Malé deti riešia medziľudské konfrontácie najjednoduchšie. Počas jednej hodiny sú šesť krát najlepší kamoši a zvyšný čas sa bijú. Medzitým sa buď objímajú alebo kričia. S pribúdajúcim vekom to začína byť náročnejšie a v puberte ich neraz musíme kriesiť z postele s tým, že takých lások ešte bude. Dokáže sa jedno srdce spamätať a otvoriť sa tomu istému človeku?
Odpustenie je krásna formulka ku ktorej sme viac menej všetci od malička vedení. Začína to v škôlke, kde nám stále berie Peter toho najväčšieho tigra a my odvšadiaľ počúvame, že to máme akceptovať. V škole to už začína byť horšie, pretože lepší žiaci právom nesú ťažko odpisovanie slabšími. A potom príde najzaujímavejšia časť, vzťahy s opačným pohlavím. Každý z nás by bol rád ak by v ňom miesto hnevu tlela láska. Je to tá najzdravšia a najprirodzenejšia forma vyjadrenia sa. Odpustenie má silu uzdraviť bolesť. Je ústrednou témou väčšiny svetových náboženstiev.
Kde berú ľudia silu odpustiť a ako sa s boľavým srdcom vysporiadať čo najefektívnejšie? Odpoveď je v každom z nás. Je o rozhodnutí a určite je to jedna z najťažších úloh s ktorou sa neraz musíme v živote popasovať. Niekto si krivdy nesie celý život so sebou a ťažia ho dennodenne. Niekto to zvládne ľavou zadnou a už na druhý deň si nepamätá, že ho niečo ťažilo. V každom prípade najzdravšie pre nás je mať čisté srdcia bez hnevu, aby v nich bolo miesto pre pozitívne emócie. Toľko teória a teraz k praxi.
Pani Zuzana žije s manželom 25 rokov, presne pozná spôsob, akým má rád keď mu skladá nohavice, teplotu slaniny do ktorej hádže každé ráno vajíčka a jeho obľúbený krém na topánky. A vážený pán sa jedného dňa rozhodne odísť. Je znudený, jej rovnaké telo a tvár mu už nič nehovorí a on potrebuje viac. Čoho viac nevie definovať, ale jednoznačne je to niečo iné, než to čo mal doteraz. Zuzana v sebe hľadá empatiu, nahlas premýšľa či je už úplne sprostá alebo je on jednoducho ignorant. Ten zmätok sa dá ťažko pomenovať. Zmes emócií gradujúcich do výšin o akých sa jej predtým ani nesnívalo. Hnev strieda ľútosť, následne to túži vykričať do sveta a žiadať o radu. Ako sa správať v tejto situácií? To ju nik neučil. Existuje vôbec niečo čo dokáže ohraničiť túto zúfalosť? Podupané sebavedomie tak nízko ako sa len dá. Ako sa bude môcť pozrieť do očí kolegyniam, rodine, deťom? Akou jej dcéra pôjde cestou keď jej s otcom pripravia tento scenár? „Nie, budem musieť byť silná“, povedala si sama pre seba a dúfala, že to aj naozaj tak myslí. Ale nevedela ako.
Čím začať, s kým sa poradiť, vedela, že každý vzťah je iný a jej priority boli žiaľ čisté ako ľalia. To naozaj málokto pochopí. Už videla maminu tvár ako posmešne komentuje, že ak by varila ako jej sestra neušiel by. Nevedela, ako sa dožije večera a čím si vyplní poobedie keďže dovtedy zvykla žehliť jeho košele. Zuzana sedela na gauči, ktorý spoločne v ťažkých začiatkoch vydrankali od susedov za smiešnu cenu a hlavou jej šli všetky myšlienky naraz. V prvom rade mala obrovský strach. Z budúcnosti, ktorá neveštila nič dobré a najmä zo spôsobu riešenia situácie. Ten totiž nejestvoval. Vstala, podišla k telefónu a automaticky vytočila jeho číslo. „Áno?“ Hlas odporne sebavedomý, ako vždy. „Kedy prídeš domov?“ Sama bola prekvapená, že dokázala tú otázku vysloviť. Na druhej strane bolo ticho. „Kam domov myslíš? K nám?“ To ju skoro pritlačilo k stene. Zapotácala sa a v hlave sa jej rozbehli procesy o ktorých nemala dovtedy ani šajnu. Cítila sa akoby potrebovala záchranné koleso a on bol ten čo ho mal a nechcel jej ho dať. „Zuzi, ja už neprídem. Pošlem brata pre veci, aby to nebolo pre teba tak ťažké a tým je to vybavené. Ďakujem, že to chápeš, naozaj.“ Teraz sa už skĺzla po stene na zem a potom čo vzhliadla v zrkadle zostala úplne zarazená. Nie, nechápala ničomu. Ani výrazu svojej tváre odrážajúcu sa v zrkadle, takú bez emočnosť na sebe ešte nevidela. Bude sa tváriť ešte niekedy ináč? To ťažko. Veď je to vybavené.
