Rušňovodička osobných vlakov Martina Veľasová rozpráva o svojom povolaní s iskrou v očiach. Rodáčka z Humenného sa presťahovala do Martina a denne vyráža zo žilinského depa so svojími cestujúcimi. Faktom zostáva, že z 1151 rušňovodičov, ktorých zamestnáva Železničná spoločnosť Slovensko (ZSSK), je iba 16 žien.
V modernej spoločnosti sa čoraz viac búrajú stereotypy o tom, aké povolania sú vhodné pre ženy a aké pre mužov. Dnes už vieme, že schopnosti a talent nie sú viazané na pohlavie, a tak ženy čoraz častejšie nájdeme aj v profesiách, ktoré boli kedysi výhradne doménou mužov. Medzi takéto povolania patrí aj práca rušňovodičky či vlakvedúcej. Martina si svoje povolanie vybrala hneď po skončení vysokej školy. Dnes sú to už štyri roky, čo brázdi koľaje ako rušňovodička . Na začiatku bol potrebný náročný kurz za rušňovodičku a jazdný zácvik a po vyše dvoch rokov jazdí sama. V jej prípade jablko nepadlo ďaleko od stromu. „Otec je rušňovodičom v Humennom, mamina pracuje pre ŽSR. Ja som však absolvovala gymnázium a najprv mi ani nenapadlo ísť presne v ich stopách. Vybrala som si katedru železničnej dopravy Žilinskej univerzity. Tam som pochopila, kam patrím. Jednoducho prišlo volanie srdca,“ hovorí s úsmevom šikovná mladá žena. Mnohé úlohy do školy riešila priamo s otcom a bola z nich nadšená.
Vietor vo vlasoch
Martinu vôbec nelákala nákladná doprava, prednosť dala osobnej. Páči sa jej presnosť cestovného poriadku. Prejsť kurzom rušňovodičky nebolo úplne jednoduché, bolo treba sa veľa učiť a venovať mu čas, ale dnes si už užíva vysnívanú prácu. „Na mojej práci ma najviac baví vozenie vlakov, od obsluhy riadiacich prvkov rušňa, až po užívanie si výhľadov spoza čelného skla. Mám na nej rada slobodu, človek nie je zavretý v jednej budove, celý deň je v pohybe mimo štyroch stien. Som zavretá vo vlastnej kabíne a robím to, čo mám. Nik za mnou nestojí.“ Jej práca si vyžaduje veľkú koncentráciu a pozornosť. Najmä, keď sú výluky. Riadiť obrovskú vlakovú súpravu, ktorá prepravuje stovky ľudí alebo tony tovaru, si vyžaduje veľkú dávku zodpovednosti, precíznosti a technických zručností. Napriek tomu, že toto povolanie bolo dlhé roky vnímané ako mužské, ženy dnes dokazujú, že sú rovnako schopné zvládať náročné technické úlohy. Žena v kabíne rušňovodiča musí mať nielen znalosť fungovania lokomotívy, ale aj schopnosť reagovať na zmeny v podmienkach na trati. Bez ohľadu na počasie, musí byť vždy pripravená zabezpečiť bezpečnú jazdu. Zvládanie tohto povolania si vyžaduje disciplínu, dobrú kondíciu a pevné nervy. Práca je rozložená do časovo náročných smien a je potrebné rátať s tým, že musíte ísť do práce cez víkend, v noci alebo že musíte zaskočiť kolegu, ktorý vypadol.
Nuda nehrozí
Na začiatku smeny príde Martina za strojmajstrom, ktorý jej pridelí mašiny k vlakom, prípadne objasní mimoriadne udalosti. Vystrieda kolegu, zadá svoje osobné číslo a vyráža. „Fungujeme na základe tzv. turnusov. Ak mám na starosti osobný vlak na trase Žilina – Čadca, ktorý pokračuje až na Skalité, počkám v Čadci v špeciálnej miestnosti, zatiaľ, čo si vlak preberie kolega. Ja si neskôr znovu preberiem svoj vlak a odveziem sa naspäť do Žiliny, alebo do Vrútok.“ Martina je v práci maximálne spokojná. Kariérne sa dá ešte rásť na vedúceho prevádzky, alebo na prednostu daného depa, ale ju zatiaľ úplne napĺňa práca rušňovodičky. Vyhovuje jej aj pracovný čas. Otec sa medzitým stal aj rušňovodičom – inštruktorom a zaúča nových kolegov. Mamina pracuje ako referentka na technickom úseku ŽSR. Vo voľnom čase sa Martina rada prechádza so psom, chodí po horách a bicykluje. Keďže je v práci neustále v pohybe, rada si zájde „svojím vláčikom“ aj na víkend domov k rodičom a odtiaľ sa celý víkend ani nepohne.
Milujem prácu s ľuďmi
Vlakvedúca ZSSK Michaela Mičeková v práci rada spoznáva nových ľudí. Jej náplň je naozaj rôznorodá a každý deň je iný.
Byť vlakvedúcou vo vlaku znamená byť neustále v pohybe a v kontakte s rôznorodými ľuďmi. Tento druh práce vyžaduje komunikatívnosť, empatiu a schopnosť rýchlo reagovať na nepredvídané situácie. Ženy v tejto pozícii ukazujú, že majú prirodzený talent vytvárať príjemné prostredie pre cestujúcich a riešiť problémy s nadhľadom. Vlakvedúca je akýmsi mostom medzi cestujúcimi a samotným dopravcom. Zabezpečuje nielen kontrolu cestovných lístkov, je zodpovedná za bezpečnosť vlaku a bezpečnosť cestujúcich, často pomáha aj s batožinou, informáciami o trase, a niekedy aj s upokojením rozrušených cestujúcich. Okrem toho musí byť vždy pripravená zvládnuť nečakané situácie – od zdržania vlakov po zdravotné núdzové situácie. „Ako vlakvedúca pracujem už 13 rokov. Bola som tesne po škole a ujo mi poradil, aby som vyskúšala ísť do ZSSK. Vždy si najskôr skontrolujem, či svietia konce vlaku aj celá súprava, a či sú správne nastavené tabule do cieľovej stanice. Pred odchodom informujeme cestujúcich a keď vlak vypravíme, prichádza kontrola cestovných lístkov,“ opisuje svoju bežnú zmenu pani Mičeková.
Vo vlaku je stále niečo nové
Mamina dvoch detí chcela ísť najprv študovať psychológiu, pretože ju fascinuje ako ľudia premýšľajú a konajú. V aktuálnej práce sa s ňou stretáva často aj v praxi, keďže ľudia sú naozaj rôzni. „Cestujúci prichádzajú za mnou so všeličím, bývajú aj veľmi milí, aj keď musím konštatovať, že ich je aj množstvo nepríjemných až agresívnych.“ Vo väčšine prípadoch sa to deje vtedy, keď nemajú zakúpený cestovný lístok a vlakvedúca im ponúkne možnosť zakúpiť si ho. Oni však nemajú ani peniaze ani kartu a začnú byť na mladú ženu zlí. V poslednej dobe im pomáhajú telové kamery. Miška si aktuálne pochvaľuje kolegyňu, s ktorou spolupracujú: „Pomaly rok mám jednu perfektnú parťáčku. Aj keď máme voľno, sme spolu v kontakte. Povedala som, že ak mi ju raz zoberú, neviem čo budem bez nej robiť,“ smeje sa spokojná vlakvedúca.
Keď práca baví
„Najviac ma vie potešiť, keď mi cestujúci povie, ako dávno nevidel takú usmiatu vlakvedúcu. Som energická, usmiata a je vidno, že ma práca baví, to je základ,“ objasňuje Michaela. Pracuje podľa turnusu smerom na Žilinu a nočné smeny na Trenčín. Nástupnú stanicu má v Bratislave, napríklad o 10:19 ráno a ak je to dvojdenná smena, príde domov na druhý večer o 23:00. Medzitým prespí na ubytovni. Potom nasledujú dva dni voľna, čo si Miška pochvaľuje, pretože má čas aj povybavovať si všetko potrebné. Doma ju čakajú dve dcérky, desaťročná a trojročná. Manžel predtým pracoval na polícii, tak mladej rodine pomáhali starí rodičia a v súčasnosti je už na výsluhovom dôchodku. Staršia dcéra je futbalistkou za dievčenský klub Union Nové Zámky, tak s ňou rodičia chodia po tréningoch a zápasoch. Spoločné chvíle sú pre rodinu vzácne a snažia sa ich tráviť aktívne, v prírode a hlavne spolu. Vďaka ženám, ktoré sa neboja prijať výzvu a pracovať v „mužských“ povolaniach, sa svet mení. Ukazujú nám, že srdce, odvaha a odhodlanie sú najdôležitejšími ingredienciami na úspech a spokojne prežitý život.
