Dnes je piatok, 30.október 2020, meniny má: Šimon, Simona
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 7 - Listy od mŕtveho

marec 29, 2020 - 15:00
Marek sa nevie spamätať zo smrti svojej milovanej matky. Zostal sám v cudzom meste, kam sa prisťahoval len kvôli nej a kde nemá nijakú blízku dušu.

Zakázaná láska

Alenkina pozornosť mu nedokáže zaplniť prázdne miesto v srdci. Skôr naopak, čím sa ona viac usiluje, tým sa od nej on vzďaľuje. Horúco je však v manželstve Tóna a Eriky, ktorá prežíva muky žiarlivosti. Konkrétny dôvod síce nemá, no jej šiesty zmysel v nej už spustil varovný alarm...

Pozri, je tam tisíc miest, kde sa mohol stratiť,“ tvrdošijne argumentovala Eva a mávala mu pred tvárou informáciami o Bosne vytlačenými z internetu. „Rieka ho možno vyvrhla na breh zraneného a on v dôsledku šoku stratil pamäť. Ktosi ho mohol zachrániť a on tam kdesi, v tých zabudnutých pustinách žije bez vlastnej identity a spomienok. Také veci sa stávajú. A nielen v románoch či filmoch, ale aj v medicíne... V tomto konkrétnom prípade je však taká možnosť len čisto teoretická,“ dodal on zamyslene. „Evi, ja tam s tebou samozrejme pôjdem, nespochybňujem ťa preto, aby som vycúval, len chcem, aby si si uvedomovala realitu a nepodliehala zbytočným nádejam. Odkedy sme sa dohodli, že podnikneme túto cestu, si dennodenne prehrávam v mysli ten nešťastný deň sekundu po sekunde a nenachádzam ani jednu jedinú možnosť, ktorá by čo len pripúšťala možnosť, že to prežil. Dokonca to potvrdili pri vyšetrovaní aj svedkovia.“

„Možno sa mýlia,“ tvrdohlavo trvala na svojom.

Pokrútil hlavou. „To ťažko. Oni ten úsek dobre poznali a varovali nás pred ním.“ Zmĺkol a v hlave sa mu vynorili spomienky plné bolesti a výčitiek svedomia. Utáborili sa neďaleko dedinky Glavatičevo, kde už narazili na partiu mladých rafterov. Zaujali ich najmä dievčatá. Oblečené v rifliach a tričkách, no so šatkou zahaľujúcou tvár boli pre nich naozaj nevšedným zjavom. Dali sa do reči, našťastie angličtina je všadeprítomná, a prezradili im, že majú v úmysle popasovať sa s Diablovým skokom. Pamätá sa, ako po ich tvárach prebehlo zdesenie. „Kašlite na to,“ dobromyseľne ich varoval jeden z nich. „Tie pereje by v auguste, keď je nízka hladina, splavoval len samovrah. Spod hladiny trčia skaly a stroskotali tu už aj väčší frajeri.“ Potom nasledovala tá nezmyselná frajerská stávka. „Ako blbí pubertiaci,“ nevedel si ju Tóno odpustiť.

„A navyše, Evi,“ opäť sa vrátil do prítomnosti, Neretva si tam vyryla koryto vo vysokých vápencových útesoch, je tam množstvo neprebádaných podzemných tokov a riečok. Prúd vody ho mohol stiahnuť a jeho telo už nikdy, nikto nenájde. A keby som aj pripustil, že to akýmsi zázrakom prežil, nezabúdaj, že tam bola v podstate prednedávnom vojna. V okolí Konjacu a Mostaru prebiehali tie najťažšie boje a dodnes je tam množstvo nevybuchnutých granátov a mín. Skrátka, tisíc dôvodov na smrť, no ani jeden na prežitie...“

„Chápem,“ mechanicky prikývla. „A viem, hoci si to nerada pripúšťam, že s najväčšou pravdepodobnosťou máš pravdu, lenže, neviem, ako to vysvetliť, ja skrátka cítim, že musím. Tá cesta je pre mňa zrazu životne dôležitá, musím...“ Pri tých slovách si celkom mimovoľne položila ruku na jeho dlaň. Stisol jej ju, neodvažujúc sa pozrieť jej priamo do tváre. Nevytrhla si ju, čo ho posmelilo. „Povedz mi,“ ozval sa priškrteným hlasom, stále uprene hľadiac na náprotivnú stenu, ktorú pohľadom hypnotizovala aj ona. „Musíš, kvôli sebe, alebo kvôli nemu? Poháňa ťa láska k Andrejovi, alebo je to skôr preto, že sa chceš vymaniť z tohto začarovaného kruhu neistoty?“

Udivene na neho pozrela. „No, jedno aj druhé. Vzájomne sa to akosi umocňuje, ale ak mám povedať pravdu...“ sklonila hlavu k zemi, „tak, v poslednom čase prevláda skôr to druhé.“

A nevedno, či to spôsobila vzájomná telesná blízkosť, nečakaná intimita chvíle, alebo šero, ktoré sa už zakrádalo cez okná, ale odrazu sa ocitli v horúcom objatí a svet okolo nich akoby prestal existovať.

Keď precitli, bola už úplná tma. Ležali tíško vedľa seba. Tvárami obrátenými každý na inú stranu, akoby ani nemali odvahu pozrieť sa na seba. „Toto sa nemalo stať,“ nešťastne zašepkala  Eva. „Už sa to nikdy nesmie zopakovať,“ dodala o čosi rozhodnejšie.

„Máš pravdu, nesmie, ale obaja vieme, že sa to napriek všetkému zopakuje...“ v Tónovom hlase znela rezignácia.

.......

Po matkinom pohrebe chodil Marek ako telo bez duše. Svoje povinnosti vykonával celkom automaticky, ako naprogramovaný robot bez akejkoľvek emócie. Už celé týždne ho nikto nevidel usmiať sa, nezapájal sa do nijakej debaty.  Samozrejme, na nijaký ples ani nepomyslel, čo bolo Alenke jasné a mala v sebe toľko empatie, že mu to ani len nepripomenula. Tým pádom nešla ani ona, hoci sa naň veľmi tešila. „Máme smútok,“ zdôverovala sa kolegyniam a známym, zdôrazňujúc pritom to neopodstatnené množné číslo. Marek to nevnímal, a tak samozrejme ani nenamietal, čo Alene veľmi vyhovovalo, lebo sa jej podarilo rozšíriť mýtus o ich blízkej spolupatričnosti. Odchovaná nespočetným množstvom telenoviel si v hlave vyprodukovala svoj vlastný  scenár, o ktorom chudák nemal ani potuchy. Bola presvedčená, že keď vytrvá, jeho časom prejde ten najväčší žiaľ, precitne a zistí, ako verne mu vždy stála po boku. Snubný prsteň a cesta pred oltár bude už len otázkou času.

„Môžem ti nejako pomôcť?“ Zašvitorila mu za chrbtom, keď ho prichytila, ako čosi úporne hľadá na internete.

„Ani nie,“ povedal a ani sa na ňu nepozrel. „No, no, pán tvorstva, len nepodceňuj ženskú vynaliezavosť.“  

Marek sa zamrvil na stoličke a s trochou namrzenosti, že tomuto dialógu sa zrejme nevyhne, odpovedal: „No vieš, hľadám nejakú dobrú realitku, chcem predať ten byt v Bratislave, už ho s mamou nebudeme potrebovať.“

V Alenke sa zdvihla vlna nadšenia. Jeho slová pochopila tak, že sa rozhodol natrvalo usadiť v tomto mestečku na severe Slovenska, no a kvôli komu by sa vzdal komfortu hlavného mesta? Určite len kvôli nej. „Ja sa síce v takých veciach nevyznám, ale poznám niekoho, pre koho to bude hračka,“ zatvárila sa koketne. Marek na ňu spýtavo pozrel. „No predsa môj otec,“ zahlásila víťazoslávne. Mala pravdu. Kúpa a predaj nehnuteľností boli skutočným hobby pána poslanca. Tomuto svojmu koníčku napokon vďačil za podstatnú časť svojho majetku. Priam majstrovsky dokázal loviť v kalných vodách, obchádzať zákony, balansovať na pokraji zákonnosti, aby mu nikto nič nemohol dokázať. Alenke bolo jasné, že otec sa predaja Marekovho bytu ujme s najväčšou radosťou a vytrieska z toho maximum. „Veď to nebude pre cudzieho, ale pre svojich.“ Takmer sa už nevedela dočkať, kedy pred otca predstúpi s touto žiadosťou. Kardiálne sa však mýlila v pohnútkach samotného Mareka. Ten nehodlal predať byt, preto aby sa usadil v rodinnom hniezde Bázikovcov po boku ich dcéry. Rozmýšľal celkom inak. Po smrti matky ho na Slovensku už nič nedržalo. Povedal si, že si splní svoj dávny sen a pozrie sa do sveta. Rozhodol sa investovať utŕžené peniaze za byt do cestovania. Lákal ho Nový Zéland. Veril, že v cudzom prostredí, kde mu nebude nič pripomínať bolesť a zostanú len nežné spomienky, pookreje a nájde opäť radosť zo života. Prirodzene, že Alenka v jeho plánoch nezohrávala nijakú rolu. Ona to však netušila. Zatiaľ...

........

Správa o tom, že Eva sa chystá do Bosny nájsť stopy svojho nezvestného muža, sa rozšírila mestečkom rýchlosťou blesku a spôsobila skutočný rozruch. Ani nie tak kvôli riziku, ktoré táto cesta so sebou prinášala, ako skôr kvôli tomu, že s ňou cestuje aj Tóno. To bola skutočne top téma. „Tá pani doktorka sa teda naozaj pekne vyfarbila,“ škodoradostne a s hranou pohoršenosťou, vyplývajúcou skôr z farizejstva ako cnosti, si medzi sebou šepkali vzorné matky a manželky. „Tvári sa ako panenka Mária, s nikým sa nerozpráva, akoby sme jej neboli dosť dobrí a pritom je to obyčajná šľapka.“ Predmetom ich neželaného súcitu sa stala samozrejme Erika. Ľutovali ju poväčšine mlčky, ale našli sa aj také dobré duše, ktoré jej verejnú mienku sprostredkovali priamo a bez obalu. „Všetci chlapi sú svine. A ty si mu toľko obetovala. Toto si si veru od neho nezaslúžila. Zbaľ mu kufre a vyhoď ho z domu. Nech si ide do tej Bosny s igelitkou, presne tak, ako k tebe prišiel.“ Určite sa nedalo povedať, že by si ona tento súcit užívala. Nesmierne ju to urážalo.

Bol už večer, keď sa Eva vracala domov z práce a nákupov. Zahĺbená vo svojich myšlienkach si ani nevšimla, že sa od múru domu oddelil tieň. „Čo to stváraš, robíš nám hanbu po celom meste,“ zasyčala na ňu nenávistne Viera. „Toto si môj Andrej veru nezaslúžil, aby jeho ženu pranieroval kde-kto. Pošpinila si jeho pamiatku a teraz si ideš urobiť výlet s frajerom, aby ste ho akože našli. Moja zlatá, to sa ti nikdy nepodarí. Môj syn vie, čo robí, kam odišiel a prečo, a ty sa to nikdy, rozumieš, nikdy nedozvieš. Tak to nechaj tak a cti si jeho pamiatku. To je jediné, čo môžeš pre neho urobiť.“

„Tak takto,“ dostala sa do bojovnej nálady aj Eva, neschopná večne ustupovať a chápať. „Ja pamiatku na Andreja uchovávam so všetkou úctou, ale aj keď to, čo vám poviem, bude pre vás určite šokujúca novinka, aj ja som človek a hoci nepredpokladám, že by si niekedy moja fotografia našla miesto na tom vašom oltáriku vedľa neho, napriek tomu mám právo žiť a konať podľa svojich vlastných predstáv a nie podriaďovať sa tým vašim. Myslite si o mne, čo chcete, ale ja do tej Bosny pôjdem, samozrejme aj s Tónom, a Andreja tam nájdem, či už živého, alebo mŕtveho. ..“  Prudko sa od svokry odvrátila, dávajúc jej tak najavo, že v tejto diskusii už nemieni ďalej pokračovať.

„Andrej sa vráti sám, vtedy, keď to on uzná za vhodné,“ zašomrala za ňou Viera. Istota v hlase, ktorou to vyriekla, Evu zmiatla, obrátila sa, a chcela sa spýtať, kde do čerta berie to presvedčenie, podstatu ktorého odmieta komukoľvek prezradiť. No tmavá silueta ženy sa už stratila v tme...

Pokračovanie nabudúce

- - Inzercia - -