju po ruke. „To isté, čo ty pre mňa,“ zašepkal s láskou. Po večeri sa usadili na gauči v obývačke, Tóno ju objal okolo pliec a dopodrobna jej vyrozprával obsah svojho stretnutia s Evou. Keď sa dostal k vete: „Sľúbil som jej, že pôjdem s ňou do Bosny, nájsť nejaké stopy po Andrejovi,“ bolestivo ju pichlo pri srdci. On to vycítil, a preto dodal: „Vieš, je to veľmi nebezpečná misia pre ženu, ktorá tam v živote nebola. A myslím, že som to Andrejovi dlžný.“ Erika len mlčky prikývla. Tónovi trochu odľahlo. Vedel, že sa to síce do júna, keď je naplánovaný začiatok cesty, môže zmeniť, ale prvý boj so ženou vyhral.

......

Marek kráčal úzkou strmou cestičkou k sanatóriu, kde sa už celé mesiace liečila jeho ťažko chorá matka. Navštevoval ju týždeň čo týždeň, a aby s ňou mohol byť čo najčastejšie, prijal miesto učiteľa v mestečku ďaleko od Bratislavy, kde vyrastal. Bola mu najbližšou bytosťou na svete. Až teraz v dospelosti dokázal oceniť, čo všetko pre neho urobila a ako sa obetovala. Otca takmer nepoznal, a tak všetky jeho spomienky sa viazali len na mamu. Spomínal na ich skromný, nesmiernou láskou naplnený život. Pamätal si, ako sa vždy tešil na Vianoce. Mama sa vždy snažila, aby pod stromčekom našiel okrem praktických vecí aj nejakú hračku, hoci to bol len panáčik z lega. Dodnes ho opatruje a nosí pri sebe ako najvzácnejší poklad pripomínajúci mu bezhraničnú lásku, ktorou bol obklopený.

Kráčal zamrznutým chodníkom so sklonenou hlavou vtlačenou medzi plecia. Ako sa približoval k sanatóriu, zmocňovala sa ho úzkosť a žalúdok mu sťahoval strach. Mamin zdravotný stav sa napriek snahe a starostlivosti lekárov zhoršoval a Marek si nedokázal pripustiť myšlienku, že ho tá milovaná bytosť navždy opustí.

„Mami,“ skríkol s radosťou, keď ju zazrel sedieť v vstupnej hale ako na neho už netrpezlivo čaká. Schytil ju do náručia a uvedomil si aká je krehká a slabá. Jej zvráskavená tvár bola už nielen bledá, ale doslova priesvitná. Chytil ju za ruku ako keď bol malý a vošli do útulnej kaviarne na zákusok s čajom.

„Ako sa máš mami? Dobre sa o teba starajú?“ snažil sa, aby jeho slová zneli čo najbezstarostnejšie. Mamu však neoklamal. „Nerob si starosti synček. O mňa sa už netráp, radšej mi povedz ako sa máš ty? Páči sa ti v tej škole?“ Marek jej porozprával pár príhod, ktoré zažil so žiakmi. Obaja sa úzkostlivo vyhýbali hovoriť priamo a konkrétne o jej zdravotnom stave, túžiac si čo najviac predĺžiť chvíľu spoločného šťastia.

„Na Vianoce ťa zoberiem domov,“ oboznámil ju so svojím plánom. „Aspoň uvidíš ako bývam. Nie je to bohvieaký luxus, ale bude sa ti páčiť. Dobre, aspoň sa o teba postarám, upečiem a navarím ti, všetko čo máš rád“, s radosťou prikývla. „Veď to, domáca strava mi už veľmi chýba. Mal by si si nájsť nejakú dobrú ženu, ja tu nebudem na veky,“ poznamenala ustarostene. „Žiadna ma nechce,“ skonštatoval celkom pobavene. Vedel, že nehovorí celkom pravdu, ale o Alene sa mu nechcelo hovoriť pred mamou. Cítil, že to by už bol veľký záväzok a Alenku, hoci ju mal svojím spôsobom rád, nepovažoval za čo len trochu vážnejší vzťah. Ako žena ho vôbec nepriťahovala. Dúfal, že ona to berie rovnako, aj keď v hĺbke duše, v záchvatoch seba úprimnosti o tom dosť pochyboval. Určite jej nechcel ublížiť.

Presvedčil mamu na krátku prechádzku okolo sanatória a keď sa rozlúčili, zašiel za jej ošetrujúcim lekárom. „Žiaľ, nemôžem vám povedať nič, čo by ste si želali počuť,“ povedal lekár neosobným hlasom. „Chronická obštrukčná choroba pľúc, ktorou trpí vaša matka, je najmä v tomto veku nezvrátiteľná. Môžeme ju udržiavať v pomerne dobrom stave ešte pár mesiacov, ale vyliečiť ju nemôžeme. Mali by ste sa na to pripraviť.“

Marek ho počúval so zvesenou hlavou. V mysli sa mu vynorili obrazy chorej, kašlúcej mamy, ktorá prechodila každú chrípku a zápal priedušiek, len aby nevypadla z práce a nestratila ten biedny príjem, na ktorý boli obaja existenčne odkázaní.  „Pripraviť, ako sa dá na niečo také pripraviť?“ V duchu sa rozhodol, že na nič také sa pripravovať nebude. Ak sa na niečo pripraví, tak len na Vianoce, ktoré im je ešte dopriate spolu prežiť, a postará sa o to, aby boli rovnako krásne, ako tie, čo pre neho vždy s láskou nachystala jeho milujúca mama, keď bol ešte malý chlapec.

.......

Eva skrehnutými prstami ledva otvorila poštovú schránku, odkiaľ vypadla veľká obálka. „Aha, ešte je len december a cestovky už posielajú katalógy s dovolenkami na budúci rok, no čo, aspoň pri obrázkoch sa trochu zahrejem.“

Pohodlne sa ponorila do hlbokej sedačky, naliala si pohár červeného vína a začala listovať v publikácii plnej obrázkov, z ktorých priam citeľne sálala pohoda letných slnečných dní.

„Bože to je nádhera,“ vzdychla si a upila vína. Fotografie slnečných gréckych pláží, azúrovo modrého mora a takmer rovnako sfarbeného neba bez jediného mráčiku, ju preniesla do celkom iného sveta. Obrátila list. Poloostrov Chaldiki. „Ježiši“ , pocítila ako jej telom prebehli zimomriavky pri pohľade na jeden z obrázkov. Ako očarená sa dívala na kláštorný komplex vysoko na bralách, len ťažko prístupný, odrezaný od sveta. „Tam musím ísť,“ predsavzala si v duchu. „Dokonalé miesto stelesneného pokoja.“ Hora Athos je samostatná republika, začítala sa.  Je na ňu zakázaný prístup ženám. Pravidlo má už dvetisíc rokov a podľa legendy je zaň zodpovedná Panna Mária. Keď sa kedysi plavila na Cyprus, búrka ju zahnala na pobrežie polostrova a Mária bola nesmierne očarená  krásnou prírodou. Požiadala preto svojho syna, aby jej nádherný kraj daroval. Z neba sa ozval hlas sľubujúci jej toto miesto ako jej záhradu a odvtedy majú všetky ostatné ženy na horu Athos prístup zakázaný, pretože patrí Božej Matke.

„No prosím a to žijeme v 21 storočí“, odhodila znechutená katalóg, no obrázok Athosu sa jej natrvalo vryl do duše....

Pokračovanie v budúcom čísle

- - Inzercia - -