Mladá ambiciózna žena si jedného dna povedala dosť a do rutiny všedných dní prisypala poriadnu dávku adrenalínu. Spoločne s partiou ďalších nadšencov vystúpili na Mont Blanc.
Čo ťa motivovalo vystúpiť na Mont Blanc?
Mont Blanc – nie je len najvyšším vrcholom Európy ale aj prekrásna snehovoľadová perinka, o čom napovedá aj samotný názov 🙂 Bol pre mňa aj výzvou, ktorú som chcela zakúsiť.
Kedy si sa prvýkrát rozhodla, že chceš zdolať tento vrchol?
Potom ako som zdolala Großglockner, najvyššiu horu Rakúska mi napadlo, že posuniem výškové metre o kus nahor 🙂
Ako dlho si sa na výstup pripravovala?
Odkedy som sa začala venovať lezeniu a horskej turistike, intenzívne som trávila čo možno najviac voľného času v prírode lezením, turistikou či ferratami rôznych obtiažností.
Musela si prekonať nejaké osobné výzvy alebo strachy, aby si sa dostala až na vrchol?
Najväčším strachom bol tzv. Kuloár smrti, kvôli ktorému vyhasol nejeden život horolezca. Je to veľmi strmý traverz, v ktorom sa rútia balvany strmhlav dole. Našťastie v období, kedy sme liezli boli podmienky priaznivé, veľa snehu a relatívne nízka teplota zabezpečovali bezpečnejší prechod. Kamene držali 🙂
Aké fyzické a psychické tréningy si absolvovala pred samotným výstupom?
Psychicky musí byť človek ”uprataný” už absolvovanými výstupmi pred samotným MB. Nie je to nič pre začiatočníka alebo laika. Takmer denné tréningy v posilňovni, kondičný beh a lezenie na umelých stenách v hale ale i na prírodnej skale tvorili dobrý základ.
Aký bol priebeh samotného výstupu?
Nečakaný! 🙂 Doraziť na samotný vrchol sme mali o deň neskôr. V deň D sme začali “na pohodku” ráno o 8:30 hod. v údolí Chamonix. Lanovkou sme sa vyviezli na stanicu horského vláčika Nid d’Aigle. Odtiaľ bol našou cieľovou métou výstup na horskú chatu Refuge du Gouter cez spomínaný kuloár. Už to si vyžaduje dobrú kondičku. Horský vodca po výstupe k tejto chate zvážil naše sily, zostávajúci čas a samozrejme priaznivé meteorologické podmienky a do minútky sa rozhodlo, že dosiahneme vrchol MB ešte v ten istý deň. Uff, makačka.
Boli tam nejaké momenty, ktoré boli náročnejšie, než si očakávala?
Nekonečné snehové pláne, vrcholy, stúpaš hore – dole…čas tiež tlačil, sily ubúdali a vrchol MB stále nedohľadne. Občas to bol pocit “ide ťava saharou”… Hovorím si: Dáme to vôbec? No otočiť sa naspäť bolo nemožné. Tam sa ukáže tá silná psychika. Musíš ísť ďalej, aj keď pomaly krok za krôčikom. Zastaviť je hriech…aj keď si to tak želáš, aspoň na chvíľku pauzu a nabrať dych. Lenže treba ešte zliezť a vytúžená večera na chate sa tiež nepodávala do polnoci 🙂
Ako sa menili tvoje pocity počas výstupu – od nadšenia, cez únavu až po úľavu a radosť na vrchole?
Tak toto je krásna otázka, ktorá sedí dokonale. Bolo tam všetko. Nesmierna túžba vidieť strechu Európy, radosť z pasáží, ktoré boli viac lezecké a ktoré milujem, únava, ktorá mi sem tam zatemňovala myseľ – možno aj ten riedky vzduch 🙂 prekrásne prírodné scenérie, ktoré človek vníma ako kráča v mačkách úzkym snehovým chodníčkom, a vrchol samotný, na ktorom som doslova padla na kolená a slzy sa mi len tak liali. Veľké emócie to sú. Veriaci človek ako ja sa pomodlí a poďakuje hlavne za tú silu. Myslí na skvelých priateľov, ktorí na neho tiež a v mysli sú tam s ním. A na rodinu, ktorá sa obáva ako vždy 🙂
Existovali situácie, keď si musela riešiť nečakané problémy alebo krízové momenty?
Našťastie boli podmienky priaznivé a boli sme dobre pripravení a patrične vybavení. Krízový moment trval asi sekundu, no až pri skororannom zostupe dole, kedy sa mi trošku už nohy motali a podlamovali. Pri preskoku snehového rigolu na traverze kuloárom smrti, sa mi zasekla jedna mačka o druhú “vo vzuchu” kým som však dopadla na druhú stranu, nohy sa rozplietli 🙂 netreba si hovoriť “tri-štyri a skočím”…netreba myslieť….treba hneď skákať 🙂
Ako si zvládala nadmorskú výšku a prípadné fyzické nepohodlie spojené s ňou?
Nadmorskú výšku zvládam veľmi dobre, je to veľká výhoda. Býva to veľmi individuálne, aj skvelý športovec môže mať s týmto problém. To treba mať samozrejme už vopred overené, čo zabezpečia aj tzv. aklimatizačné výstupy – najlepšie deň, dva, tri pred samotným výstupom na vrchol. Preveríte kondičku aj pľúca. To sme všetko absolvovali. Na druhej strane som istého času pracovala ako letuška. Denno-denne bolo mojou kanceláriou lietadlo, ktorého kabína je nastavená tak, aby zodpovedala tlaku vzduchu vo výške približne 1800 až 2400 m.n.m. Je to síce taká polovička MB, ktorý má 4810 m.n.m., ale ktovie, možno aj to pomohlo 🙂 Bola som zvyknutá na redší vzduch.
Ako sa cítiš teraz, keď máš tento úspech za sebou?
Teším sa. A veľmi. Bola to nádhera, mám krásne zážitky. Je iné pozerať videá, fotky, iné byť na mieste celým svojim ja a užívať si to naplno. Tá energia, sila prírody. Krása.
Čo si sa naučila o sebe počas tejto cesty?
Dobrá príprava je polovicou úspechu. Zdolávať výzvy určite posilňuje telo i ducha. Pomáha to aj pri situáciach v bežnom živote.
Aké sú tvoje ďalšie plány v horolezeckom alebo cestovateľskom živote?
Cestovanie – to je moje! Čo sa týka hôr, je toho veľa, nestíham, aspoň skúsim… 😉 Mne je jedno kam sa cestuje, idem ak môžem. Momentálne mi leží na srdci veľa krajín, napr. aj Japonsko a kvitnúce sakury.
Máš už na mysli ďalšiu výzvu?
Toľko krásnych výstupov láka v Tatrách, Alpách…a Himaláje – tie musím zažiť. Najskôr sa tam vidím na vrchole Island Peak-u a potom na dobrom čaji v basecampe s miestnym Guru 🙂
Aké rady by si dala niekomu, kto uvažuje o podobnej výzve, ale nie je si istý, či to zvládne?
Človek sa musí kriticky ohodnotiť. Potrebná je nielen skvelá kondícia, príprava, doterajšie skúsenosti s výstupmi ale aj kvalitná vysokohorská výbava, výstroj, skvelý horský vodca, ktorý na MB vezme najviac dvoch, takže treba myslieť na to, aby ste mali s parťákom cca. rovnaké tempo. Pripraviť sa na hygienické minimum – aj to býva pre niekoho veľkou výzvou 🙂 No a veriť, že počasie bude priaznivé. Potom sa to zvládnuť dá. No nie je toho málo, však?
Existuje niečo, čo by si dnes urobila inak, keby si znova plánovala výstup na Mont Blanc?
Do ruksaku by som si pribalila balzam na pery s vysokým ochranným UV – faktorom. Slnko tam bolo extrémne. Tri týždne mi trvalo vyliečiť bolestivé pľuzgiere na perách. Maličkosť, ale aká podstatná. Inak bolo všetko dokonalé. Zvládla som to, hoc sme neplánovali one-day-push až na samotný vrchol. Ostatné skupinky si na “Gouterke” oddýchli a rozdelili výstup do dvoch dní. Takže chlapi oddychovali a ja z toho 1% žien čo tam bolo, som zvládla aj takúto výzvu Mont Blancu. No a teším sa z toho. Keď sa chcete zlepšovať aj technicky, tak je potrebné posúvať hranice.
