Syndrómu vyhorenia dnes čelia mnohí z nás. Téma sa stáva čoraz naliehavejšou. O tom, či sa dá znova zaľúbiť do svojej práce aj po rokoch, a ako nepodľahnúť frustrácii z pracovného kolotoča, sme sa porozprávali so psychologičkou Annou Hubčíkovou, ktorá pôsobí pod platformou ksebe.sk.
Vnímate v poslednom čase nárast klientov, ktorí prichádzajú na konzultáciu práve s týmto problémom? Čím to je?
Všeobecne sa dá povedať, že sa zvyšuje počet ľudí, ktorí trpia syndrómom vyhorenia. Napokon som si ho, žiaľ, zažila aj na vlastnej koži. Za vznik môže viacero faktorov. Predovšetkým ide o pociťované preťaženie v akejkoľvek oblasti života. Nakoľko sme všetci jedineční, na každého z nás môže preťažujúco pôsobiť niečo iné. Niekoho preťažujú vzťahy na pracovisku, niekoho samotná práca a niekoho vlastný manžel. Svoju odpoveď zameriam na pracovné prostredie.
Na vznik vyhorenia podľa môjho názoru vplýva prostredie, ktoré berie, no adekvátne nedáva späť. Berie od svojich zamestnancov, avšak ich výkon a výsledky primerane neohodnotí. Zamestnanci sa môžu cítiť ako ,,ťažné kone“. Nemajú čas na vydýchnutie pred ďalšími úlohami. Akonáhle človek ukáže svoju šikovnosť a schopnosť, že vie pracovať, začnú sa naňho spoliehať viac a viac. Odrazu mu navalia ďalšie a ďalšie úlohy, čím narastá tlak aj záťaž. Akoby od neho očakávajú, že to všetko excelentne zvládne. V tejto fáze si to častokrát neuvedomuje. Určitým spôsobom mu to možno aj lichotí. Až keď v práci pomaly spáva, začne vnímať, že niečo nie je v poriadku.
Stretávam sa s tým, že na pracoviskách nie sú presne definované kompetencie jednotlivých pozícií. Sami zamestnávatelia nevedia, aké sú. V situácii, kde sa zavše nájdu kolegovia, ktorí, slušne povedané, pracujú menej, sa práca neurobí sama, že? Ak pracujete v tíme, kde vaša práca záleží od spolupráce, ste nadšení a chcete pracovať precízne, začnete robiť úlohy, ktoré nespadajú do vašej kompetencie. V duchu si poviete: ,,Radšej si to spravím po svojom a bude to urobené, ako čakať na niekoho,“ a podobne.
Ďalším z faktorov je, že nevieme povedať nie. Hlavou nám beží: ,,Už by som nemala brať ďalší projekt, teraz tieto nezvládam,“ no aby sme si zachovali dobré vzťahy na pracovisku, povieme áno. Raz, keď cítite nie, treba ho aj komunikovať.
Vplyv môže mať aj nastavenie našej spoločnosti, ktoré je vo veľkej miere orientované na výkon. Zaužívalo sa tiché pravidlo, že človek nepodávajúci výkon, tratí na svojej hodnote. Hodnota človeka sa meria podľa miery jeho výkonnosti. Kto by chcel byť menej hodnotný? Predpokladám, že nikto. Táto skutočnosť je alarmujúca. Osobne si myslím, že hodnota človeka tkvie už v jeho samotnej existencii, v tom, že žije. A tak sa pohybujeme v začarovanom kruhu. Keď chceme hodnotu, podávame ďalší a ďalší výkon, až postupne prekračujeme svoje fyzické či psychické možnosti. Ale na viac výkonu treba viac času a energie. Začneme cítiť únavu, avšak ideme ďalej, lebo túžba po vlastnej hodnote nás poháňa cez naše kapacity. Dalo by sa hovoriť o ďalších faktoroch, myslím však, že s týmito sa stretávame najčastejšie…
Ako sa znova zaľúbiť do svojej práce aj po dvadsiatich rokoch?
Úprimne, ak by som pracovala na pozícii dvadsať rokov a vyhorela na nej, neviem, či by som sa zamýšľala nad tým, ako sa do nej znova zaľúbiť. Ak tieto roky na pracovisku viedli k vyhoreniu, určite vám už hlavou veľakrát prebehla myšlienka o výpovedi. Začala by som túto myšlienku skúmať, hrať sa s ňou, zvažovať pre a proti, poprípade si začala tvoriť zadné vrátka. Výpoveď človek nemusí dávať hneď, vie si najskôr zabezpečiť svoje životné okolnosti. Nakoniec, jej plánovanie je určitým spôsobom uvoľňujúce. Viete, že vám svitá na lepšie časy.
Sú nejaké všeobecne platné princípy, ktorými môžeme predchádzať vyhoreniu?
Určite sa nájdu všeobecne platné princípy od rôznych autorov. Rada zazdieľam tie, ktoré pomohli mne.
- Pri predchádzaní vyhorenia je kľúčové rozoznávanie prvých príznakov únavy a schopnosť čo najskôr oddychovať spôsobom, ktorý nám je príjemný. Kým budeme potláčať únavu, držíme v rukách časovanú bombu, ktorá skôr či neskôr vybuchne. Myslím, že by ste nešli na sedenie k unavenému psychológovi.
- Je potrebné si uvedomiť, čo je pre nás v živote dôležité a pomenovať si svoje priority. Pri činnostiach, ktoré robíme sa potom pýtajme – K čomu mi to bude? Mám takto venovať svoju pozornosť?
- Uvedomenie, že je pre nás omnoho dôležitejší náš život a jeho kvalita. V starobe nechceme spomínať na to, ako sme nevládali žiť a boli vyhorení. Chceme spomínať na krásne zážitky, na dobrodružstvá, odvážne kroky, ktoré nám priniesli radosť do života, na prácu, ktorá nás bavila.
- Ďalej je to plánovanie svojho pracovného aj súkromného života. Dôslednosť pri dodržiavaní toho, čo máme naplánované. Keď vidíme v diári stretnutie so svojou priateľkou, prechádzku, jogu, urobíme všetko preto, aby sa zrealizovali v tom čase, ktorý sme si na ne vyhradili. Keď máme naplánovaný pracovný čas, pracujeme výlučne len v tom čase. Čo sme nestihli v jeden deň, presunieme do ďalšieho.
- Naučiť sa povedať nie, keď to tak cítime. Ak naše áno, nie je jednoznačné áno, všetko ostatné je nie.
- Spoznať svoju hodnotu a uvedomiť si, že ju neurčuje to, aký výkon v práci podáme.
- Naučiť sa oddychovať aj počas pracovného času. Zastaviť sa na pár minút, nadýchať sa čerstvého vzduchu, prečítať si motivačný citát, oceniť sa za doterajšiu prácu, ísť sa napiť čistej vody. Počas obedovej prestávky naozaj obedovať a nedoháňať ďalšie pracovné úlohy. Nie sme stroje, pre efektívne fungovanie potrebujeme striedať aktivitu s oddychom.
Pomôže pri vyhorení sabatikal?
Sabatikal vrelo odporúčam. Mne veľmi pomohol. Prvé dni som iba spala. Postupne som naberala sily, až som jedného dňa pocítila túžbu pracovať ďalej. Samozrejme, je veľmi dôležité zvážiť svoje možnosti. Ak máme príležitosť plateného pracovného voľna, určite ho využime. Načerpáme energiu, zregenerujeme svoje telo, ktoré už nebude riešiť fungovanie v núdzovom režime a na energetický dlh.
Ktoré profesie sú náchylnejšie k vyhoreniu?
Je mnoho zdrojov hovoriacich o profesiách náchylnejších na vyhorenie. Najčastejšie sa píše o tých, kde sa pracuje s ľuďmi. O profesiách, ktoré sú viac náročné, viac zodpovedné a majú dlhodobo negatívne výsledky činnosti za určité obdobie. Píše sa o zdravotníctve, školstve, ale aj o plnení úloh v rodinnom živote. Ja preferujem názor, že k vyhoreniu je náchylná každá profesia, ktorej podmienky sa stanú preťažujúcimi, a na toto preťaženie sa reaguje neskoro alebo neadekvátne.
Ak už je neskoro a prepadli sme „nechuti,“ dá sa znova nadviazať tam, kde sme zastavili alebo odporúčate celkovo zmeniť zamestnanie?
Vždy je to o preferencii konkrétneho človeka. Pre niekoho už nie je iné východisko, iba výpoveď. Pre iného sa dá nadviazať. Je potrebné rozpoznať, čo je práve pre nás to najlepšie riešenie. Veľmi nápomocné sú sedenia so psychológom, ktorý pomôže v nájdení toho správneho pre konkrétnu osobu.
Za každých okolností v prvom rade odporúčam dopriať si oddych, čas na regeneráciu, čas len pre seba, zamerať sa starostlivosť o seba o svoju psychickú a fyzickú časť. Veľmi pomáha spoznať svoje životné priority, svoje hranice a naučiť sa ich komunikovať.
Vo veľkej miere ešte u nás panuje názor, že keď sa niekto stará o seba, napĺňa svoje potreby, tak je sebecký, egocentrický a podobne. Ak napĺňame svoje potreby spôsobom, ktorý ubližuje, zneužíva, využíva druhých – áno, vtedy je človek sebecký. Ak však napĺňame svoje potreby prirodzene, keď ich cítime a počujeme, robíme tým veľkú službu nie len sebe, ale aj spoločnosti. Nakoniec platí, že spokojná osoba vytvára okolo seba spokojné prostredie a nespokojná, veď vieme…
Existuje aj takzvané kolektívne vyhorenie?
Model situácie: Kolegovia sa deň čo deň navzájom jeden druhému sťažujú, že sú nespokojní s platom, prípadne s pracovným nasadením, ktoré je neúnosné. Napriek tomu zostávajú na pozícii z rodinných a iných dôvodov naďalej. Chodia do práce strhaní, neusmievajú sa. Pribudne k nim namotivovaný nováčik. Stiahnu ho so sebou? Ako sa v takomto kolektíve nový člen ubráni negatívnemu prostrediu okolo seba?
Zaujímavá otázka. V tomto momente vstupuje do hry osobnosť a zrelosť nováčika. Ak pozná svoje priority, vie čo chce od života, v práci si stanoví svoje hranice, adekvátne ich komunikuje, je preňho dôležitá starostlivosť o seba, tvorí kvalitné vzťahy (napríklad s partnerom, priateľmi, rodinou), v tom prípade si vytvorí také pracovné podmienky, ktoré ho nebudú zaťažovať, napríklad vyhorené kolegyne budú vedieť, že tento nováčik sa orientuje v rozhovoroch výlučne na riešenie práce, a teda komunikáciu s ním aj upriamia na riešenie práce. Na sťažovanie nedá priestor.
Kým sa človek zorientuje v novej práci a jej fungovaní, potrebuje nejaký čas. Keď zistí, kde pracuje, je vhodné zvážiť si, ako dlho chce v takomto prostredí zotrvávať. Uvedomiť si, aké benefity mu aktuálne práca prináša. Ak benefity prevažujú, situácia sa dá zvládať, ak však začnú prevažovať negatíva, treba spozornieť a začať s tvorbou zadných vrátok. V každom prípade je vhodné, všímať si signály, ktoré prichádzajú z nášho tela, z okolia a venovať im svoj čas a pozornosť.
Mgr. Anna Hubčíková – venuje sa rodičom a partnerom, ktorí majú ťažkosti v rodinných, partnerských vzťahoch a osobnostnému rozvoju. Na instagramovom profile terapia_je_cesta zdieľa myšlienky o zlepšovaní kvality života. V rámci koučingu pôsobí pod platformou ksebe.sk.
