Dnes je streda, 08.december 2021, meniny má: Marína
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Marko Igonda: Som na správnej ceste

január 05, 2021 - 15:12
Stretli sme sa pri ramene Dunaja, kde vyhľadáva pokoj. „Áno, mám rád takéto magické prostredie, je to spôsob života. Vnímam ho ako mozaiku, keďže som aj výtvarník, aj herec. Umenie a príroda sú pre mňa bytostne dôležité,“ hovorí Marko Igonda.
Foto: 
Stanka Topolská

Tým, že ste od Žiliny, by sa ponúkali skôr vrchy ako rovina pri Dunaji...
Tak, ako cítim v horách obrovskú mágiu a silu živlu, tak ju cítim aj pri vode. Voda, vietor či zem je jeden celok. Ich energia vás pustí a zatlačí na zem a vtedy zistíte, že ste úplne maličký. Ako znamenie Vodnára veľmi rád lietam a keď ma objíme hora alebo voda, mám pocit intimity a toho, že nemá hranice. Stav, keď ste na nule a v prázdne ako nepopísaný list, je veľmi dôležitý aj pre moje herectvo a následné uchopenie roly.

 Zjednodušene sa nabíjate pre stopercentný výkon v prostredí, ktoré je veľmi akčné?
Keď ste reálne oslobodený od vecí a okolností, viete byť veľmi presný. A keď tvorím nejaký charakter v samote a kruhu, zrazu môžem vidieť aj za roh, pozerať sa na seba, vystúpiť zo seba. Danú postavu potom nerobíte plocho. Ten rozmer mám strašne rád, lebo vás veľa naučí aj poznačí, hoci musíte mať aj silu ho žiť. Vďaka tomu aj hrám to, čo hrám. Ide o veľa energií a musíte ich vedieť aj spracovať. Voda očisťuje, dá to preč, a vy môžete začať nanovo. 

 Pripomína mi to postavu mnícha Cypriána, ktorého ste brilantne stvárnili. Aj on bol veľmi úzko spätý s prírodou, mal sen lietať.
Tam prebehla tá alchýmia. Hovorievam, že vždy je najdôležitejšie prvé stretnutie s režisérom, či to je Mariana Čengel Solčanská (Pozn. režisérka filmu Sviňa), či to bol Miroslav Luther (Pozn. režisér filmu Krok do tmy). Mariana hneď na začiatku povedala svoju predstavu, a okamžite sme vedeli, že sedíme spolu dvaja ľudia, čo tam patria. Stretli sa podobné myšlienky, názory, cítenie, vnímanie toho filmu a odkazu. Mních Cyprián bol zasa jednou z mojich najťažších rolí, charakterov. Cypriánovi, a teda aj mne, bolo zobraté slovo a oči sú najsilnejšie gesto. Všetko potom muselo ísť zvnútra, všetko som musel vyrobiť a prežiť v sebe. Bola to krásna postava aj preto, že som si plnil svoj sen, a robil to hlava-nehlava.

 Vy si ten svoj sen stále plníte?
Neviem, kde ten môj sen skončí, ale som na správnej ceste. Stálo to veľa námahy, úsilia aj obete, nielen mňa, ale aj mojich blízkych. Ale dospel som k poznaniu, kde mám asi byť. Svedčí o tom to, kým sa stávam, čo vytváram a čo dávam von. To sú veci, ktoré priťahujú ku mne ďalších ľudí a vzniká dialóg. Som za to nesmierne vďačný, necítim žiadnu frustráciu z môjho života. Vďaka rodičom som bol vedený žiť tak, ako to cítim, vo všetkom ma vždy plne podporili. Preto chcem, aby aj moja dcéra mala možnosť voľby, ja to zabezpečím, dostane podporu tak stopercentne ako ja od svojich rodičov.

 Rodina je pre vás základný kameň. Ako ste to bez nej zvládli v zahraničí, ako mladý, osemnásťročný chalan?
Pamätám si, ako som sa pred odletom do Ameriky lúčil s kamarátmi. Akoby som sa nikdy nemal vrátiť. Bol som chalan z dediny, ktorý nevedel, čo je poriadne lietadlo, čo je angličtina, nevedel som, čo je svet. Vtedy mama povedala potrebnú motivačnú vetu: „Ja nechcem, aby si tu zostal, choď do sveta, aby si videl. Pre toto sme my tvrdo dreli. Ja ako čašníčka, otec ako maliar natierač.“ Nebola tá, čo ma drží reťazou, nechoď, ostaneš doma. Obaja rodičia zrejme vedeli, že vzťah, ktorý máme, ma vždy privedie späť, pretože ich potrebujem. Alebo pôjdu oni za mnou. A tak aj bolo. Rok nato som im kúpil letenky a sedeli v lietadle za mnou do Seattlu. Za tento život vďačím rodičom.

 Ťažko sa vám v zahraničí prebíjalo?
Samozrejme, bolo to veľmi náročné, čo sa týka psychiky. Manuálne som robil na včelej farme a bol som sám, nespočítateľne ráz, aj v hore. Tam som zistil, že hoci nemám problém rozprávať iným jazykom, s Indiánmi, sedieť s nimi za jedným ohňom, chcem ísť domov, študovať svoje herectvo. Vrátil som sa domov s čistou hlavou a už to išlo vedome: prihláška do Žilinského divadla, štúdium a príprava na výšku, prihláška na Vysokú školu múzických umení. Bác, národné divadlo. Bác. Bác. Všetko išlo krok za krokom, lebo som bol absolútne presný.

 Žilina a teda Trnové je vaším rodiskom, v Bratislave je práca, v Prahe žije manželka s dcérou. Ktorému z tých miest hovoríte domov?
Môj veľmi dobrý kamarát v Amerike vravel: Domov je tam, kde sú moje deti. Vzhľadom k mojej práci sú domovom presne tie tri miesta, čo ste pomenovali. Máme ich spojené s mojím pohybom. Vždy tam si vybudujeme na daný čas naše miesto. Samozrejme, v Žiline sú zase moji rodičia. Tam som sa narodil a tam sa vrátim. Takto to vnímam. Ten vzťah je domovom, ním si ho robíme. To, že sa ľudia stretnú, chcú byť spolu a zažijú prekrásny čo i len víkend. Magický, rozprávkový.

 Odtiaľ pramení vaša vášeň k poľovníctvu?
Hory som miloval odmalička, môj dedo bol poľovník, bral nás do hory a vychovával. Neskôr som s bratom z Trenčína chodil do lesa, ale nepoľoval som. V jednom momente sa to však zmenilo. Povedal som si, že keď už som tu ako „cestovateľ“, som v tomto pre mňa chráme ako nejaký mních, musím začať preberať za les aj zodpovednosť. A to nie je len o zbere odpadkov, o čistení, ale o tvorbe lesa. Moja starká do sedemdesiatich piatich rokov chodila do hôr vysádzať stromčeky, ja som svoju zodpovednosť prebral cez rituály, tradície, cez poľovníctvo. Začal som sa o to zaujímať, prihlásil som sa na poľovnícky kurz, spravil som skúšky. Začal som lesu rozumieť z druhej strany. Prirodzene som začal brať zodpovednosť aj za zver, kŕmili sme ju tak, ako treba, s vedomím, že ju treba aj selektovať, aby nenastali anomálie.

 Prečo sa v širokej verejnosti viaže pojem poľovníctva iba na lov? Chýba osveta, vzdelávanie odmalička?
Jednoznačne. Malo by sa to robiť viac transparentne a hlavne u mladých ľudí. Oni dostávajú informácie len v mylnej psychologickej skratke. Pričom neexistuje lepšia informácia než osobný zážitok. Malo by sa to diať cez krúžky, vysvetľovať cez návštevy detí v horách. Hovoriť, ako sa správa a žije príroda, stromy, flóra a fauna, brať ich ku zveri, aby vedeli, ako a prečo sa veci dejú, prečo zver migruje a aké sú následky. Toto je cesta.

 Vychovávate k tomuto aj svoju dcérku?
Samozrejme. Vždy, keď sme spolu, ideme do hôr, na prechádzku. Aj kvôli nej som prijal ponuku byť ambasádorom Národnej charitatívnej poľovačky. Veľmi som rád, že chce tento pekný projekt pomáhať.

 Čo je odkazom Národnej charitatívnej poľovačky?
Ambasádorom Národnej charitatívnej poľovačky som sa stal veľmi rád. Predovšetkým preto, že výťažok z tohto podujatia pôjde pre choré detičky. Vidím v tom veľmi veľký zmysel. Tento projekt má renomé aj v zahraničí a ja verím, že aj na Slovensku sa podarí presadiť a ľuďom ukázať, že poľovníctvo nie je o zabíjaní, práve naopak. Je o tom, aby príroda bola krajšia, aby sme mali čoraz viac zveri a aby bola radosť chodiť do toho chrámu a vidieť, aké je dôležité, keď sa o to staráme.

 Máte široký profesionálny aj ľudský záber. Kde na to nachádzate čas?
Obeť vždy niekde príde. Vie to aj moja rodina a rozumie tomu. Moja žena je takisto herečka, takže to veľmi dobre chápe. A každý čas, ktorý si môžem ukradnúť, venujem svojej dcére. Vtedy chodí so mnou a žije môj život. Má trinásť rokov, takže ju to ešte baví, aj si to veľmi užíva. Keď začala korona, osem mesiacov sme zažívali spoločné chvíle a absolvovala aj moje nakrúcania, pobyty u mojich rodičov v Žiline. V rámci socializácie som jej kúpil psa, 9-týždňového nemeckého krátkosrstého stavača, tiež malého poľovníčka, a popri našom programe sa oňho musela starať. Je výborné, keď má dieťa zviera, pretože ho to posunie do ďalšieho vnímania sveta a života. Teraz idú Vianoce, takže si prídem po svoju rodinu do Prahy, zoberiem ich na chvíľu sem, k ramenu Dunaja, ale gro sviatkov bude v Žiline. Tam bude ten náš stromček, darčeky, to pečivo, čo mám odmalička rád, naša slovenská klasika. A, samozrejme, výlety a výjazdy do hôr.

 Koľko vás tam býva pri vianočnom stole?
Žiaľ, stará mama už zomrela, tak sú pri sviatočnom stole moji rodičia, my s Ankou a dcérou Maňou. Piati. Vďakabohu za to. A aj pred Štedrým večerom sme zvykli chodiť lyžovať. Všetko si pripraviť vopred a vrátiť sa v príjemnej pohode, obohatení aj prírodou, k štedrovečernému stolu.

 Čo na ňom nesmie chýbať?
Ja mám rád krúpnu babu, tá musí byť. Samozrejme, kapustnica, mama a otec ju robia neskutočnú, z nimi naloženej kapusty, s klobáskou a sušenými hríbmi. Mama mi recept a všetko okolo vianočného stola spisuje, raz to budem podľa nich robiť. Nesmú chýbať oblátky s medom, my sa aj modlíme, starká dávala pod tanier rybie šupinky, aby boli peniaze, aby sme nevymreli, zvykli sme krájať jablko. Z Čiech máme zvyk, že dávame dymiť Františka, vždy si tam púšťame vianočný príhovor z klasického gramofónu a vinylovej platne Byl ten vánoční čas, je to o Bohu, o tom, aby rodina bola spolu. Úžasná atmosféra. Odtiaľ a odtiaľ sa zoberú tradície a dodržiavajú sa.

 Vianoce a rozprávky neodmysliteľne patria k sebe a vaša manželka s nimi. Hrala v najobľúbenejšej seriálovej rozprávke Arabela. Pozerali ste ju už ako tínedžer?
Samozrejme, že si ju pamätám. A všetko sa spojilo. Tým, že moja manželka hrala v Národnom divadle, poznal som ich osobne. Keď som zo Slovenského národného divadla odišiel do Čiech, mal som možnosť s nimi sa stretávať a sedávať. Na Slovensku so Stanom Dančiakom, s Emilom Horváthom, Mariánom Labudom, v Česku s Harapesom, Vinklářom, Rösnerom. Mal som to krásne spojené. V českých divadelných kluboch to po mojom príchode do Prahy stále žilo. Do rána som musel spievať slovenské pesničky, ľudové, českí kolegovia ich milovali aj ovládali. Toto už tí mladí nepoznajú. Vzťahová rovina je najsilnejšia, neprenosná vec. Platilo, že keď ťa zbožňujem, uznávam, verím ti, pôjdem za tebou aj do pekla.

 Každá generácia historicky vidí pozitíva svojej doby.
Ale to je v poriadku. Ani ja dcére nehovorím do jej pretechnizovaného života. Len ju poprosím, keď sme spolu, daj pozornosť mne. Potom esemeskuj do rána, nespi aj dva dni, ale túto hodinu daj mne, svojim starým rodičom, rodičom. Nedá sa len brať. Snažíme sa hľadať paralelu. Moja dcéra má všetko, tak ako som mal ja od svojich rodičov, to, čo jej môžem umožniť, tak ako aj mne bolo umožnené, umožním. Len na druhej strane poprosím –  toto, tento napríklad vianočný večer, žime spolu.

 Pozreli ste si aj s ňou spoločne aj Arabelu?
Samozrejme. Nakúpili sme jej kazety, celú sériu. To sú rodinné väzby, to mám rád.

 Aká rozprávka teda nebude chýbať ani tento rok pri štedrovečernom stole?
Rozprávky milujem, som na nich vychovaný. Werich musí byť, naša klasika Perinbaba, naše slovenské, aj tie, v ktorých som hral. Teraz by som mal robiť na ďalšej rozprávke Zakliata jaskyňa. Moja dcéra má veľmi rada slovenských hercov, najmä slovenské herečky. Betku Stankovú, Táňu Pauhofovú. Nie sme česká a slovenská rodina, sme československá.

 Napriek rozlietanosti, trom domovom, množstvu práce je tá vaša vášeň pre rodinu zrejmá. Aký je recept na dobré manželstvo?
Moja žena hovorí veľkú pravdu: že si nepotrebuje zobrať za muža človeka, čo jej bude sused a necítiť k nemu nič, ale toho, s ktorým, keď chce byť, čas si spolu nájdu, a ten bude krásny. Mňa keď niekto v živote zasiahne, a je jedno, či s ním budem alebo nebudem, nesiem si ho celý život so sebou. Mám to tak s postavami, ktoré hrám, aj s ľuďmi, ktorí ma ovplyvňujú a posúvajú vo svete.

- - Inzercia - -