Dnes je piatok, 30.október 2020, meniny má: Šimon, Simona
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Znamenia z onoho sveta - Duša verného psa

apríl 20, 2020 - 14:49
Celý život verím, že ak niekoho skutočne milujeme, ani smrť nás nerozdelí. Rád by som sa preto s vami podelil o príbeh, ktorý sa mi stal a ktorý ma v mojom presvedčení utvrdil.

Duša verného psa

Ako ženatý otec rodiny som si splnil veľký sen. Priniesol som si domov šteniatko nemeckého ovčiaka, ktoré sa zakrátko stalo miláčikom všetkých členov domácnosti. Tešil som sa nielen ja, ale aj dcéry, ktoré si ho hneď obľúbili. Chodili sme s ním na dlhé prechádzky, hrali sa s ním a vzniklo medzi nami mimoriadne silné puto. Stal sa plnohodnotným členom rodiny. Keď mal asi štyri roky, vážne ochorel, takmer umrel. Vynaložil som nemalé finančné prostriedky a čas na jeho záchranu. Podarilo sa. Psík sa po čase uzdravil. Bol mi za to nesmierne vďačný a svoju oddanosť mi dával neustále najavo. Chodil všade za mnou, čakával ma pred bránou, keď som sa vracal z práce a v jeho nádherných gaštanových očiach sa zračila priam bezhraničná láska a oddanosť, ktorú ku mne pociťoval. Roky ubiehali, dcéry jedna po druhej odišli z domu do zahraničia, tam sa vydali a natrvalo usadili. V manželstve nám to začalo škrípať a napokon naše rozpory vyústili do rozvodu. Zostal som so psom sám. Možno sa to bude zdať niekomu zvláštne, ale vystačil som si s jeho spoločnosťou. Prežili sme spolu dva nádherné roky, keď sme mali len jeden druhého. Nikdy som sa necítil osamelý a ani na chvíľu mi nenapadlo nájsť si novú partnerku či inú blízku dušu. Ľudí som mal dosť v práci a nezapieram, po stroskotanom manželstve som cítil aj sklamanie a netúžil som sa viac popáliť na nijakom inom vzťahu.

Odlúčenie

Po dvoch rokoch som však prišiel o prácu a nemohol som si nájsť v okolí inú. Napokon ma ťažká ekonomická situácia donútila odísť za zárobkom do zahraničia. Bolo pre mňa veľmi ťažké odlúčiť sa od milovaného spoločníka a pretrhnúť puto, ktoré nás pevne spájalo. Cítil som, ako mi trhá srdce pri predstave, že ho dlhšie neuvidím. Ale nedalo sa inak. Mohol som sa len spoľahnúť na matku a bratovu rodinu, že sa oňho dobre postarajú v čase mojej neprítomnosti. Pravidelne sme si písali, telefonovali, informovali ma o jeho zdravotnom stave a mal som aj slzy na krajíčku, keď som čítal slová o tom, ako ma stále čaká...

Zmarený návrat domov

Po čase sa mi naskytla príležitosť vrátiť sa domov. Ani neviete, ako som sa tešil. Najmä na môjho psa, ktorý už mal pätnásť rokov, bol starý a jeho zdravotný stav sa zhoršoval primerane veku. V mysli som mu vyslal správu, že sa čoskoro uvidíme. Nasledujúcu noc sa mi s ním prisnil živý sen. Môj pes prišiel ku mne a dlho sme sa objímali. Olizoval ma tak, ako to robil vždy, keď mi dával najavo svoju lásku a radosť z toho, že sme spolu. No stalo sa čosi neočakávané. V deň odchodu mi zamestnávateľ oznámil, že mu je veľmi ľúto a veľmi ho to mrzí, ale musí moju dovolenku zrušiť a odložiť z prevádzkových dôvodov na inokedy. Prijal som to s veľmi ťažkým srdcom a s akousi úzkosťou v duši. Mame som zatelefonoval, že sa môj príchod domov ruší a ona sa ma snažila ubezpečiť, že je všetko v poriadku a aj pes je zdravý. V jej hlase som však cítil, že je to viac chlácholenie ako skutočnosť. No keď ma na ďalší deň ubezpečila aj dcéra, že pes je síce smutný, ale inak mu nič nechýba, snažil som sa rozptýliť tieň zlého pocitu v duši. Veľmi sa mi to však nedarilo a predtucha sa naplnila.

Po týždni mi mama opatrne oznámila, že psík zomrel. Spolu so mnou plakala do telefónu, keď mi rozprávala o jeho posledných chvíľach. Hovorila, ako ma do poslednej chvíle čakal a umrel jej v náručí presne v deň a hodinu, keď som sa mal vrátiť domov. Neviete si predstaviť, čo som prežíval...

Je stále so mnou

Môj návrat domov bol smutný. Prechádzal som sa po známych miestach, ktoré mi ho neustále pripomínali a v duchu som cítil nesmierne výčitky svedomia, že som ho sklamal. Možno to bude pre niekoho znieť ako rúhanie, ale prosil som Boha, aby mi ho vrátil, nedokázal som sa zmieriť s myšlienkou, že ho už nikdy neuvidím. Celé noci som sa díval cez okno do záhrady a v duchu sa mu prihováral. Odrazu sa mi zdalo, že ho skutočne vidím, ako sedí vo výbehu a pozerá do okna mojej spálne, tak ako keď bol živý. Bol to taký silný pocit, že som nevydržal a vyšiel som von do záhrady zistiť, či je to len prelud alebo skutočnosť. Jeho výbeh bol však prázdny...

Prešlo pár dní a ja som sa večer uložil k spánku, tak ako vždy. Svetlo bolo zhasnuté, no nevedel som zaspať. Odrazu ma vyrušilo tiché škrabkanie na dvere, presne také, na aké som bol zvyknutý počas života môjho psa. Dvere na izbe sa poodchýlili a bolo počuť, ako sa psie labky blížia k mojej posteli. Mal som strach a nevedel som sa ani pohnúť. Len som čakal, čo bude ďalej. Zvuk psích krokov stíchol tesne pred mojou posteľou a odrazu som cítil, ako pes vyskočil ku mne, presne tak ako dlhé roky pred tým. Cítil som jeho váhu na svojom tele, počul jeho dych. Opatrne som položil ruku na miesto, kde by mal ležať. Nebolo tam nič. Vzápätí som upadol do hlbokého spánku. Ráno som sa zobudil s veľmi príjemným pocitom. Hrialo ma pri srdci vedomie, že môj pes neodišiel navždy a našiel si spôsob, aby mi aj z onoho sveta dal najavo svoju lásku a vernosť. Ešte párkrát sa stalo, že ma v noci navštívil a ráno bol preč. V deň, keď sa to stalo tretíkrát, som v meste kúpil na trhu prvé snežienky a zaniesol som ich na jeho hrob do záhrady, kde ho pochovali. „Raz sa opäť stretneme, môj milovaný a verný kamarát, a tentoraz to určite dodržím a nesklamem ťa. Čakaj na mňa.“  Potom som len poďakoval Bohu, že mi bolo dopriate prežiť s ním krásne roky života a rozplakal som sa ako malé dieťa. Psík mi uveril, lebo sa už nikdy nevrátil. Našiel svoj pokoj tam kdesi v neznámom svete, ktorého prah všetci raz prekročíme. A hoci sa už tento zázrak nezopakoval, zanechal vo mne hlboko zakorenené presvedčenie, že ani po smrti duša neumiera a platí to nielen o ľudskej, ale aj o zvieracej.

Miroslav, Žilina

- - Inzercia - -