Dnes je piatok, 23.október 2020, meniny má: Alojzia
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Napínavé čítanie: Dominik Dán a jeho Klbko zmijí!

august 24, 2020 - 18:00
Od prvých strán akcia, polícia privolaná na miesto, kde sa údajne strieľalo. A naozaj – na zemi leží mŕtvy muž, druhý je domáci, ktorý ho postrelil, keď sa k nemu ten lupič vlámal... Alebo je všetko úplne inak? Tak sa začína nová detektívka Dominika Dána Klbko zmijí.

Rozbieha sa krimi, na aké sú fanúšikovia dánoviek zvyknutí a aké majú radi.
Korupčná aféra okolo zavraždeného prokurátora dostane jasnejšie kontúry, až keď sa detektívom podarí nájsť dobre schovanú prokurátorovu asistentku. Od jej výsluchu naberie vyšetrovanie nový smer, ktorý musia detektívi z oddelenia vrážd pred nadriadenými tajiť. Podozrenie, že im niekto zhora pozerá na prsty a snaží sa s nimi manipulovať, prerastie v istotu. Detektív z oddelenia vrážd Richard Krauz tuší, že priamy úder na skorumpovaných papalášov im dá riadne zabrať a riešenie záhady dvoch beštiálnych vrážd bude bolestivé.

Detektívka Klbko zmijí prináša všetko, čo treba: zločin, výbornú zápletku, akciu, dánovský humor, ľahké pero v dialógoch a typický štýl.
A opäť odkaz, či nenápadná kritika určitých pomerov.
Zatknúť a usvedčiť páchateľa trestného činu vraždy je ťažká práca aj pre odborníkov z oddelenia vrážd. Do cesty sa občas postaví nedostatok použiteľných stôp z miesta činu, neochota svedkov vypovedať, neochota svedčiť na súde, ďalšie nepredvídateľné okolnosti. Najhoršia zo všetkého je zrada z vlastných radov, tlak pokrivených nadriadených funkcionárov, ktorým vidina ľahkého zisku zatemnila mozog, vymazala elementárne princípy slušnosti a korektnosti...

Dominik Dán, to je 30 detektívnych románov. 15 rokov na literárnej scéne. A viac ako 1 000 000 predaných výtlačkov.

Začítajte sa do krimi Klbko zmijí:

Dvojmužová hliadka pohotovostnej motorizovanej jednotky dorazila na miesto činu osem minút po oznámení trestné-ho činu. Slušný výkon. Štrnásť kilometrov spravili tempom pretekára formuly jeden bez majáka a húkačky. O pol tretej v noci bola premávka prakticky nulová, a hoci cesty boli pre-močené týždňovým dažďom, ani tak nemalo význam otravovať operačného dôstojníka so žiadosťou o ich použitie.
Povolenie na výstražné zvukové a svetelné znamenia nežiadali aj z iného dôvodu – predmetom oznámenia bola vražda. Nemohli vedieť, či sa páchateľ, alebo spolupáchatelia, ešte stále nenachádzajú v okolí miesta činu, a použitie húkačky by ich mohlo upozorniť, že o nich už vedia, že po nich idú. Chlapci z PMJ neboli hlupáci, aj oni vedeli taktizovať a myslieť ťah dopredu, takže sa rútili potichu, takmer sa zakrádali.
„Laco, tu to odstav, za roh pôjdeme peši,“ rozhodol veliteľ hliadky.
„Feri, si si istý, že sme už na mieste?“
„Sme, poznám to tu!“
Služobné auto zaflekovalo. Na mokrej asfaltke sa posunulo ešte o pol metra ďalej, než šofér rátal, takže predným nárazníkom ohol krík divých ruží.
„Doriti! Tichšie a presnejšie by to nešlo!?“
„Sorry... je po daždi. Okrem toho, ktorý idiot posadil hen-takú hnusnú burinu tak blízko ku krajnici?“
„Neser ma s dažďom a idiotmi, poďme už na to!“
Skontrolovali si výstroj a výzbroj, vystúpili z auta. Dvere nezabuchli, opatrne ich pritlačili. Zakrádali sa k rohu rodinného domu, vykukli... Dobre, že postupovali prezieravo a opatrne! Priamo oproti bráne určeného objektu, skryté v tieni vysokého smreka, parkovalo auto.
Prikrčili sa, zakrádali sa rýchlo, no obozretne, vystreli sa až tesne pri aute.
„V mene zákona, nehýbte sa!“
Ako na povel zasvietili do auta dvoma lúčmi zo služobných bateriek. Sklamanie – za volantom nikto nesedel, ani na sedadle spolujazdca, zato vzadu...
Mladší člen hliadky mykol zadnými dverami.
„V mene záko...“
V ostrom svetelnom lúči zbadal holý chlpatý zadok, dve biele stehná z každej strany, gate zrolované na lýtkach. Zo stropu auta sa zošmyklo jedno chodidlo, potom druhé. Na-hol sa bližšie a do nosa mu udrel pach ľudských tekutín a vydýchaný vzduch – radšej ustúpil.
„Kurva, hajzli... Dušan, keď je to fór...“ výhražne hromžil holý zadok, zadkom sa súkal z auta. „Vám načisto jebe!? Čo ste zač!? Prečo na mňa mieriš pištoľou, ty debi...“
Chalan vycúval z auta, natiahol si trenky, potom nohavice, konečne sa vystrel. Zaprával si košeľu, krútil sa v páse, sna-žil sa postaviť tak, aby nebolo vidieť do roztiahnutých nôh.
„A doriti!“ zastonal, keď sa zorientoval. „Fíz... ehm, polícia? Ozajstná polícia? Ma poser! Toto nie je fór? Tak prepáčte!“ pochopil, že nejde o žart.
„Ruky za hlavu!“
„Počkajte, však mi zase padnú gate. Vydržte chvíľu s tými služobnými pokynmi, nech sa aspoň zapnem.“
Počkali.
„Fakt mám dať ruky za hlavu?“ spýtal sa chalan, keď sa pozapínal. „Veď tu bývame.“ Bradou hodil k domu, pred ktorým parkoval.
„Nebývame!“ oponoval mu hlas z auta. „Ja tu bývam!“
Dievča svižne vyskočilo z auta, zrolovalo si sukňu, zhlboka vydýchlo, ako po ťažkej fuške, vystrelo sa, prehrabalo si vlasiská, vzadu dlhé až po zadok.
„Čo je, chlapci!? Čo sa deje? Ja tu bývam! Iba ja tu bývam!“ zdupľovalo. „Ešte nie je po svadbe, miláčik!“
„Ježiš! Tak dobre, iba ty tu bývaš, ja sa sem iba tlačím na hotové! Si rovnaká ako tvoj foter! Máte ma za nímanda, čo sa silou-mocou chce priženiť do hotového paláca! Si so sebou spokoj...“
„Držte huby!“ zasyčal veliteľ hliadky, ani mu nedal do-hovoriť. „Čo vám šibe!? My tu vykonávame ostrý policajný zákrok, buďte láskavo ticho!!“
Prikývli, že už budú.
„Kto ste? Doklady máte?“
„Ako dlho ste tu?“ doplnil otázky mladší člen hliadky. Stále na nich mieril.
„Igor a Vierka. Igor Martinec, Vierka Siakelová. Ona tu býva,“ prstom ukázal na dom, pred ktorým parkovali, „ale auto je moje. Čo ja viem, ako sme tu dlho...“ chlapec pokrčil plecami, odul peru, naozaj netuší, koľko času ubehlo, kým mal v aute plné ruky práce.
Veliteľ hliadky sa rozhodol pre iný postup.

Klbko zmijí: https://www.bux.sk/knihy/587056-klbko-zmiji.html

- - Inzercia - -