Básne nie sú len dekoratívnym prvkom národa. Základný kameň všetkého – slovo, dokážu pretaviť do jeho duše, odkryť jeho podstatu, temperament i cit. A tak, ako každý národ potrebuje svojich básnikov, potrebuje aj interpretov ich diel, vďaka ktorým sa ich verše dokážu dotknúť srdca každého z nás.
Idu Rapaičovú netreba nikomu zvlášť predstavovať. Táto osobnosť nášho dramatického umenia vošla do povedomia nielen ako herečka, ale aj ako jedinečná recitátorka, ktorá mnohým z nás odkryla krásu a posolstvo klasicistickej poézie Jána Hollého, v pôvodnej slovenčine Antona Bernoláka. V rozhovore nám porozprávala, čo všetko pre ňu báseň znamená, a aké nenahraditeľné poslanie má aj v našom digitálnom svete.
Svet vôkol nás akosi zrýchlil, riešime množstvo problémov a na poéziu sa dívame ako na čosi, čo je síce krásne, no nie vždy si na ňu nájdeme čas, ak vôbec…
Povedzte na rovinu, že poézia sa stala Popoluškou. No, jej to nevadí, lebo časy sa menia a spolu s nimi sa menia aj ľudia, ich potreby, priority. Kultúrne hodnoty však pretrvávajú, bez ohľadu na momentálnu náladu v spoločnosti. Poézia je veľkým svedectvom doby, v ktorej vznikla, o ľuďoch, ktorí ju tvorili, počúvali a čítali. A tá naša hovorí aj o úžasnej mentálnej sile národa. Vznikala aj v ťažkých časoch, v ktorých sme nemali slovenské univerzity, intelektuálna elita národa nevznikala na domácej pôde, no napriek tomu sme mali básnikov, ktorí tvorili v rodnej reči a ich slová sa nikdy nestratia. Sú tu medzi nami a počkajú si na tých, ktorí si ich zaslúžia…
Čo všetko podľa vás dokáže prezradiť poézia o existencii a histórii národa?
Veľmi veľa. V našom prípade hovorí o starobylosti a nesmiernom kultúrnom odkaze, ktorý si, žiaľ, dostatočne neuvedomujeme. Stále učíme, že slovenčina vznikla na fare v Hlbokom, vďaka Štúrovi, Hurbanovi a Hodžovi, no to je len čiastočná pravda. Reč, ktorú používali naši predkovia, patrí k najstarším v Európe. Za jej prvú kodifikáciu možno považovať rok 867, keď pápež Hadrián II. vyhovel žiadosti Cyrila a Metoda, a vysvätil staroslovienčinu, kolískou ktorej je práve územie Slovenska, za štvrtý liturgický jazyk. Stretla som sa aj s veľmi serióznou informáciou, že práve slovenčina je ústredný jazyk všetkých slovanských jazykov. Napovedá tomu aj fakt, že napríklad Čech nerozumie Rusovi, Bulhar zase Poliakovi, no Slovák im rozumie všetkým. To nie je len náhoda, poprípade adaptabilnosť, ktorou sme tiež známi. Blahoslav Hečko – literárny vedec, kedysi povedal, že slovenčina je najdisponovanejší európsky kultúrny jazyk – Cyril a Metod sem neprišli náhodou.
Slovo, a z neho vychádzajúca báseň, sú teda stavebným prvkom našej svojbytnosti, ktorá pretrvala už viac ako jedno celé tisícročie a túto kontinuitu nepretrhlo ani násilné pomaďarčovanie.
V čom vidíte tú silu nášho jazyka?
V ľude. Ľudia si reč udržali aj v časoch, keď bola vytlačená do hôr a dolín a Slovenčina znela len na holiach a bola jazykom utláčaných. Práve tam v chalupách vznikali naše piesne, ktoré vychádzali z duše, alebo ako hovorí v jednej zo svojich básní Ján Hollý – Jak veselosť, tak všetka radosť sa slávila spevmi. Náš folklór, to je jedinečné umenie, z ktorého čerpajú tak básnici, ako aj hudobní skladatelia a to žriedlo inšpirácie je zdá sa nevyčerpateľné.
Presuňme sa od básnikov k interpretom ich diel. Sú to spojené nádoby, ktoré nám sprostredkujú tú krásu…
Samozrejme, poézia len napísaná nestačí, musí zaznieť. Potrebuje živý ľudský hlas, rovnako ako hudbe nestačia len zapísané noty. No, za krásou prednesu sa ukrýva nesmierna drina, na ktorú sa len málokto dá, a možno aj preto sa nám zdá, že tých interpretov je pomerne málo. Raz som sa u jednej mladej kolegyni, ktorá určite má predispozície na recitovanie, stretla s odpoveďou na otázku, prečo sa tomu nevenuje. Odpovedala: „Lebo je to nesmierne veľa práce za málo peňazí.“ Pravdou je, že si to vyžaduje trpezlivosť, cit a, samozrejme, vynikajúcu pamäť. Herec bez dobrej pamäti je ako huslista bez prstov.“
Vybrali ste si mimoriadne náročného autora, Jána Hollého. Čím vás oslovil?
Krásou, ktorú som zároveň brala aj ako výzvu a svoje poslanie priblížiť tohto jedinečného básnika verejnosti. Hollý, ktorý tvoril v archaickej podobe nášho jazyka, teda v slovenčine Antona Bernoláka, je často nezrozumiteľný. Preto sa stretávame s tým, že ho prekladajú do dnešnej slovenčiny. No ja som presvedčená, že tie jeho nádherné myšlienky môžu v dostatočnej sile zaznieť len v origináli. No a napokon, bola v tom aj moja profesionálna česť a hrdosť, aby som sa popasovala s pôvodným textom. Verím, že si Hollého verše našli svojich poslucháčov, ktorých to oslovilo.
Patríte k veľkej generácii našich recitátorov a svoje čestné miesto má medzi nimi aj Juraj Sarvaš, nezabudnuteľný interpret štúrovských básnikov.
Áno, Juraj sa v poézii doslova našiel, akoby bol pre ňu predurčený. A to, že ho oslovili najmä Štúrovci, predovšetkým Andrej Sládkovič, asi nebude len náhoda, ale genius loci jeho rodiska. Narodil sa v Radvani, kde je ešte stále cítiť prítomnosť tohto veľkého básnika a on v tej atmosfére vyrastal. No bol aj vynikajúcim recitátorom Miroslava Válka, Milana Rúfusa či Jána Smreka. Juraj proste pochopil, že recitovanie je jeho poslanie a skutočne ho naplnil…