Dnes je štvrtok, 24.september 2020, meniny má: Ľuboš, Ľubor
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Alena Ďuranová: "Vďaka dcére zlyhania tak nebolia."

september 05, 2020 - 15:00
Jemnú herečku s belasými očami a nežným úsmevom, ktorá dokáže byť poriadne rázna, sme videli vo viacerých seriáloch i na doskách Slovenského národného divadla. Členka činohry Štátneho divadla Košice Alena Ďuránová sa však rozhodla pre východ. V Košiciach má všetko, čo miluje – dcéru, rodinu a samozrejme, divadlo so skvelými hereckými príležitosťami.

Sezónu ste ukončili mimoriadnym predstavením 27. júna ako popravená česká politička Milada Horáková. Aká to bola úloha?

Bol to veľmi náročný projekt, navyše to nebolo klasické činoherné divadlo. Skĺbiť hovorené slovo, pohyb, zladiť sa s tanečníkmi, to bola veľká škola pre nás všetkých. Myslím, že sa nám podarilo urobiť veľmi silné predstavenie. Keď som čítala listy, ktoré písala, ako často odchádzala od rodiny, ako vysvetľovala, prečo to robí, tak som sa na každej skúške pýtala, akú silu musela mať v sebe, aby opustila dieťa a rodinu, aby dokázala bojovať za vyššie princípy. Bola neuveriteľne silná a vzdelaná žena. Počas komunistických monsterprocesov veľmi dobre vedela, že nevyhrá. V tom čase sa už nezaoberala sama sebou, nebojovala o svoj život, bojovala o životy ostatných ľudí, aby boli oslobodení a mali šancu žiť ďalej. 

Po takýchto ťažkých témach musí byť náročné „vrátiť sa domov“. Ako to robíte?

Keď vstúpim na javisko, už pre mňa žiadny iný svet neexistuje, len ten, v ktorom sa nachádzam. Po predstavení, ak sa dá, si vydýchnem, nekomunikujem, ešte nejaký čas neexistujem. Potom sa pomaly prejdem pešo domov, kým všetko vyjde zo mňa von. Po všetkých rokoch som sa naučila postupne odstrihávať niektoré veci a neprežívať to šialene, aby som mohla prísť domov, otvoriť dvere a byť normálna matka a partnerka. 

V najbližšej premiére sa predstavíte ako Oľga Borodáčová, manželka popredného slovenského divadelníka. Ako sa vám hrala?

Hrám manželku Janka Borodáča a je to ako pri Milade Horákovej proticharakter – postava proti mojej povahe. Milujem také postavy, je pre mňa výzvou hrať niečo, čo nie som. Oľga bola veľmi dobrá herečka, ale zároveň oddaná manželka, ktorá vždy stála ako keby dva kroky za svojím mužom, ako to často v úspešných manželstvách býva, keď žena svojho muža podporuje z úzadia a muž má pocit, že sa mu všetko podarilo samému. Je to zvláštne, ako herečka dostávala veľké ponuky až po jeho smrti. 

V košickom divadle pôsobíte presne dvadsať rokov. Pamätáte si na prvú úlohu? 

Bolo to Popoluška ešte počas štúdia na konzervatóriu. Na začiatku som hrávala princezné a také čisté duše a postupne som sa prepracovala k charakterovým postavám ako spomínaná Milada Horáková. Nikdy ale neriešim, či je postava dobrá alebo zlá. Je to moja rola a ja sa ju snažím stvárniť najlepšie ako viem. 

Divadlo označujete ako celoživotnú lásku, ste však aj filmová herečka, robíte v dabingu, v rozhlase. Prečo víťazí divadlo? 

Lebo je živé. Skúšame šesť týždňov, príde premiéra a potom je každé nasledujúce predstavenie úplne iné a špecifické. Všetko ostatné, čo dostávam – dabing, rozhlas, seriál, je pre mňa len veľmi príjemný bonus. V každej práci prichádzajú chvíle, keď si človek potrebuje oddýchnuť a „prepnúť“. Ak môžem ísť do dabingu, kde je úplne iná práca, do rozhlasu, kde sa pracuje len s hlasom, pred kameru, kde je úplne iný spôsob herectva, to je ako keď dostávate sladkosti rôzneho typu. Som veľmi vďačná, že môžem robiť všeličo, ale divadlo mám doslova pod kožou. 

Hrali ste vo viacerých seriáloch – Sekerovci, Búrlivé víno, Divoké kone, ZOO, Pravá tvár, Vlci. Dočasne ste kvôli tomu bývali v Bratislave, ale vrátili ste sa na východ. Nie je to ďaleko od hereckých príležitostí?  

To je vecou nastavenia. Mala som jasne nastavené priority v živote a to bola rodina a dieťa. Milujem Košice, divadlo, aj východ. Som tu rada. Keď prišla možnosť odísť do Bratislavy, urobila som to, pretože som sa mohla na materskej plne venovať dcére a doslova pár dní do mesiaca som nakrúcala, ale väčšinu času som bola s ňou. Odsťahovala som sa s vedomím, že po materskej sa vrátim späť. V Bratislave som sa fantasticky cítila, dobre sa mi pracovalo, mám tam kamarátov, známych, zážitky, ale povedala som si, že za prácou dokážem cestovať aj z Košíc. Moje korene sú tu. Svoju prácu nadovšetko milujem, ale mojou prioritou je rodina a moja dcéra.   

Často spomínate Emu ako životnú prioritu. Ako vás zmenilo rodičovstvo? 

Vždy som bola a asi aj budem veľký workoholik. Idem naplno a dokázala som sa v divadle vyžmýkať do bezvedomia. Keď sa žene narodí dieťa, všeličo prehodnotí, mnohé veci už nie sú v práci také životne dôležité. Získala som obrovský nadhľad a odstup a práca sa posunula o stupienok nižšie. Napriek tomu stále pracujem najlepšie ako sa dá a som divadlu oddaná. Dokážem sa však odstrihnúť a je pre mňa najdôležitejšie, aby bola Ema zdravá a šťastná a aby mala pri sebe svoju mamu, ktorú potrebuje. Aj v živote sa mi žije jednoduchšie. Nedotýkajú sa ma tak medziľudské vzťahy, akékoľvek neúspechy, zlyhania tak nebolia a nie sú také vážne, ako boli predtým.  

Vaša dcéra má sedem rokov. Aká ste mama? 

Veľmi prísna. Keby ste sa Emy opýtali, kto je prísnejší – mamka alebo tatík, okamžite povie, že maminka. Ale ja len aplikujem výchovu, ktorú som dostala od svojich rodičov. Absolútne nesúhlasím s benevolentnou výchovou v dnešnej dobe. Sú isté pravidlá, ktoré by dieťa malo dodržiavať pri všetkej láske, ktorú rodič dieťaťu dáva. Vieme sa s dcérou jašiť, ale sú veci, ktoré Ema musí dodržiavať – úcta, poslušnosť, základy slušného správania, pravdovravnosť – na tom trvám. Neviem si predstaviť, že by som dieťa viedla inak, ako som to zažila kedysi doma. A vracia sa nám to, pretože ľudia hovoria, že je slušná a vychovaná. 

Vaša mama bola ekonómka, otec  automechanik, vy ste chceli byť zdravotná sestra. Kde sa vzala tá herecká žilka? 

Tiež som pátrala, vraj to mám po babke. Mama kedysi hrala ochotnícke divadlo a potom som zistila, že dedko a babka boli ochotnícki herci. Nie v divadelnom súbore, boli folkloristi, ale chodievali hrávať divadlo na svadby, robili tam šou, mali na starosti všetky svadobné zvyky. Babka hrávala muža a dedko ženu a boli nepostrádateľnou súčasťou všetkých svadieb a akcií v okolí. Asi tam niekde sú moje herecké korene. 

Váš manžel je režisér a umelecký šéf v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Ako sa žije spolu herečke a režisérovi? Bavíte sa o svojej práci? 

Sú momenty, kedy je to výhodou, pretože isté veci si v rámci chodu divadiel nemusíme vysvetľovať. Obaja máme pohyblivý pracovný režim, ktorý sa mení zo dňa na deň, tomu obaja rozumieme, len si vypomáhame, ako sa dá. Na druhej strane, kritika je veľmi citlivá téma. Nikto nechce partnerovi hovoriť nepríjemné veci, to bolí, pretože obidvaja sa snažíme urobiť veci najlepšie ako vieme. Princíp teda je, že ak ideme na premiéru svojmu partnerovi, držíme si palce. Tým, že sa poznáme, už počas predstavenia vidíme, čo nefunguje, ale nehovoríme si to, nepotrebujeme to rozpitvávať. Samozrejme, máme aj ohnivé diskusie a vieme sa dostať aj do fázy, kedy diskusia končí a nepokračuje, lebo každý si drží svoj názor a navzájom to rešpektujeme. 

Nepôsobíte v jednom divadle – je to výhoda?

Som veľmi rada, že to tak je. Sú páry, ktoré tak dokážu fungovať, ale my máme veľmi pokojný život aj vďaka tomu, že každý má svoje divadlo a svoj priestor. Zoznámili sme sa pri spolupráci, keď u nás v divadle hosťoval a potom sme sa dohodli, že nechceme viac spolupracovať. Každý má svoj priestor, môže sa realizovať, držíme si navzájom palce, podporujeme sa a umožňuje nám to vyhnúť sa konfliktom.  

Ako ste strávili nečakané voľno počas pandémie? 

Bol to šok, keď človek ostal zo dňa na deň zavretý doma, musel nechať rozrobenú prácu, nastaviť sa na úplne iný systém fungovania. Vycibrí to trpezlivosť a preverí ľudské vzťahy. Ale my sme to neprežívali dramaticky, odpojili sme sa od divadla a nastavili na úplne iné fungovanie. Nastúpila fantázia, zapli sme motory a obaja s mužom sme sa začali hrať a vymýšľať. Keď sme si mohli vyraziť autom, zastavila som pri prvej lesnej cestičke a išli sme sa aspoň na chvíľočku sami traja prejsť do lesa. 

Z koronavírusových prázdnin ste vhupli rovno do divadelných. Kde ich strávite? A čo vaše obľúbené cestovanie? 

Sme cestovatelia, ale musíme sa správať rozumne a podriadiť situácii, takže žiadne zahraničie, nijaké more. Je nám ľúto, že nemôžeme vypadnúť do Čiech, kam radi chodievame. Budeme behať po Slovensku, aj keď už teraz viem, že to nebudú žiadne Tatry. Práve naopak, hľadám na internete miesta, kde nebude hlava na hlave. Nemám žiadne plány, lebo som schopná naplánovať výlet po ceste domov, za desať minút zbaliť kufor a štartovať auto. Okrem toho budeme mať trochu kratšie prázdniny, muž bude skúšať už v auguste a ja sa neviem dočkať premiéry Borodáča.

- - Inzercia - -