Toto manželstvo vydržalo už štyridsaťdeväť rokov a okrem iného je zaujímavé aj tým, že sa v ňom snúbia dve rozdielne kultúry. Spisovateľka, prekladateľka a literárna historička Eva Maliti Fraňová sa ešte ako študentka Moskovskej štátnej univerzity, vo vtedajšom Sovietskom zväze, zaľúbila do tmavovlasého, temperamentného, príťažlivého Alana z Kaukazu, presnejšie zo Severného Osetska-Alanie.
Evku, študentku Strednej všeobecnovzdelávacej školy Jura Hronca v Bratislave, nadchýnala slovenská kultúra a folklór. Ovplyvnili ju filmy Martina Ťapáka Rok na dedine, Balada o Vojtovej Maríne, Kubo i Nevesta hôľ. Vrúcny vzťah k folklóru, ktorý mestské dievča spoznávalo práve z filmov, vychádzal aj z toho, že Evini rodičia boli filmári. V päťdesiatych rokoch, ešte v úlohe produkčného, bol otec členom štábu, keď sa nakrúcala legendárna Rodná zem vypovedajúca o slovenskom folklóre. „Od zanietenia pre krajinu a národ som sa akosi prirodzene začala zaujímať aj o iné národy. A z toho potom vyplynulo, že som začala študovať etnografiu a históriu na Moskovskej štátnej univerzite. Pre ľudí, ktorí sa zaujímali o iné národy, tam bolo hotové eldorádo a ja som bola unesená rozmanitosťou národov a kultúr, čo spolunažívali vo velikánskej multikultúrnej krajine,“ vysvetľuje pani Eva, ako to bolo, keď odišla študovať do Moskvy. Písal sa rok 1971. Rusko – Zväz sovietskych socialistických republík – vtedy tvorilo pätnásť zväzových republík, ktoré obývalo vyše stopäťdesiat etník. Do Moskvy prichádzali študovať mladí z rôznych častí Sovietskeho zväzu. „Mne najviac imponovali ľudia z Kaukazu – väčšinou tmavovlasí, temperamentní, pritom elegantní a príťažliví. S úžasným folklórom, najmä ľudovým tancom. Vzťah s budúcim manželom, Osetom z Kaukazu, ktorý študoval filozofiu na rovnakej univerzite, sa rodil aj z obdivu k inej kultúre,“ hovorí, ako sa vtedy ani nie dvadsaťročná zamilovala.
Nesmela pred mužmi hovoriť
Randili spolu v uliciach Moskvy, no čoskoro ju Alan zobral aj medzi krajanov. „K študentskému životu patrí svornosť, ale takú, aká panovala v ich spoločenstve, som predtým nepoznala. Zdalo sa mi to ako niečo naozajstné. Jeden kamarát nosil mužove nohavice, druhý jeho baloniak a keď išli do reštaurácie či kaviarne, platil ten, kto mal v tej chvíli peniaze,“ spomína so smiechom pani Eva. Neskôr začala s budúcim manželom navštevovať aj Osetsko, ako sama vraví – po veselých moskovských časoch spoznávala realitu. „Aj v ich vidieckom živote to bolo o svornosti, no zároveň to bolo spojené s istým patriarchálnym modelom rodiny, teda so záväzkami, ktoré z toho vyplývali,“ hovorí a dodáva, že všetky stretnutia rodiny boli v dome jej svokra, manželovho otca. Svokor bol totiž najstarší z piatich bratov a štyroch sestier a všetko sa krútilo okolo neho. „Ešte počas štúdií na univerzite sme sa zosobášili, najprv v Osetsku a potom v Moskve. Začali pre mňa podľa miestnych zvyklostí platiť pravidlá, aké platia pre nevestu. Prvé ma zaskočilo, že som musela mať stále na hlave šatku. Uväzovala sa vzadu na krku. Síce navonok som v šatke nevyzerala zle, ale obťažovalo ma to. Dnes to, samozrejme, už nie je aktuálne, už sa nosenie šatky nevyžaduje,“ rozpráva pani Eva, čo zažila ako novopečená manželka. Ešte viac ju prekvapil ďalší zvyk. „Nejaký čas, niekoľko mesiacov, som pred svokrom a jeho mužskou spoločnosťou nemala právo hovoriť. Musela som mlčať. Až potom zorganizoval svokor za prítomnosti starejších rituál rozväzovania jazyka,“ opisuje pre nás v súčasnosti priam neuveriteľnú vec. „No keďže som študovala etnológiu a zaujímali ma tradície a obrady, brala som všetko s nadhľadom, ako súčasť poznávania. Tým viac, že svokor bol moderný človek a dodržiaval zvyky viac-menej pro forma.“
Svokra pomáhala s diplomovkou
Celkom inak fungovali vzťahy so svokrou, dokonca jej pomáhala s diplomovkou. „Svokra bola mierna, myslím, že konflikty v rodine boli veľmi zriedkavé. Pracovala ako učiteľka ruskej literatúry v základnej škole. Keď som končila vysokoškolské štúdium, naša najstaršia dcéra mala už dva roky. Vtedy mi svokra pomohla konzultáciami pri písaní diplomovej práce. Ako tému som si totiž zvolila tradičnú a rituálnu stravu osetského ľudu,“ uvádza spisovateľka. A do miestnych zvykov a kultúry sa začala postupne ponárať hlbšie a hlbšie. Napokon začala prekladať umeleckú literatúru Osetov do slovenčiny. Prerozprávala napríklad Nartský epos. Ide o hrdinské báje, ktoré vyšli roku 1983 knižne vo vydavateľstve Mladé letá a nové vydanie roku 2017. Rovnako antológiu prózy Veže rozprávajú i ďalšie diela. Za túto tvorbu a prínos k šíreniu osetskej kultúry dostala v roku 2015 najvyššie severoosetské štátne vyznamenanie – Na slávu Osetska. A vyznamenanie dostala aj od Ruska. Vlani Evu Maliti Fraňovú ocenili ruským štátnym vyznamenaním – Puškinovou medailou za zásluhy v oblasti rusistiky a za šírenie ruskej literatúry. Medailu jej na Veľvyslanectve Ruskej federácie v Bratislave odovzdal ruský veľvyslanec I. B. Bratčikov.
Osetinskije pirogi pečie dcéra
„Medzinárodné manželstvo je pravdaže vždy obohacujúce. Napokon, vďaka kultúrnym rozdielom človek neprepadne nude, hoci samotné spolužitie je náročné, tiež pre kultúrne rozdiely. Jedna moja kamarátka mi vravela – ty hľadáš nejakú vec tam a on tú istú vec hľadá celkom inde. Tak to naozaj funguje,“ uvažuje po rokoch prežitých v zmiešanom zväzku. Eva a Alan, ktorý na Slovensku pracoval ako vedecký pracovník, majú tri dcéry. „Každá má niečo z oboch, hoci zároveň je každá iná. Asi práve v tom sa odrážajú medzinárodné prepletenia zhôd a rozdielov. Sme na naše dievčatá, dnes matky našich vnúčat, pyšní a tešíme sa z nich,“ vraví. Najstaršia Roxana je vraj spoločenská a ovláda šesť jazykov, navyše si osvojila aj osetčinu. Schopnosti využila pri diplomatickej misii v Kazachstane i počas pôsobenia v štruktúrach Európskej únie v Bruseli. Prostredná Romana je výborná divadelná kritička. Je vraj skôr introvert, no podľa mamy má v sebe kus zdravého exhibicionizmu, asi z Kaukazu, a ten uplatnila v divadle ako herečka. Najmladšia Ninka vyštudovala ekonómiu, je reflexívna, meditatívna a zároveň podnikavá. Výrazné estetické cítenie využíva v podnikaní.
Medzinárodné manželstvo so sebou nevyhnutne prináša aj medzinárodnú kuchyňu, nové jedlá. Ktoré osetské jedlá najviac oslovili pani Evu? „Spomeniem osetské posúchy gunta alebo džinta. Veľké kysnuté koláče oválneho tvaru, plnené slanými plnkami, najčastejšie syrovo-zemiakovou, ale robievam ich aj so syrom a špenátovými listami, alebo s mäsom a inými plnkami. V Rusku sú známe ako osetinskije pirogi a v posledných rokoch sa stali priam gastronomickým hitom. V našej bratislavskej domácnosti bývali hlavným chodom slávnostnej tabule, popri jedlách z tunajších zemepisných šírok. Dnes už túto delikatesu robievam zriedkavejšie, ale v jej pečení sa zdokonalila najstaršia Roxana,“ prezrádza Eva Maliti Fraňová.
Krcheň Nesmrteľný i Pálffy
Pani Eva neostala žiť v Osetsku, do Bratislavy sa s manželom presťahovali v roku 1976. Po materských dovolenkách nastúpila do Slovenskej akadémie vied, kde sa zaoberala literárno-historickým výskumom. Spod jej pera vyšla napríklad kniha vedeckých esejí o tabuizovanej slovenskej prekladateľke, rusistke Zore Jesenskej a ďalšie knihy. Zároveň prekladala ruskú a osetskú literatúru a začala sa venovať vlastnému umeleckému písaniu. Je autorkou známej divadelnej hry Krcheň Nesmrteľný, ktorá bola niekoľko sezón v repertoári Slovenského národného divadla v hviezdnom obsadení Martina Hubu, Mariána Labudu, Božidary Turzonovovej, Dušana Tarageľa, Jána Kronera a ďalších. V anglickom preklade hru uviedli aj v New Yorku v divadle Immigrant’s Theatre a hlavnú úlohu stvárnil známy americký herec Tibor Feldman – ako vysvitlo, narodil sa v Michalovciach. Popri divadelných hrách napísala aj prozaické knihy. Pred niekoľkými mesiacmi vyšiel jej druhý román O príjemných pocitoch. V knihe spracovala niekoľko rokov partnerského a potom manželského spolužitia hornouhorského aristokrata Pavla Pálffyho a francúzskej spisovateľky Louise de Vilmorin. Roky, ktoré prežili na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Ako sa vyjadrila autorka, v tomto medzinárodnom manželstve bolo veľa citu, ale tiež trecích plôch. Prečo si vybrala práve ich príbeh? „Odohral sa v priestoroch Budmerického kaštieľa, ktorý poznám. No dozaista ma lákalo aj to, že šlo o zmiešané manželstvo ľudí z rôznych kultúr, hoci v prípade grófa Pálffyho sa dá hovoriť o kozmopolitnom videní sveta,“ objasňuje.Románu sa dostalo významnej cti – do života knihu uviedli na pôde Francúzskeho inštitútu na Slovensku, a to osobne francúzsky veľvyslanec Pascal Le Deunff.
VIERA MAŠLEJOVÁ
Foto: archív E. M. F. a
