Dnes je sobota, 31.október 2020, meniny má: Aurélia
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Martin Husovský: "Nie je jednoduché so mnou vydržať."

september 17, 2020 - 14:00
Martin Husovský je spevák z kapely Komajota a hudobný skladateľ. Dvojnásobný otec a hrdý Prešovčan získal ocenenie v Poľsku za hudbu k bábkovému predstaveniu Na adrese snov a bol ocenený aj za hudbu k inscenácií Moral Insanity doskou. Išlo o 24. ročník divadelných ocenení sezóny, ankety divadelných kritikov a teoretikov.

Ako vnímate vývoj kapely Komajota a to, ako ste sa posunuli vy? Vidíte v tom paralelu?

Určite áno, kapela Komajota je mojou súčasťou vyše 15 rokov, ako starnem ja, starne aj kapela, alebo krajšie- dozrievame spoločne. Dnes už nespievam o veciach, čo ma trápili, keď som mal 16 rokov. V kapelovom aute sa človek stáva skôr psychológom, často je to škôlka na zájazde. Je to koncentrovaný pocit slobody, ale aj stresu a zodpovednosti.

Čím vás obohacuje viera v Pána Boha v hudbe?

Verím, že hudba je dar. Dostali sme ho, aby sme už aj tu, na zemi, zažívali kúsok neba. Často sa mi stane, že počujem nejakú skladbu a poviem si, že toto je také krásne, že to muselo prísť zhora. Ten pocit je úžasný a milujem práve ten čas komponovania, keď človek stojí pri nepopísanom papieri a zrazu to príde. Ten závan, nápad, skladba, ktorú nedokážem prestať hrať, ktorá ma máta, až kým ju nenahrám.

Pôsobíte veľmi pozitívne, ako je to v skutočnosti?

Som hrozne náladový človek, nanešťastie nemám stred, buď som maximálne nadšený, alebo maximálne znechutený a bez nálady. Nie je úplne jednoduché som mnou vydržať a žiť, preto veľmi uznávam svoju manželku Veroniku, pretože je schopná ma znášať. Musím však povedať, že rodinka mi dodáva velikánsku energiu. 

V Poľsku ste získali prestížnu cenu za hudbu k bábkovému predstaveniu Pod Adresem Marzeń (Na adrese snov). Na Slovensku zasa cenu Dosky 2019 za scénickú hudbu k predstaveniu Prešovského národného divadla Moral insanity. Čím všetkým si musí skladateľ prejsť kým sa dostane na pozíciu oceňovaných? 

Neviem. Neexistuje na to návod. Všetko čo robím sa snažím robiť naplno, akoby to mala byť moja posledná inscenácia. Komponovaniu pre divadlá sa venujem už takmer 10 rokov. Prináša to veľmi veľa nových výziev, dobrodružstiev a priateľstiev. Mám radosť z toho, že si niekto všimol moju prácu, dokonca aj v Poľsku. Najpodstatnejšie je dostať šancu, nepremárniť ju a občas sa podarí aj niečo pekné vytvoriť.  

Cítite sa byť dostatočne na Slovensku docenený?

Neviem, čo znamená byť dostatočne docenený. Myslím, že áno, pretože sa môžem venovať iba tomu, čo najviac milujem, a to je hudba, úplne naplno. To je najväčšie docenenie, mať slobodu v čase a dokázať si veci naplánovať tak, aby sa všetko stihlo. Veľmi ma poteší, keď sa niekomu moja tvorba páči, považujem za úplne normálne, že to nie je samozrejmosť.

Aké je spolužitie muzikanta na voľnej nohe a herečky?

Je to katastrofa. Tak nepredvídateľný život som nikdy nechcel. My sme doma ako cirkusantská rodina. Našťastie to takto nefunguje celý čas, vždy to tak zázračne vyjde, že keď napríklad skúša Veronika, ja mám viac voľna, alebo naopak. Je to však veľmi dobrodružný život, v ktorom sa plány menia zo dňa na deň. Myslím, že keby bola moja manželka zubárka, síce by sme mali krajšie zuby, ale nevedela by pochopiť to, že sú povolania, v ktorých výraz ´padla´ neexistuje. Obaja si nosíme prácu stále so sebou a často do noci preberáme skúšku alebo predstavenie, na ktorom pracujeme.

Čo vás baví na rodinnom živote? 

Pocit domova. Ten pokoj, aj keď detiská sú pokojné, až keď zaspia. Pokoj z vedomia, že sme tu jeden pre druhého, nech sa deje, čo sa deje. Pochopenie a odpúšťanie.

Kto zo slovenských muzikantov vám v pozitívnom zmysle vyráža dych?

Mám jedno pravidlo: len žiadne mená. Existuje mnoho skvelých muzikantov na Slovensku, mnohým závidím ich inštrumentálnu zdatnosť. Keď počúvam mladé kapely, veľakrát si poviem, že už teraz hrajú tak, ako som ja nikdy nehral. Dlhé obdobie som počúval Deža Ursínyho a Jara Filipa.

Vy ste srdcom aj telom Prešovčan kočujúci po svete. Aký je Prešov?

Prešov je stav mysle. Je to zvláštne, ale Prešovčania majú svoj humor, reč aj názor na život. Vždy sa veľmi teším, keď cestujem domov. Už v Kysaku na mňa niekto pokrikuje, čo robím večer, kedy si spolu zahráme a kedy pôjdeme na pivo. Existuje tu silný fenomén spolupatričnosti a zvláštna lokálna hrdosť, v zmysle, že keď sa niečo podarí Prešovčanovi, podarilo sa to nám. 

Čím to je, že v meste Prešov odkiaľ aj vy pochádzate je tak bohato zastúpená slovenská hudobná scéna? 

Neviem. Nie je tu veľa možností, takže keď sme sa nechceli flákať, zakladali sme kapely. Ako malý som hrával na gitare pesničky od IMT smile, všetci sme mali nádej, že keď sa to podarilo im, určite sa to podarí aj nám. Nikdy tu nevládla nevraživosť, skôr si kapely medzi sebou pomáhali. Obdivovali sme a závideli kapelám ako napríklad PEHA, že hrávali veľké koncerty a často sme sa okolo motali, len aby sme pochytili zážitky a skúsenosti od už vtedy slávnych kapiel.

Váš brat žije v USA, vás nikdy nelákalo vyskúšať život za veľkou mlákou? Hrali ste tam niekedy? 

V USA som bol pred dvanástimi rokmi. Na výlete. Požiadal som tam manželku o ruku. Našťastie súhlasila. Veľmi sa mi tam páčilo, aj keď uznávam, že je iné ísť tam na návštevu a iné tam žiť. Asi si neviem predstaviť, že by som tam žil, asi by mi veľmi chýbalo Slovensko. Ale uvidíme. Koncert som za veľkou mlákou ešte nehral, ale hudobné bazáre a hudobniny som prešiel všetky.

Ako sa vám tvorili muzikály Nikola šuhaj a Jana z Arku? Aké nové skúsenosti vám priniesli?

Ťažko, ale bolo to krásne obdobie. Príprava jedného muzikálu zaberie takmer dva roky. V každom bolo okolo 40 skladieb. Je to beh na dlhú trať. Naučilo ma to veľmi veľa, veľmi som si užíval možnosť nahrávať so sláčikovým oktetom. Okrem praktických znalostí mi to donieslo nevídaný rozmer pokory a vďaky. Nie každý deň dostane autor takto veľkú príležitosť, za čo veľmi ďakujem Divadlu Jonáša Záborského v Prešove a umeleckému šéfovi Michalovi Náhlikovi. Keď som to potom ku koncu skúšobného procesu počul už celé, ani sa mi veriť nechcelo, že to stálo toľko času a prebdených nocí.

Ste ambiciózny? Aký máte nesplnený sen?

Ambiciózny určite som, aj keď už som pochopil, že nemôžem robiť všetko a naraz. Sny sa mi plnia, jediné, čo by som chcel, je robiť to, čo robím. Naplno a nestrácať inšpiráciu. Veľmi rád by som písal hudbu do filmu, ale u nás sa až tak veľa nanešťastie netočí. 

 

 

 

 

 

- - Inzercia - -