Novinárka a šéfredaktorka denníka SME Beata Balogová napísala čiastočne autobiografický román Kornélie. Získala zaň ocenenie Zlaté pero, ktoré každoročne udeľuje literárna kritika. Navonok veľmi jemná žena v ňom rozoberá príbeh z vlastnej rodiny, spomína si na detstvo u starej mamy a nabáda čitateľov, aby ten svoj rodinný príbeh žili najkrajšie, ako vedia. Autenticky a starostlivo.
V knihe Kornélie opisujete príbeh z vašej rodiny. Čitateľ sa z nej dozvie, že ste vyrástli medzi silnými ženami, čo vás nepochybne ovplyvnilo na vašej profesionálnej ceste a aj v osobnom živote.
Na detstve medzi silnými ženami ma ovplyvnilo to, že som neskôr nebola otrokom stereotypov. Nemala som taký pocit, že ak žena sama vychová dieťa, je menejcenná alebo, že moja hodnota sa bude odvíjať od toho, či budem mať manžela alebo nie. Kniha je však zároveň aj fikciou. Samozrejme, v živote som stretla aj viacerých vzácnych a dôležitých mužov, tým sa budem venovať v ďalšej knihe. Pre mňa je zaujímavé, zamýšľať sa nad postavením a silou žien aj v súvislosti s mojou prácou. Keď som nastúpila do funkcie šéfredaktorky, mnoho ľudí sa ma pýtalo, aká budem šéfka. Prichádzali aj otázky, či to zvládnem, pretože pôsobím krehko. A vtedy som sa začala zaoberať tým, čo tá sila znamená. Vedela som, že nikdy nebudem prejavovať silu krikom alebo nejakými silovými metódami, a že nebude všetko za každú cenu tak, ako ja poviem. Keď hovorím o silných ženách, tak to nebola sila hlasu, ale schopnosti, uniesť mnohé ťažké veci a napriek tým ťažkým veciam nachádzať v každom dni niečo, čo nás môže inšpirovať, alebo nám dovolí, udržať si aj sebaúctu a dôveru v seba samého, že to zvládneme.
Je to krásny posun, keď si žena začne uvedomovať, že nie všetko musí stihnúť a zvládnuť, a začne si vážiť svoj čas a vlastnú hodnotu bez toho, aby sa musela obraňovať pred svetom.
Je to veľmi široká téma. Napríklad, keď sa dostaneme do bodu, že nemusíme všetko hneď. Alebo, keď si uvedomíme, že to nie je preto, že sme slabé, no pocítime, že sme sa ocitli v situácii, ktorá nie je niečím, čo by sme museli znášať a nezáleží, či pre rodinu, prácu alebo poslanie, ktoré máme…
Zachovávate v rodine úctyhodné tradície. Prezraďte nám o nich…
Je to naozaj tak. Je naozaj dôležité, ako rodina uchováva tradície. V tej mojej bola tradícia silná, no nechápala sa ako povinnosť. Veľmi sme si vážili zvyklosti. Hodnoty ako duchovno, láska k prírode alebo úcta k ďalším ľuďom, tie sme získavali so sestrou prirodzene. A najmä, nesmiernu úctu k starým ľuďom. Mala som päť rokov, keď bola moja prastará mama veľmi chorá a od detstva som videla, ako sa moja stará mama o ňu starala. Nosila ju na rukách. Ona bola veľmi maličká a už v tej starobe úplne schudnutá až na kosť. A nevedela chodiť. Dodnes vidím ten obrázok, ako ju stará mama nesie na rukách na záchod alebo ju umýva. Moja mama ochorela na rakovinu a zdalo sa mi nepredstaviteľné, že by som sa o ňu nepostarala. Veď človek nežije len pre seba samého. V tomto ja vidím tú dobrú tradíciu. Máte možnosť vyrovnávať a balansovať, aká forma pomoci je v súlade s vami. Čo je tým, čím môžete pomáhať rodine. A čím viac sa cítite vy naplnený, alebo máte pocit, že rodina vás podporuje, tak tým viac budete naviazaný na tú rodinu. A tým viac rodina o vás neprichádza. Ani v situácii, keď veľa cestujete, alebo, keď študujete v zahraničí.
Študovali ste žurnalistiku na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, nelákalo vás ostať žiť a pracovať v USA?
Myslím, že som sa vrátila kvôli rodine. Mala som možnosť žiť v New Yorku, no to všetko, čo som prežila v detstve, a akým spôsobom som formovala vzťahy na Slovensku, možno nebolo v zahraničí. Ani kvalita ľudských vzťahov by možno nebola v zahraničí. Zároveň si myslím, že v každej rodine je niečo, čo je hodné toho, aby sme to nejakým spôsobom zachovali. Druhým dôvodom bolo, že som si veľmi priala, aby som mohla inšpirovať ďalších ľudí, nech jednoducho začnú skúmať svoju rodinu. Aby nepremárnili ten čas. Pretože, niekedy starí rodičia odídu a až po desiatich rokoch vnúča začne mať pocit, že ani nevie, odkiaľ prichádza, nevie, aká bola stará mama, nevie, ako žila. Premárni čas, keď sa to dalo zistiť. Veľmi ma potešilo, že potom, ako kniha vyšla, sa mi začali ozývať mnohí ľudia. Dokonca, niektorí mi posielali aj svoje mini rodinné príbehy. Po prečítaní mojej knihy mali pocit, že musia začať hovoriť so svojou mamou o minulosti. Akoby si uvedomili, že mamy, staré mamy alebo otcovia či starí otcovia, tu nebudú naveky. Je to jeden zo spôsobov, ako mať korene, no zároveň, ako mať aj krídla. Byť obohatený tradíciou, no nebyť jej otrokom.
Veľmi ste si priali, aby si vaša mama prečítala celé Kornélie, no ochorela na rakovinu a, žiaľ, nepodarilo sa to. Stihli ste jej prečítať aspoň časti z knihy?
Vedela, že píšem knihu a v niektorej časti sa aj spoznala, no, žiaľ, vydania knihy sa už nedožila. Vďaka úžasnému lekárovi Jozefovi Šufliarskemu sa po diagnóze dostala do remisie na tri roky. Potom sa jej nanešťastie rakovina vrátila. Roky som veľmi intenzívne pracovala na tom, aby som dokázala knihu dokončiť. Aj pre mamu. Vďaka knihe som sa vracala do detstva. A veľmi podrobne som si dokázala pripomínať aj mamu. Každý deň som za ňou prichádzala a občas som jej čítala z mojich poznámok. Snažila som sa v knihe poukázať aj na to, aby sme sa pozreli na každodenné veci inak, aby sme si uvedomili, aké sú vzácne. Každý z nás má v sebe nejakú spomienku. Vôňu koláča starej mamy alebo nejaký konkrétny predmet. Má to v sebe magickú krásu. V čase, keď sme nepozerali televíziu a nemali sme mobilné telefóny, bol čas naplnený malými príbehmi – ľuďmi, ktorí mali svoje zvláštnosti, odlišnosti, niektorí až úchylky či rôzne bláznovstvá.
Vaše detstvo v knižke pôsobí magicky v tom, že ste stále niečo objavovali. Je podľa vás šanca, že aj dnešné deti môžu prežívať podobné veci, keď ich my rodičia necháme?
Myslím si, že deti, nech žijú v akomkoľvek čase, vždy majú obrovskú snahu objavovať. Je veľmi dôležité, aby sa rodič zúčastňoval v rozvíjaní ich fantázie a nespoliehal sa iba na to, že stačí zapnúť nejaký televízny kanál a nech sa dieťa pozerá. Ja viem, že pre mňa bolo najvzácnejšie, keď som mohla sledovať starú mamu alebo mamu pritom, ako niečo robili. No počas toho sa so mnou rozprávali. Samozrejme, sú deti, ktoré sú samotárske už odmalička. Aj také, ktoré sú hyperaktívne a nemôžete ich nechať ani nachvíľu o samote. Myslím si, že je najdôležitejšie, mať veľmi individuálny prístup k tomu malému človeku. A dopriať mu, aby uveril, že je naozaj dôležité, čo si myslí, a čo hovorí. Ja si pamätám na prvé rozhovory o smrti v našej rodine. Babka mi nepovedala, že mám ešte čas, že nemám nad tým rozmýšľať. Povedala, že vlastne nevieme úplne, čo sa potom stane, no jedno vieme určite, že to nebude nič bolestivé pre nás, ale že budú smutní ľudia, ktorí sú okolo nás. Čiže, ona o tom hovorila spôsobom, že niečo nás čaká, no nepovedala mi, že ak budem zlá, pôjdem do pekla, a ak budem dobrá, pôjdem do neba. Možno práve preto, že v našej rodine aj môj prastarý otec, starý otec a vlastne aj môj otec veľmi skoro zomreli.
Je písanie knihy slobodnejšie ako písanie článkov? Je pre vás jednoduché, prepnúť z novinárskeho módu do spisovateľského?
Vôbec to nie je jednoduché. Aj pre mňa to bolo veľmi náročné. Práve preto to trvalo dlhšie. Tým, že mám novinárske vzdelanie a celý čas som písala ako novinárka, tak som zrazu musela presviedčať samú seba, že mám plné právo písať, ako ja chcem. A naozaj, spočiatku to bolo také, že ma tá novinárka vo mne vo všetkom kontrolovala. Jednoducho to bolo ako súdny proces, že dobre, teraz si môžem dovoliť vymyslieť nejakú osobu. A nebude to tak, že ma bude niekto obviňovať z klamstva. A zároveň bolo ťažké aj to, že som sa vždy musela vrátiť naspäť do novinárstva. Čiže, večer som robila na knihe a ráno som už bola v redakcii, a musela som rozmýšľať úplne v iných intenciách.
Považujete sa za silnú ženu?
Pre mňa nie je sila jednoznačný pojem. Keď sa pozriem na svoju sestru a na to, čo všetko zvláda, tak si myslím, že ona je silná žena. Šéfuje domovu dôchodcov, do toho vychováva dieťa, keď bola moja mama veľmi chorá, tak sa o ňu starala. Pričom, jej práca zahŕňa aj to, že vníma každodenný odchod. Ja čelím ako novinárka inému druhu problémov. Vyhrážkam, vulgárnym útokom, no nie som v tom sama. Či je to sila, to neviem povedať, no som obrnená voči istým veciam. Aj ja som mala obdobia, keď som mala pocit, že sa na mňa všetko sype a cítila som sa veľmi slabá. To bolo vtedy, keď moja mama ochorela, a keď som mala pocit, že jej osud vôbec nemám pod kontrolou. Som silná tak, ako mnoho ďalších žien.
Ako vnímate budúcnosť žurnalistiky aj v súvislosti s nástupom umelej inteligencie?
Myslím si, že práca novinára sa bude stále vyvíjať. Základné hodnoty budú naďalej veľmi dôležité, aby sme dodržiavali štandardy novinárstva. To nás bude stále odlišovať od blogerov, influencerov, PR-manažérov a ďalších profesií. Definícia novinára zahŕňa aj integritu, schopnosť posudzovať pravdivosť veci a byť prísny na seba. Myslím si, že je veľmi dôležité, mať vlastnú profesionálnu prísnosť. Niektoré médiá budú s pomocou umelej inteligencie schopné vytvárať nové formáty pre čitateľa. Myslím si, že umelá inteligencia nenahradí schopnosť urobiť morálne rozhodnutie, a že sa nikdy nestane, aby umelá intervencia dokázala vyhodnotiť to, čo hovorí jeden zdroj, to, čo hovorí druhý zdroj, a čo z toho vyplýva. Na základe predtým napísaných článkov môže len vygenerovať nejakú odpoveď, ale v tom nebude novinárska schopnosť, naozaj kriticky vnímať a vyhodnocovať niektoré veci a nielen generovať niečo podobné, ako sme to už v minulosti napísali.
Už ste naznačili, že plánujete pokračovať v písaní ďalšej knihy, pre zmenu o mužoch…
Bude to kniha o mojom otcovi a o otcovej strane rodiny. Myslím si, že rukopis bude veľmi podobný. V oblasti magického realizmu sa cítim komfortne. Jazyk knihy aj štýl písania bude veľmi podobný, len sa vyberiem tou druhou cestou, stranou otcovej rodiny. Otec pochádza zo starej židovskej rodiny, ktorá žila v Lučenci a jeho otec pochádza z Maďarska. Jeho osudom sa prelievali rôzne historické udalosti. Budem sa ho snažiť v knihe zachrániť.
V dedinke na juhu Slovenska sa tlačil celý svet. Spomienky na predkov, čarodejnice a čudákov prichádzali aj z okolitých dedín, lebo vedeli, že v Jablonej Panici si ich niekto zapamätá. Lenže na to, aby niekto napísal knihu o láske a smrti, generáciách silných žien, o Maďaroch na Slovensku, o rodine, v ktorej predčasne zomierajú muži, musí spolovice dozrieť a spolovice ostať dieťa. Beate Balogovej to chvíľu trvalo. Jej kniha vám možno pomôže objaviť príbeh, ktorý rastie vo vašej rodine. Lebo bez príbehu sa rodina rozpráši vo vetre ako popol z cigariet jej mamy, Kornélie.
