Dnes je piatok, 23.október 2020, meniny má: Alojzia
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Gabika Futová - V hlave stále píšem

august 11, 2020 - 14:00
Prvá kniha jej vyšla v roku 2000. Odvtedy ich spisovateľka GABIKA FUTOVÁ napísala spolu 26. Len nedávno s knihou Čo učky nevidia získala cenu Panta Rhei Awards 2019 v kategórii Slovenská detská kniha. Jedna z najuznávanejších detských autoriek žije v malej dedine na východe, stará sa o sliepky, kačky, zajace, mačky, psy a záhradu... a samozrejme, píše.

Gabika Futová - V hlave stále píšem  

Máte za sebou veľkú životnú zmenu. Po osemnástich rokoch ste odišli z knižnice na voľnú nohu. Ako sa vám zmenil život? 

Zaviedla som si vlastný pracovný režim. Ráno v pohode vstávam, nakŕmim zvieratá, teraz som mala skoro každý deň online besedy, potom píšem, idem do záhrady, maľujem na betón, učím sa angličtinu a taliančinu, idem hrať volejbal, keď sa hrá a keď sa nehrá, vyložím si nohy a čítam. Taký piánko život, žiadny stres, naháňanie. Žijem bez toho, že by som stále pozerala na hodinky. Nemôžem sa sťažovať. Asi som ten pocit voľnosti už potrebovala. 

Voľnosť už máte. A čo ďalšie plány? 

Teraz by som mala do knižnej podoby prerobiť seriál, ktorý píšem do Fifíka, ale ako to chodí, práve teraz ma baví robiť niečo iné, takže píšem inú knihu. Mám ju rozpísanú už dva roky. Znamená to, že budem musieť stihnúť dve veci naraz. Začala som preklad knižky Ivony Březinovej, s Mirom Regitkom robíme komiks do Fifíka, pripravujem seriál pre časopis Maxík, na svojej stránke postupne uverejňujem na pokračovanie rozprávku o Emilke – víle s nosom ako zemiak, takže mám čo robiť. V hlave stále riešim písanie, najlepšie sa mi premýšľa pri okopávaní záhrady. Keď píšem, po hodine mám dosť. Som vyšťavená, akoby som kopala kanál. Potom musím  vybehnúť na dvor, zobrať motyku a všetko úplne vypustiť. Pri kopaní ide hlava bokom. Začala som tiež maľovať betón pred domom, pri tom sa mi dobre rozmýšľa.  

Dom na dedine taký reset rozhodne umožní. Ako ste dospeli k rozhodnutiu utiecť z mesta na vidiek? 

Žijeme tu štyri roky, ale chodíme sem už deväť, pôvodne len na víkendy. V nedeľu sme sa do Prešova vracali so stiahnutými žalúdkami, až sme si povedali – nezostaneme tu? Bývali sme tu celé leto, deti mali  prázdniny a my sme dochádzali do práce. Keď sme zistili, že to funguje, ďalší rok sme tu boli až do septembra. Proti rozhodnutiu odísť sem natrvalo protestovala len dcéra. Tak sme počkali, kým v jeden májový deň zmaturovala a na druhý deň sme tu bývali. Dnes máme štyri psi, štyri mačky, desať zajacov, štyri kačky, osem sliepok, kohúta, čo sa volá Dorotka, korytnačku, sojku a krkavca so zlomeným krídlom. Prišlo to postupne a zapáčilo sa nám, že máme napríklad vlastné vajíčka. 

Aké je to bývať na dedine? 

Veľmi spoločenské. Čo je paradox, pretože mám veľmi rada samotu. Ale tu sme sa s mužom nejako rozbehli, spolu s ďalšími nadšencami sme založili občianske združenie. Hore na kopci sme pri ihrisku postavili altánok, pre malé deti dráhu na skoky na bicykloch, vysadili sme 150 stromčekov, postavili knižnú búdku. Začali sme všeličo organizovať, Noc s Andersenom, športový program na deň detí, brigády. Sú tu veľmi akční a pracovití ľudia. Keď sme zorganizovali brigádu v sobotu o pol deviatej, o ôsmej už bolo všetko spravené. Vraj sa nevedeli dočkať. Zapadli sme do dedinského života. Stále sa tu niečo deje. 

 

Mnohí hovoria, že koronavírus nám priniesol potrebné spomalenie. Vy ste taký reset už zažili. Pred niekoľkými rokmi vám diagnostikovali rakovinu prsníka. Ako ste to zvládli? 

Vtedy mi to veľmi pomohlo. Ako sa kolotoč krúti a krúti, ja som potrebovala, nech ma to vystrelí od všetkého preč. Vedela som, že neumieram, tak som to brala ako super rok bez obmedzení. Myslela som, že budem písať, ale nenapísala som takmer nič. Dokonca som prestala čítať. Za celú chorobu, za celý rok, som prečítala dve knižky. Vôbec ma to nebavilo a odvtedy musím natrafiť na veľmi dobrú knižku, aby som ju prečítala. Už nehltám knihy tak ako kedysi. 

Podarilo sa vám udržať si niečo z toho získaného pokoja? 

Áno. Získala som väčší nadhľad. Uvedomila som si, že sa netreba stresovať nad vecami, ktoré človek neovplyvní. Takže keď ľudia riešia nejaký problém, nerozumiem, prečo sa rozčuľujú. Hoci, keď sa mi pokazí vysávač, mám riadne nervy.

Napriek „ničnerobeniu“ ste počas choroby napísali príbeh o Bezvláske...

Aj mňa postihlo, že som nemala vlasy, ale tak pozitívne. Bola som zvedavá, ako vyzerám holohlavá. Napadali mi bláznivé nápady, že by som si hlavu pomaľovala, A uvedomila som si, aké je hrozné, keď ochorie nejaké dievčatko a príde o svoje krásne vlásky. Rozhodla som sa, že napíšem rozprávku a mala som predstavu, že ju budem chodiť čítať na onkológiu. Ani ja som nemala vlasy a deti uvidia, že s tým nemám problém. Rozprávku som napísala v noci na jeden šup. Potom som nevedela čo s ňou. Napokon ju vydal Dobrý anjel, ale kým sa to podarilo, vlasy mi už narástli. Keď bola prvá čítačka na onkológii v Banskej Bystrici, veľmi ma prekvapili, lebo prišli aj bývalí pacienti, ktorí ma chceli vidieť. Nakoniec to bolo super, plakali sme od smiechu. 

Objavuje sa vo vašich knihách rodina? 

Dcéra to nechcela. Takže deti a rodina boli pre mňa tabu. Raz bol syn so mnou na besede a deti sa ma pýtali – teta, píšete aj o svojich deťoch? Nie, lebo mi to zakázali, odpovedala som. Syn vyskočil a hovorí – mamka, ale ja by som sa nehneval! Ja by som bol rád! A vieš čo? Aby si mala o čom písať, budem vystrájať. Slovo dodržal a vystrájal. Keď mal sedemnásť rokov, povedala som si – počkaj, teraz napíšem o tebe knižku. Ale rodina ma inšpiruje. Ku knižke Nejdem a basta ma inšpirovala neter, manžel zas ku knižke Brata musíš poslúchať. Mám ešte takú zlú vlastnosť, že keď ma niekto veľmi, ozaj veľmi nahnevá, potom sa ocitne v knižke ako negatívna postava.

Prvá kniha vám vyšla presne pred dvadsiatimi rokmi. Spomeniete si, ako ste začali? 

Dlho som chcela napísať knižku pre dospelých, ale chýbali mi nápady. Tak som sa sústreďovala na dospelých, že mi úplne vypadlo, že existuje aj detská literatúra. Potom som si spomenula na moju obľúbenú knižku Malá bosorka. Dodnes si pamätám čitateľský zážitok a ten šok, ako skončila, lebo to som vôbec nečakala. Povedala som si, že ak mám písať, tak spôsobom, aby to deti prekvapilo tak, ako mňa kedysi Malá bosorka. Jeden večer som zaspávala a prišiel moment – nápad, taký silný, že mi  všetko bolo jasné. Okamžite som vedela, že bude mať názov Naša mama je bosorka. Deti zistia, že mama je čarodejnica, nájdu čarodejnú knihu a budú robiť pokusy. A už to išlo.  

Ako píšete? Máte v hlave celý príbeh vrátane konca?  

Je to rôzne. Pri mame bosorke som mala len námet a príbehy naskakovali samé. Dokonca som mala tri konce. Niekedy zase presne viem, ako knižka skončí a po celý čas sa snažím k tomu smerovať. A stáva sa, že začnem a moji hrdinovia ožijú a začnú si robiť, čo chcú. Ja idem svojím smerom a oni robia niečo iné. A potom ich už len nasledujem. Ale napríklad viem aj to, že dokážem donútiť moju hlavu, aby dostala nápad, keď to potrebujem. To som si vyskúšala vlani, keď som robila dve knižky na objednávku.

Máte medzi knihami svoju srdcovku? 

Nemala by byť, ale je – Štyri kosti pre Flipra, lebo nie je vymyslená. Všetko, čo v tej knihe je, sa naozaj stalo, písala som o prostredí, kam som veľmi rada chodila ako dieťa. Ten psík bol môj a na obrázkoch som nakreslená ja, je tam moja mama, starí rodičia, dedinský pes. Je to moja veľká srdcovka a krásna spomienka na detstvo. Pri písaní sa mi vybavilo veľmi veľa detailov, ako keby som otvorila zásuvku a vynorili sa chvíle, o ktorých som neverila, že si ich môžem pamätať. 

Vy ste vlastne sirota... Ako sa s tým dá vyrovnať? 

Otec zomrel, keď som bola ešte maličká, keď som mala trinásť rokov, zomrela mi aj mama. Ostala som s babkou. Do toho zomrel aj dedko, tak sme ostali ozaj samé dve. Všetko sa vtedy zmenilo. Moja mama bola veľmi spoločenská a temperamentná, to mám po nej. Spomínam na starú mamu, aj na deda, ktorý bol veľký cholerik. Mala som ho veľmi rada, ale aj som sa ho bála a tú cholerickú časť jeho osobnosti som zdedila. Myslím, že je veľmi dôležité, aby človek vedel odkiaľ pochádza, pretože veľa svojich vlastností som pochopila práve cez príbuzných. Vlani som bola na besede v Kysaku a pán riaditeľ mi ukázal kroniku zo školy vo Veľkej Lodine, kde učila stará mama. Zistila som, že asi píšem po nej, lebo viedla kroniku takým kvetnatým spôsobom. Posledné roky jej pomáhala aj moja mama. Keď som to našla, mala som pocit, ako by som našla kus samej seba. A v tej chvíli som myslela na deti v domovoch, alebo tie, ktoré nevedia, odkiaľ sú. Majú to veľmi ťažké, lebo sa nevedia spoznať, nevedia, prečo sú takí, akí sú. Mne to veľmi pomohlo. 

 

- - Inzercia - -