17. november sme stihli osláviť v novootvorenom divadle Aréna na hre Nepriateľ ľudu od Henrika Ibsena. Po jej vzhliadnutí ostanú na tele zimomriavky a v hlave otázka, kam sme sa za posledné roky posunuli. Postavu starostu hrá Ján Jackuliak.
Ako si spomínate na Nežnú revolúciu?
Mal som okolo 10 rokov, bol som štvrták na základnej škole v Lučenci. Pamätám si ako moja sestra vešala po meste plagáty a na zábery z televízie. A najmä na rozhovory rodičov, susedov a našich známych. Vycítil som, že ide o niečo veľké. Pamätám si aj starý režim, najmä vďaka tomu, že som chodieval nakupovať potraviny a v hlave mi najviac utkvel nedostatkový tovar. Potom to boli aj ľudia v našej rodine či z okolia, ktorí prišli o svojich blízkych v dôsledku režimu, alebo boli prenasledovaní. U nás doma to bola vítaná zmena, aj keď musím povedať, že v malom meste je vítanie iné.
V čom iné?
Cítim som obavy z ľudí, že čo to má vôbec byť. Ťažšie príjmajú zmeny. Chodievam do Lučenca aj dnes, ktoré kedysi bolo nádherné maďarsko-židovské mesto, kde boli investície, ruch, bola to južná spojka z Bulharska do Poľska. Pašoval sa aj čierny tovar, čo malo paradoxne za následok aj rozkvet mesta. Prebehli tam dokonca aj majstrovstvá sveta v parašutizme. V súčasnosti je Lučenec porovnateľný s inými slovenskými mestami, čiže v deštrukcii a s frustrovanými obyvateľmi. Mrzí ma, že moje rodné mesto je v takom stave, v akom je. Náprava bude trvať podľa mňa dlho.
Vaša mama mala podnikateľského ducha, keďže mala už v tých časoch v meste tanečnú školu. Chcela vás dostať na parket?
Nikdy som netancoval profesionálne, ale tanec ma vždy bavil. V hlave mám prepojené telo s pohybom. Chodieval som učiť deti po základných aj stredných školách. Otec zase pracoval v sociálnej sfére na mestskom úrade, čiže sa snažil zvelaďovať život v meste. Zariadil výstavbu letného kina, zveľadil mestský park, až sa stal riaditeľom celého kultúrneho strediska. Neskôr sa pustil do sociálnych činností a nakoniec sa stal prednostom okresu Lučenec. Obaja boli činorodí a priniesli mestu veľa, v konečnom dôsledku aj mne (úsmev). Ale v štrnástich rokoch som dostal nápad utiecť z rodiska.
To je asi najlepšie, čo môže pre seba mladý človek spraviť. Dokonca vy ste „ušli“ za vzdelaním, ktoré neskôr udalo váš smer.
Áno, šiel som konvertovať dušu na košické konzervatórium. Býval som na stredoškolskom internáte, ktorý bol predtým cirkevná škola, číže budova ako z filmu. Ale hororového. Postele ako vo väzení, priestor delený preglejkami, rozpadávajúce skrine, ale ako mladá chalani sme to neriešili. Mal som šťastie na silný ročník. Bol som spolužiak s Igorom Timkom, Rasťom Kopinom, Mariánom Čekovským, Mirom Táslerom a Peťom Bičom. Zažili sme toho spolu naozaj veľa. Potom som už šiel do Brna, kde som študoval na JAMU a v druhom ročníku ma už zobrali do muzikálu West side story do Mestského divadla.
Nastúpil som v roku 1998, kde bola najskôr činoherná scéna. Tá bola vtedy veľmi kvalitná, videl som tam fantastické predstavenia. V roku 2004 sa tam otvorila aj hudobná scéna s technickým zázemím, ktoré si človek môže iba vysnívať. Pán riaditeľ Stanislav Moša tam postavil doslova malé mestečko. Je to výborný kultúrny manažér. Postavil divadlo za obrovské peniaze a to vďaka svojej šikovnosti. Sú tam divadelné dielne, aula, škôlka, všetko, čo treba. V Brne som nakoniec zotrval 10 rokov, boli to krásne čas, ale treba pochopiť kedy odísť.
Prečo ste sa z Brna vrátili na Slovensko? Čo vás pritiahlo späť?
Do divadla som nastúpil so spomínaným muzikálom s ktorým sme odohrali množstvo predstavení po celej Európe. Zažil a videl som toho naozaj veľa. Hrali sme v tých najväčších kultúrnych stánkoch. Zároveň som sa dostal k väčším rolám v divadle aj v muzikáloch, kde sa kládol veľký dôraz na efekt. Kostými, svetlá, všetko muselo byť tip top. Šiel som na konkurz do seriálu Vyprávěj a s hrôzou som zistil, že ja vlastne už neviem hrať. Došlo mi, že musím niečo zmeniť, aby som sa vedel pohnúť ďalej. Som za tie roky veľmi vďačný. Bola to výborná škola. Tam neexistovalo, že by človek nebol pripravený.
Ako sa dnes staviate ku kolegom, ktorí neberú svojo povolanie dostatočne profesionálne?
V minulosti som nahlas povedal pár vecí na základe ktorých som prišiel o prácu. Teraz si už viem kusnúť do jazyka. V prípade, že je to nejaký môj kamarát, alebo blízky, vieme sa porozprávať a riešiť to týmto spôsobom. Nehovorím o sebe, že som dokonalý, ale Mestské divadlo ma naozaj vychovalo k mnohému dobrému. Potom som nastúpil do Mahenoveho divadla, do činohry, čo bola tiež veľká škola. Neskôr sa mi stala dosť nepríjemná vec, kedy som dostal spiatočku. Herectvo je pre mňa ľudské laboratórium.
Veľa som si o ňom načítal a chodil som na rôzne prednášky. Aj keď sa vrátim k Nepriateľovi ľudu, tak s režiséromRasťom Ballekom sme absolvovali rôzne prednášky o filozofii, politologii a hereckej tvorbe. Naštudoval som si niekoľko hereckých škôl od Stanislavskijeho, Čechova, Grotovského.. A prišiel som na to, že mne najviac vyhovuje, keď sa rolou stanem. Inak tomu neverím a to je vidieť.
Musí byť veľmi vyčerpávajúce ísť do toho naozaj naplno a nenechať si rezervu na nádych.. Ako ste sa s tým naučili žiť?
Stalo sa mi to osudným, keď som od vyčerpania skolaboval a prepracovanosť mi priniesla obrovské problémy. Musel som sa herectva chopiť nanovo a teraz už na to idem inak. Už mám nadhľad. Idem naň cez techniku. A najviac ma zmenil synov príchod. Teo má 6 rokov a je to môj postrah Denis. Som jeho tato, takže sa mi ťažko objektívne vyjadruje, ale má naozaj dokonalú slovenčinu.
Je to vďaka mojej partnerke Barbare, ktorá má veľký talent na jazyky. Každý jeden večer mu číta knihy. Mali sme ho v staršom veku, čiže vyrastá medzi dospelými. Pozeráme spolu Indiana Jonesa a neviem sa dočkať, čo všetko mu ešte postupne ukážem.
V lete ste robili na rozprávke Zlatovláska, vzali ste ho so sebou aj na natáčanie?
Áno, má rád rôzne lokácie, je zvedavý po mne. Tento film sa točil na krásnom hrade Sovinec na Valašsku a vzal som ich oboch so sebou. Jazdili zatiaľ na koňoch, prešli si zámok a boli sme radi, že sme spolu. Nie som často doma, kvôli práci a vážime si tak každú chvíľu spolu. Hneď, keď oni dvaja môžu, nakladám ich do auta a vyrážame. Teo vidí vďaka moje práci miesta a veci, ktoré by inak nezažil. Tomu som naozaj rád. Rozprávka bude mať premiéru v januári a je síce goticky ladená, ale zároveň romantická.
Potom som mal veľký zážitok z natáčania filmu Úsvit, to je výborne spravené dielo. Same silné veci ku mne chodia. Aj pri spomínanom Nepriateľovi ľudu som rád, že sme ho takto spravili. Hra veľmi dobre zrkadlí dobu, ale spoločnosť nemá byť o osočovaní sa za iný názor. Každý z nás si musí položiť otázku ako by sme sa v danej situácii zachovali. Je tam dosť surrealizmu a avantgardy, v prepojení s Ibsenom, ktorý nemá city a ide po povrchu, ale hra zanechá v človeku dojem. Najbližšie idem začiatkom roka točiť český horor.
Prežívame čas Adventu, máte už povysviecovaný byt a napísaný list Ježiškovi?
Áno, máme. Teo tento čas veľmi prežíva. Teraz má obdobie vymýšľania balíčkov, že ako ich čo najlepšie zabaliť. Vianoce prežijeme doma, ale od 26-teho musím byť v Prahe. Pretože ma čaká zápas v boxe, ktorý sa uskutoční v O2 Universum. Zápas budem mať s Martinom Valihorom. Od februára ma čaká ťažké natáčanie filmu z prostredia zápasníkov, preto si to chcem vyskúšať aj naživo. Mám pred tým zápasom veľký rešpekt. Dúfam teda, že sviatky prežijem (smiech).
foto: archív TV JOJ, J.J.
