Dnes je pondelok, 21.september 2020, meniny má: Matúš
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Rodičia mi bránia (možno) v mojom najväčšom životnom šťastí

august 03, 2020 - 18:00
Patrím k ženám, ktoré musia mať pre dokonalú spokojnosť v živote väčšinu vecí naplánovaných. A ja som si povedala, že do tridsiatky sa usadím. Má to však háčik.

Pochádzam z kompletnej rodiny, moji rodičia žijú spolu viac ako tridsať rokov. Vždy mi boli príkladom, snívala som o tom, že stretnem svoju spriaznenú dušu a budem žiť v rovnako súdržnom zväzku. 

Ešte pred tým som si však zaumienila skúsiť život v zahraničí, dokázať sa postarať sama o seba a osamostatniť sa. To sa mi aj podarilo, istý čas som pracovala v Nemecku ako au pair a starala sa o dve krásne, veľmi šikovné dvojičky (7). Každú sobotu večer a nedeľu doobeda som mala voľno a tento čas som využívala na spoznávanie okolia. A presne počas jedného z týchto momentov som spoznala Hansa.

Zašla som si do novootvorenej reštaurácie na polievku a natrafila som na veľmi príjemného čašníka, ktorý so mnou okato flirtoval a mne sa jeho pozornosť už na prvý pohľad páčila. Opýtal sa ma, či na ňho počkám, že o hodinku končí a rád ma pozve na drink. Súhlasila som, bola sobota večer, mohla som.

Neskutočne sme si rozumeli, rozhovor, i celé stretnutie sa mi veľmi páčilo. Trošku ma šokovalo, keď mi prezradil svoj vek. Hans bol totiž vo veku môjho otca, hoci vyzeral minimálne o pätnásť rokov mladšie. Nevadilo mi to. Zaľúbila som sa. A to dokonca tak veľmi, že som neváhala ani chvíľu, keď sa ma Hans po siedmich týždňoch randenia opýtal, či sa k nemu nasťahujem. 

Pán Dokonalý?

Náš vzťah bola veľká idylka, krásny, šťastný, takmer bezproblémový. Vedela som, že o svoje šťastie sa budem skôr či neskôr musieť podeliť aj so svojimi rodičmi, ktorí sú však prudko konzervatívni a veľmi neradi akceptujú akékoľvek nerovnosti. Náš vekový rozdiel nám s Hansom nevadil, no 28 rokov bolo pre nich veľké sústo. Oni ho vlastne nechcú ani spoznať.

Kvôli vybaveniu zopár administratívnych záležitostí som sa totiž musela vrátiť na Slovensko a pri tej príležitosti som navštívila aj svojich rodičov. O Hansovi som im samozrejme povedala, no presne ako som očakávala, s pochopením som sa nestretla. Moji rodičia náš vzťah odsúdili vopred na zánik bez toho, aby ho vôbec spoznali. Dôrazne mi povedali, čo si o tom celom myslia, a že počkajú, kým ma tento ošiaľ prejde a ja im jedného dňa predstavím muža, ktorý bude adektvátny môjmu veku, víziam, a nutno dodať, aj ich predstavám. O pár dní sa mám do Nemecka vrátiť. Čo však urobím, netuším.

Majú (opäť) pravdu?

Rodičov nadovšetko milujem a rešpektujem ich názory. Vždy sa, s odstupom času, ukázali ako správne a viackrát som si v minulosti povedala formulku: "Kiežby som ich vypočula." No kde mám záruku, že tentoraz sa mýlia?

Rada by som poprosila o názor čitateľky s podobnou skúsenosťou. Môže vydržať vzťah, proti ktorému hrá už od samého začiatku niekoľko faktorov? Vlastne, takmer všetko? No predovšetkým partnerov vek, striktné NIE zo strany rodičov i vzdialenosť, pokiaľ by som sa rozhodla vrátiť na Slovensko? Všade sa píše, že každý človek je strojcom vlastného šťastia a nik nemá právo montovať sa do života iných ľudí. No čo ak je láska naozaj slepá a práve nezainteresované názory vás dokážu (u)chrániť pred množstvom bolestivých chvíľ v budúcnosti? Je to "hop alebo trop", či skôr: "pravá láska zdolá všetky prekážky?"...

Čitateľka Petra

- - Inzercia - -