Nový film Jiřího Mádla Vlny je nakrútený podľa doteraz nezverejnených skutočných príbehov novinárov z Československého rozhlasu. Ich odhodlanie prinášať nezávislé spravodajstvo za každú cenu inšpiruje aj dnes. Film ziskal divácku cenu na MFF Karlove Vary a zožal najdlhší potlesk v historii KVIFF.
Šesťdesiate roky, Československo. Z éteru sa ozýva rock’n’roll, minisukne a študentské revolty menia svet. Do prestížnej rozhlasovej redakcie prichádza Tomáš, ktorý sa ocitá v nebezpečnom súboji medzi redaktormi a tajnými službami. V stávke je kompromitujúca nahrávka aj životy všetkých. Hlavný hrdina stojí pred ťažkou voľbou: obetovať brata alebo kolegov bojujúcich za pravdu?
Prinášame vám reálne snímky zo šesťdesiatich rokov, kde môžete vidieť ako žili a pracovali odvážni novinári redakcie medzinárodného života Československého rozhlasu. Pracovali pod vedením Milana Weinera – celebrity svojej doby, ktorých plagáty zdobia steny mnohých domácností. Medzi vtedajšie ikony Vieru Šťovíčkovú, Luboša Dobrovského či Jiřího Dienstbiera, prichádza mladík Tomáš. Netuší však, že miestni redaktori sú v hľadáčiku tajných služieb, ktorým vadí slobodné a necenzurované vysielanie rozhlasu. Tie sa o činnosť redakcie začnú zaujímať ešte viac, keď sa objaví kompromitujúca nahrávka, ktorej odvysielanie môže zmeniť celé dejiny. Čas sa kráti, napätie stúpa, treba konať. Ochráni Tomáš svojho mladšieho osirelého brata alebo sa spolu s ďalšími kolegami zapíše do histórie a zmení osud krajiny?
Celebrity nielen svojej doby
Režisér Jiří Mádl odkrýva skutočné udalosti doby vo svojom doteraz najambicióznejšom filme – strhujúcom špionážnom thrilleri o dôležitosti rodiny, boji za slobodu a tajnej nahrávke, ktorá môže ovplyvniť dejiny. Hlavnú úlohu v ňom dostal Vojtěch Vodochodský, hlavnú ženskú postavu Táňa Pauhofová a vo filme ďalej účinkujú Tomáš Maštalír, Martin Hofmann, Vojtěch Kotek, Stanislav Majer, Jevgenij Ivanovič Libezňuk či Michaela Majerníková.
Stanislav Majer ako Milan Weiner (1924 – 1969)
Narodil sa v liberálnej židovskej rodine a vyrastal v Prahe neďaleko Flory v dome postavenom bytovým družstvom spisovateľov a novinárov. Počas druhej svetovej vojny bol transportovaný najprv do Terezína, potom do ďalších koncentračných táborov vrátane Osvienčimu a Buchenwaldu, nakoniec sa mu podarilo spolu s kamarátom Arnoštom Lustigom utiecť. Ten útek neskôr Lustig zaznamenal vo svojej poviedke Démanty noci. V rokoch 1950 – 1951 pôsobil ako korešpondent Rudého práva a ČTK z Číny, ale po vlne straníckych čistiek s antisemitským podtónom bol prepustený.
Popri strate zamestnania ho vtedy zradilo aj zdravie podlomené pobytom v koncentračných táboroch a dostal tuberkulózu. Do roku 1963 pôsobil ako tlačový referent v Československo-sovietskom inštitúte, a tiež na ministerstve výkupu. Potom sa začal jeho slávny angažmán v Československom rozhlase. Ako vedúci Redakcie medzinárodného života Weiner presadil niekoľko novinárskych reforiem. Zaviedol napríklad živé vysielanie, správy prichádzali priamo od zahraničných agentúr ako Reuters, a nie z cenzurovanej ČTK ako predtým. V reláciách ako Mikrofórum mohli teraz poslucháči volať priamo do štúdia.
Táňa Pauhofová ako Věra Štovíčková (1930 – 2015)
Pôvodne chcela študovať jazyky, ale náhoda v podobe povinných prázdninových brigád ju ešte pred maturitou zaviala do Československého rozhlasu. Od roku 1949 tam pracovala natrvalo. Keď si vedenie rozhlasu uvedomilo, že potrebuje mať vlastné informácie zo zahraničia a hľadalo spravodajcov z Paríža, Londýna či Varšavy, Šťovíčková si v roku 1956 našla cestu práve do poľskej metropoly. Po krátkej skúsenosti v Albánsku prišlo na rad exotickejšie miesto. Do Afriky síce zháňali mužov, ale ona jediná bola ochotná ísť a navyše ovládala jazyky.
Na jar 1968 sa vrátila z Alžírska domov, aby sa podieľala na predpokladanom obrodnom procese. Pri útoku vojsk Varšavskej zmluvy sa zúčastnila na protiokupačnom vysielaní. Krátko po začiatku okupácie ju spolu s viacerými kolegami z rozhlasu vyhodili. Prežívala ťažké obdobie, dlho si nemohla nájsť prácu. Neskôr sa stala signatárkou Charty 77 a živila sa okrem iného ako prekladateľka pod cudzími menami – popri detektívkach s manželom preložila sedemsto stránkový kultúrno antropologický opus Jamesa Frazera The Golden Bough. V roku 1990 odolala pokušeniu vrátiť sa do rozhlasu a zostala pri prekladaní.
Martin Hofmann ako Luboš Dobrovský (1932 – 2020)
Absolvent bohemistiky a rusistiky na pražskej Filozofickej fakulte sa chcel pôvodne venovať vede. Sľúbené miesto asistenta vo Fonetickom ústave nakoniec nedostal, sklamaný mladík však narazil na svojho známeho Jiřího Dienstbiera a keď mu opísal, čo ho trápi, ponúkol mu prácu v Československom rozhlase. Najprv pôsobil v zahraničnom vysielaní, potom prešiel do Redakcie medzinárodného života. Ako spravodajca pre socialistické krajiny navštevoval Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, Sovietsky zväz, Čínu aj KĽDR. Z tej ho však ako jediného novinára socialistického bloku vyhostili, údajne za propagáciu mierového spolužitia.
Po auguste 1968 ho vykázali aj z Moskvy, pretože vraj neposkytoval dostatočne „objektívne“ informácie o Sovietskom zväze. Z rozhlasu odišiel do redakcie Listov a následne do kultúrneho mesačníka Plameň. Po zrušení týchto periodík pôsobil ako skladník v Pamätníku národného písomníctva, umývač okien či kurič. Pritom prekladal z ruštiny a poľštiny, bol signatárom Charty 77. Na sklonku osemdesiatych rokov sa zapojil do tzv. bytovej univerzity, organizoval prednášky pre mladých ľudí. Po revolúcii sa zapojil do politiky, pôsobil ako hovorca Občianskeho fóra, podieľal sa na rokovaniach o odchode sovietskych vojsk. V rokoch 1990 až 1992 pôsobil ako minister obrany, do roku 1996 bol vedúcim Kancelárie prezidenta republiky a do roku 2000 bol veľvyslancom v Rusku.
Vojtěch Kotek ako Jiří Dienstsbier (1937 – 2011)
Absolvent žurnalistiky na FF UK mal od mladosti silné sociálne cítenie, aj preto vstúpil v roku 1958 ešte ako študent do Komunistickej strany. V tom čase začal pracovať aj ako zahraničnopolitický redaktor a komentátor v Československom rozhlase. Ako spravodajca pôsobil v západnej Európe, na Ďalekom východe a v Spojených štátoch. V auguste 1968 sa zúčastnil na protiokupačnom vysielaní, o rok neskôr bol vylúčený z Komunistickej strany Československa aj Zväzu novinárov a prepustený z rozhlasu.
Bol jedným z najaktívnejších disidentov v období normalizácie, v prvej vlne podpísal Chartu 77, čoskoro začal vydávať samizdat pre novinárov, ktorí nesmeli oficiálne publikovať, a spoluzakladal Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných. Krátko na to ho však zatkli a tri roky väznili za podvracanie republiky. Už vtedy sa vo väznici na Boroch, kde sedel rad intelektuálov vrátane Václava Havla, formovali predstavy o možnej novej československej vláde. Dienstbier bol vybraný ako potenciálny minister zahraničia, čo sa po revolúcii naplnilo. V rokoch 1998 až 2001 pôsobil aj ako osobitný spravodajca Komisie OSN pre ľudské práva a v rokoch 2008 až 2011 ako senátor.
Petr Lněnička ako Jan Petránek (1931– 2018)
Absolvent obchodnej akadémie pracoval v Československom rozhlase medzi rokmi 1951 a 1968, popri zahraničnom spravodajstve sa venoval aj kozmonautike. Ako spravodajca pôsobil v Indii, Pakistane, Sovietskom zväze, Vietname a Číne. V tom čase bol evidovaný ako tajný spolupracovník zahranično-spravodajskej služby. Týždeň pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy sa zdržiaval v Londýne, kde nadobudol podozrenie, čo sa chystá. A varoval pred tým vo vysielaní. Keď sa obavy naplnili, zapojil sa do rozhlasového vysielania počas invázie.
V redakcii vydržal do júla 1969, keď ešte komentoval pristátie Apolla 11 na Mesiaci, ale po zvyšok normalizácie pracoval ako kurič v kotolni štátneho podniku Mitas, čo sa podpísalo na jeho zdraví. S novinárčinou však neprestal. Bol v kontakte s Janom Rumlom a Jiřím Dienstbierom, ktorým poskytoval rôzne informácie. Bol signatárom Charty 77, stal sa nepriateľskou osobou vedenou vo zväzkoch Štátnej bezpečnosti pod prezývkou Merkúr. Dva roky pred nežnou revolúciou začal prispievať do samizdatových Lidových novín, kde zostal ako redaktor aj po roku 1989. Za svoju dlhoročnú publicistickú činnosť bol uvedený do Siene slávy Českého rozhlasu.
