Herečka, ktorá na javisku aj pred kamerou rozdáva energiu a nadšenie. Gabika Dzuríková vie naplno hrať a aj ukážkovo oddychovať. Je jednoducho živel so všetkým, čo k nemu patrí.
Po dlhšej dobe vás opäť vidíme na televíznych obrazovkách v seriáli Sľub. Stvárňujete v ňom prísnu komunistickú zástupkyňu riaditeľa. Baví vás táto postava?
Zdenka Hanusková ma mimoriadne baví a veľmi si túto rolu užívam. Teší ma, ako je napísaná, a celkovo ma realizácia seriálu napĺňa. Navyše mám skvelú seriálovú sestru Aniku Vargovú, s ktorou si v príbehu prepierame aj súkromné veci. Zdenka sa v škole, na úradoch a vo verejnom živote správa prísne, no ukazujem ju aj v ľudskejšej podobe. Nie je len prvoplánovo zlý človek, ako by sa mohlo zdať. Diváci sa môžu tešiť na nové zápletky, ale jedno je isté – Zdenka zostane Zdenkou!
Ako to máte vy s prísnosťou? Viete napomenúť samu seba?
Keď chce človek niečo dosiahnuť, musí byť na seba prísny. Keby som nebola, nevenovala by som sa herectvu. Občas je nevyhnutné sa zatnúť – či už pre vylepšenie práce, alebo života. Inak by sme stáli na mieste.
Prechovávate spomienkový optimizmus na osemdesiate roky, alebo ste rada, že ich máte za sebou?
Bolo to obdobie môjho detstva a strednej školy. V roku 1989 som bola v druhom ročníku na gymnáziu. Predtým som bola nadšenou iskričkou a pionierkou, všetky tábory a aktivity som brala ako hru. Človek však postupne zisťoval, ako sa veci naozaj majú. Počúvali sme rodičov, sledovali okolie – nebolo to len ružové. No dovtedy to bolo pekné detstvo. Milovala som pionierske šatky, mám krásnu fotku ako iskrička. Dokonca som sa veľmi tešila na spartakiádu, ale nakoniec sme do Prahy nešli, pretože na škole vypukla žltačka. Bola som z toho zrútená.
Má televízna produkcia dnes iný rytmus ako v začiatkoch vašej kariéry? Čo sa podľa vás najviac zmenilo?
Šialene sa zrýchlil. Denne sa musí natočiť obrovské množstvo obrazov, čo je veľký nápor na celý štáb. Potom prídete do projektu, kde máte viac času, a zrazu sa pýtajú: „Nemôžeme to dať ešte rýchlejšie?“ Denné seriály sa prednatáčajú v predstihu, mladší kolegovia, ktorí do tohto vlaku naskočia, sa nestačia čudovať. Stojí to veľa duševnej námahy. Keď odídem z divadla, snažím sa hlavu prepnúť inam. Odporúčam si vypestovať samočistiacu schopnosť. Herectvo má nárazové obdobia, raz je práce veľa, inokedy menej, a vtedy treba šetriť sily.
Rozprávame sa v pondelok ráno, ako zvyknete tráviť víkendy?
Mala som našťastie voľnú nedeľu. Navarila som vývar, najedla sa, oddýchla a dobre sa vyspala. Víkendy mávame väčšinou pracovné – buď natáčame, alebo hráme. Málokedy sa mi podarí voľný víkend, a to občas závidím ľuďom v iných povolaniach.
Máte za sebou operáciu bedrového kĺbu. Ako sa vám darilo dodržiavať pokoj?
Priznám sa vám.. Týždeň v nemocnici bol úžasný. Konečne som si oddýchla. Predtým som mala veľký pracovný nápor. Neskôr to už bolo obmedzujúce, ale aspoň som si popozerala seriály a filmy, na ktoré by som inak nemala čas. Potom som začala chodiť aj na prechádzky.
S ohnivočervenými vlasmi pôsobíte naozaj energicky. Ste taká aj v skutočnosti?
Asi áno. Ak mám čas, rada zájdem na aerobik. Máme výbornú partičku dievčat a už asi dvadsať rokov chodievame spoločne cvičiť. No pri ranných nakrúcaniach už poobede šport nestíham. Myslím si však, že sa dosť nabehám aj v našom velikánskom divadle. Všade chodím pešo a nepoužívam výťahy. Som skôr panický typ osobnosti, čiže keď si na takéto miesta čo len spomeniem, zviera mi hrdlo a necítim sa dobre. Kolegovia, ktorí ich používajú sa u nás v divadle totiž niekoľkokrát zasekli. Tento rok som bola lyžovať len raz v Jasnej, ale kvôli množstvu ľudí to bola skôr prechádzka.
Pocítili ste niekedy na javisku až taký adrenalín, že ste necítili bolesť?
My herci sme v tomto smere blázni. Občas ideme doslova cez mŕtvoly. Ja nemám takú osobnú skúsenosť, ale moje kolegyne áno.
Mnohí herci tvrdia, že divadlo je ich životabudič. Platí to aj pre vás?
Jednoznačne. Ak by som divadlo nemilovala, nemohla by som ho robiť. Na Slovensku sa herectvo nedá deliť na televízne a divadelné. Je to komplexná profesia vrátane dabingu a rozhlasu. Neviem si predstaviť, že by som sa venovala len televízii. Večerné predstavenie je neporovnateľný zážitok, a aj mladým kolegom hovorím, že ak chcú byť len v televízii, oberajú sa o úžasnú emočnú skúsenosť.
Členkou Činohry SND ste od skončenia VŠMU. Prekvapil vás tam nejaký herecký kolega z mladšej generácie?
Máme veľa šikovných mladých hercov, otázkou je, či dostanú šancu. Niektorí sa k veľkej príležitosti dostanú hneď, iní si musia počkať. My sme boli generácia, ktorá po škole zažila desaťročie bez natáčania. A potom prišla obrovská vlna. U mňa to bolo Mafstory, Ordinácia v ružovej záhrade aj Odsúdené naraz. Mladým držím palce, všetko ukáže čas.
Keď porovnáte svoje začiatky, myslíte si, že to majú ťažšie, alebo ľahšie ako vy?
My sme tiež prišli hneď pred kamery. Nikto nespadol učený z neba, prvýkrat vidíte ameru, vtedy dokonca existoval úplne iný systém točenia. Boli tam velikánske staré kamery. Podľa môjho názoru to majú dnešní mladí ťažšie. Nabehli do šialenej rýchlosti a nemali sa čas priučiť televíznej práci. My sme postupne zbierali prvé skúsenosti, oni do toho spadli rovnými nohami a buď to človek ustojí, alebo nie. Myslím si, že kto chce robiť povolanie herca, musí to ustáť.
Aký je váš vzťah k improvizácii? Zažili ste situácie, keď improvizácia zachránila scénu?
Nie som improvizačný typ, obdivujem kolegov, ktorí to vedia. Môže si to dovoliť len ten, kto to naozaj ovláda. Samozrejme, sú chvíle, keď je improvizácia nevyhnutná, vtedy môj mozog pracuje na 250% a nastáva režim „zachráň sa, kto môžeš“. No cielene tento druh herectva nevyhľadávam. Spestrením mojej práce je divadlo Gunagu, kde hrám veľmi rada. Má svoju špecifickú atmosféru.
Viete stále krásne nič nerobiť, ako ste raz spomínali?
Áno! Treba vedieť oddychovať. Ak si telo pýta spánok, tak spite. Ak chcete športovať, tak športujte. Viem krásne vypnúť a dokážem byť aj sama so sebou. So samotou naozaj nemám problém.
Čo vás najviac rozosmeje?
Jednoznačne zvieracie videá. Milujem zvieratká. Mala som psíka, ale, žiaľ, už zomrel.
