Aj v tých najhorších časoch sa dajú nájsť momenty, keď sa ľudskosť naplno prejaví. Dagmar Mozolová sa zaoberá príbehmi Slovákov, ktorí zachraňovali Židov počas druhej svetovej vojny, príbehmi zachránených a prináša rozhlasovým poslucháčom a televíznymi divákom aj ťažké príbehy zo súčasnosti. Mnohokrát išlo najmä počas vojny o situácie, o sekundy, ktoré zachránili život. A tie si vyžadujú obrovskú odvahu.
Dagmar preniesla príbehy ľudí, ktorí prežili holokaust, z éteru rádia do kín, divadiel a na školy po celom Slovensku. Na začiatku bola diskusná relácia o vzťahoch kresťanov a Židov v súčasnosti. Jedna z respondentiek relácie bola pani Marta Valová z Kežmarku. Rozpovedala svoj príbeh o tom, ako bola v brušku svojej mamičky, ktorá v tom čase zachránila viacerích ľudí. Pričom bola spolu so svojími rodičmi iba slúžkou v istej bohatej kežmarskej rodine. Ako služobníctvo žili vo veľmi skromných podmienkach a v záhrade domu svojich pánov a napriek tomu dokázali uchrániť až 11 ľudí.
Pričom za plotom hrozila pochodujúca nemecká posádka. „Pamätám si, ako som po tejto relácii nemohla vôbec spať. V hlave mi vírili myšlienky, čo by bolo, keby sa to bolo zistilo, veď by neprežila ona ani nenarodené dieťa. Z čoho ich uživili, keď boli iba sluhovia, ako to celé prežívali, či sa báli.. Stále som si predstavovala tú tehotnú ženu, ktorá sa na toto podujala, sama som matka štyroch detí, ten príbeh vo mne ešte dlho rezonoval, vírilo mi v hlave mnoho otázok“ spomína si Dagmar. „A tak som si povedala, že ak ešte žijú ľudia, ktorí si to pamätajú, chcem ich nájsť a ich príbehy priniesť poslucháčom.“
V roku 2014 vznikla v rozhlase relácia Encyklopédia spravodlivých, v ktorej Dagmar prinášala autentické svedectvá Slovákov, ktorí pomáhali v zachraňovaní ľudských životov, a príbehy zachránených. Prvý bol o pani Černákovej, ktorej rodina zachránila svojich židovských priateľov z mladosti. Počas desiatich rokov zmapovala až 200 príbehov.
Slzy až v Bratislave
Na prvé nahrávanie si redaktorka pamätá, ako keby bolo včera. „Vycestovala som do Prešova za pani Annou Nagyovou a gréckokatolíckym kňazom Petrom Borzom. Venuje sa najmä osobnosti biskupaPetra Pavla Gojdiča. Prepojili ma s respondentami a nahrala som tam až osem silných príbehov.“ Po návrate do Bratislavy to na Dagmar doľahlo. „Keď je človek v teréne, pracuje pod vplyvom adrenalínu, ale akonáhle som si sadla do kancelárie, pýtala som sa samej seba, čo sme my ľudia schopní urobiť?“ Veru aj slzy padali.
Po odvysielaní prvých častí sa začali ozývať aj sami poslucháči, že majú doma babku či dedka s podobným osudom. „Chodila som za nimi doslova do dediniek na konci sveta a všetko to boli úžasní a skromní ľudia. Vždy som pri nich pookriala a som za tú skúsenosť veľmi vďačná.“ Dagmar mala vždy radosť, keď sa jej podarilo prepojiť záchrancov a zachránených. Je to fantastický pocit, keď môžete aj vy priložiť ruku k dielu.
Prežili sme Holokaust
Ešte medzi nami žijú ľudia, ktorí prežili holokaust, a to je nesmierne vzácne. Dnešná mladá generácia je poslednou, ktorá má možnosť vypočuť si ľudí, ktorí majú s ním skúsenosť. Dagmar sa preto spojila s niektorími z nich, dokončila svoj prvý dokumentárny film Mamička potom oslovila Katku Koščovú, ktorá sa spoločne s klavíristom Danom Špinerom pripojila ku kultúrno-vzdelávaciemu program Prežili sme Holokaust, s ktorým brázdia Slovensko.
Na pódiu majú tak diváci možnosť vidieť a počuť príbeh doc. Denisy Nikodémovej, ktorá musela odísť so svojimi rodičmi a sestrou z domu, ukrývala sa v horárni, spomína na svoju mamičku, ktorá stále plakala, na jed, ktorým ju chcela otráviť, na rozlúčku s ňou, neskôr ukrývanie v rodine Pellerovej v Spišskej Novej Vsi v manzardke so sestrou, niekoľko dní s potkanmi v pivnici, po vojne namiesto stretnutia nasledovala identifikácia matky v masovom hrobe a aj návrat otca z koncentračného tábora. Z rodiny pani docentky zomrelo v koncentračných táboroch 42 ľudí.
Napriek všetkému sa stala úspešnou ženou a dodnes, vo vysokom veku, je aktívna aj vo vzdelávaní ďalšej generácie na vysokej škole. „Čarovné na pani Deniske je, že potom všetkom, čo prežila, hovorí ľuďom, že necíti nenávisť a vždy sa dá začať nový život,“ hovorí s obdivom v hlase Dagmar. Na každom mieste, kde s programom prídu, sa Dagmar snaží podať divákom aj lokálny príbeh, a tak sa dozvedeli ľudia v Prešove o Ondrejovi Maradíkovi, ktorý zachránil dvoch mladých mužov, ale sám zomrel v Bergen-Belsene, v Humennom o rodine, ktorá zachránila malú Veroniku, či v Banskej Štiavnici o Matilde Főldešiovej, ktorá ukryla Médiku. „Pamätám si na jednu študentku, ktorá najprv na podujatie nechcela prísť, ale po jeho skončení išla za svojou pani profesorkou a s plačom jej povedala, že sa chce zmieriť s mamou. Vždy ma prekvapí, ako osobne dnešní mladí ľudia na autentické príbehy reagujú,“ spomína Dagmar.
Náhradná mama
Súčasťou programu je aj film Mamička s veľmi silným odkazom. Mesiac pred smrťou navštívila Dagmar s filmovým štábom vtedy 96-ročnú Zuzanu Dermekovú, ktorá zachránila ako mladá slobodná žena dvojročné dievčatko. Príbeh sa odohral v dedinke Konská pri Liptovskom Mikuláši. „Kontaktovala ma dcéra pani Zuzky Žaneta Schrollová. Ihneď som sa za nimi vybrala a privítala ma elegantná pani v šatke s nádherným slovenským nárečím. Celý život spomínala na Zorku, dievčatko, ktoré rodičia nechali u pani Zuzky. Tá ešte žila s rodičmi, ale mala samostatnú izbu, kde s dievčatkom prebývala a starala sa oň ako o vlastnú dcérku.“ Rodina Zuckerová (rodičia Zorky – pozn. red.) pochádzala z Humenného a mala tri deti.
V roku 1944 existoval zákon, že rodiny zo Šarišsko-zemplínskej župy, ktoré boli židovského pôvodu, a neboli deportovaní v roku 1942, museli odísť z východu na západ. Hranicou bol Liptovský Mikuláš. Tak sa Zuckerovci dostali do dediny Konská. Keď už opäť hrozilo nebezpečenstvo, rodičia nechali Zorku u Zuzky, ak by sa niečo stalo, aby sa aspoň niekto z rodiny zachránil, a zvyšok rodiny sa presťahoval do Žiaru, neskôr do jaskyne a potom vysoko do hôr. Do domu pani Zuzky neraz chodili razie, nemeckí vojaci po nej strieľali v lese, keď bežala do bezpečia s dieťaťom v náručí. Po vojne sa rodičia pre Zorku k Zuzke vrátili. Najskôr sa presťahovali späť do Humenného a neskôr do Ameriky. Pani Dermeková si po celý život uchovávala listy od „svojej“ Zorky a jej rodičov. Aj dnes vyzerajú ako nové, tak príkladne sa o ne starala.
„Nedalo mi to a začala som po Zorke pátrať. Častým problémom sú zmenené mená, takže dlho mi to trvalo a už som nedúfala, že Zorku nájdem. Ale podarilo sa. Dnes sa volá Chana a žije v New Yorku. V čase, keď sa o ňu Zuzka starala, mala dva roky, čiže si veľa nepamätala, ale rozprávala som sa s jej neterou Jackie, dcérou najstaršej sestry, ktorá v čase vojny mala 14 rokov. Rozhovor s ňou doplnil, čo sme netušili.“ Rodina prežila kruté časy vysoko v horách s tým, že syna nechali u inej rodiny .. Keď sa pre neho vrátili, zistili, že chlapec bol priviazaný na reťazi, chodil po štyroch a bol v zúboženom stave. Mal veľké depresie a celoživotné následky. Nemal také šťastie ako sestra Zorka. „Mesiac po nakrúcaní pani Zuzka Dermeková odišla z nášho sveta. Už sa nedozvedela, že som Zorku vypátrala, a to mi bolo veľmi ľúto. Vo filme povedala, že jej ruky Zorku zachránili. Preto vždy premýšľam, čo ľudské ruky dokážu.“
Dobrý deň, ukryte nás
Dagmar vníma svoje príbehy ako posolstvo, ktoré odvzádavame ďalšej generácii. „Minule mi jedna respondentka rozpovedala, ako im doma zaklopali traja ľudia na dvere: „Dobrý deň, ukryte nás.“ Tam nie je priestor oznámiť okoloidúcim, počkajte, premyslíme si to, príďte zajtra. Pani mi povedala, že mala v hlave dve myšlienky.: „Buď ich ukryje, ale keď sa na to príde, zomrie ona a jej tri deti. Alebo ich nechá odísť, ak sa však dozvie, že sa im niečo stalo, ako s tým bude celý život žiť?“
Podobné dilemy si nevieme dnes predstaviť, avšak mnohokrát to bola realita doby, akú tí ľudia vtedy žili. V Kežmarku si spomína na rodinu Kováčovcov. Prebiehala krutá zima 1944/1945. Mladý židovský manželský pár už nevedel, kam ísť, dobrí ľudia ich teda ukryli u nich na povale. Mali však dvoch synov, ktorí boli gardisti. A priamo nad ich hlavami sa skrývali Židia. Rodičia nemohli prezradiť synom, komu pomáhajú. A tak sa žena s mužom hriali pri komíne a krutú zimu prežili veľmi ťažko. Často si priali, aby na ten dom spadla bomba, aby sa to všetko skončilo.
Dva týždne vo válove
Ďalším silným príbehom z Encyklopédie spravodlivých je pán profesor Juraj Stern, ktorý je dodnes rektorom Paneurópskej vysokej školy. „Bratislava mala byť „judenfrei“, tak sa Juraj s rodinou vybral do otcovho rodiska, do Michaloviec. Keď ich rodinu, ktorá ich prijala, deportovali, a blížil sa front, odišli do rodiska matky, do Hlohovca. Vystúpili z vlaku a bezradne stáli na stanici. Okolo išiel bývalý spolužiak Jurajovej mamy a vzal ich k sebe domov. Aj k Zelenayovcom ich však prišli hľadať gardisti. Vystrašená rodina vbehla do jamy na zemiaky, ukryli sa k zadnej stene a gardisti začali po nich strieľať. Guľky svišťali ponad ich hlavy. Rodičia držali deťom ruky na ústach, aby nevykríkli. Rodina sa po tejto udalosti rozdelila. Pán profesor prežil dva týždne vo válove v maštali zakrytý senom, pri jeho hlave žrala krava a mal tam kýbeľ, z ktorého pil vodu. Jedinou oporou bola pani Borka, ktorá ho chodievala povzbudzovať, aby vydržal. Následkom tejto skúsenosti sa ako mladý chlapec dlho zajakával.“
Hendikep sa mu podarilo odstrániť. „Fascinuje ma, ako sa pán profesor dokázal vyrovnať s tým, čo sa mu ako dieťaťu stalo. V nás, ľuďoch, je nesmierna sila a túžba prežiť krásny život. To sa naplnilo. Príbeh pána Sterna pripravujeme v týchto týždňoch a mesiacoch ako dokumentárny film, z čoho sa veľmi teším,“ hovorí Dagmar.
Projekt pokračuje
„Verím, že sa mi podarí zohnať finančnú podporu a aj v roku 2025 ísť spolu s pani docentkou do ďalších miest, kde bude môcť svoj príbeh vyrozprávať najmä mladej generácii,“ vyjadruje Dagmar nádej. V roku 2024 navštívili v rámci projektu Prežili sme Holokaust 15 miest, oslovili vyše 7000 ľudí, z toho väčšia polovica boli študenti. „Najprv som mala obavu, ako naše podujatie príjme mladá generácia, ale ohlasy sú nádherné. Príbeh pani Denisy sa ich dotýka, je to autentické svedectvo popretkávané piesňami a film je silnou bodkou.“
Pre každého jestvuje nádej
Choroby, smrť, strata partnera, to všetko sú témy, ktoré sa týkajú nejedného z nás. Aktuálne Dagmar pracuje na druhej sérii televíznej relácie Opri sa o mňa, ktorá štartuje 5.1 na Jednotke. Tento projekt vychádza z rozhlasovej relácie, v ktorej v Rádiu Slovensko už desiaty rok rozprávajú jej hostia o tom, že aj na križovatkách života sa každá prekážka dá zvládnuť a my sa môžeme vydať na novú cestu. Ak aj aktuálne prežívate niečo ťažké, vedzte, že po istom čase môžete vykročiť ďalej.
Na obrazovke sa objavia známe tváre, svoje príbehy rozpovedia herečka Kristína Svarinská, speváčka Zuzana Smatanová či herečka Eva Večerová. Stretávať ľudí, ktorí zachránili počas vojny prenasledovaných, poskytli im oporu a bezpečie, stretávať zachránených a takisto prinášať ťažké príbehy zo súčasnosti je pre Dagmar Mozolovú obohacujúce.
„Traumy, ktoré prežijeme, sa nedajú vypovedať hneď. Mnohí ľudia ani nechcú po rokoch o nich hovoriť. Raz mi jedna pani povedala, potom, čo vyrozprávala svoj príbeh: „Dnes už to nevadí a ani to nebolí.“ Rany sa musia zahojiť, bolesť prebolieť a aj okolnosti sa musia zmeniť, aby sme dokázali rozpovedať, čo sme prežili. Tá múdrosť života a hodnotová stabilita sa nedá ničím nahradiť. Keď vidím ľudí, ktorí trpeli, a napriek všetkému našli svoju životnú cestu, nesmierne ma to inšpiruje. Potrebujeme hrdinov, ktorí svojím životom dokázali, že ľudský život je najvyššia hodnota a pomôcť človeku sa dá aj v čase, kedy nám samým hrozí nebezpečenstvo. Mnohí ľudia, ktorí zachránili počas vojny deti, rodiny, jednotlivcov, mohli za to zomrieť. Kým budem môcť, budem prinášať tieto príbehy ďalej, pretože o pár rokov už naozaj nebude možné sa s tými, ktorí to zažili, osobne porozprávať.“
Foto: Maňo Štrauch, archív D.M.
