Schatzi z Dunaja alias Jana Majeská si po dvoch vyrastených deťoch užíva plnými dúškami pracovné nasadenie. S manželom Marekom tvoria stabilnú dvojicu ako v súkromí, tak na našej umeleckej scéne. O postave, ktorá jej prischla v dobovom seriáli a o paralelách, ktoré dnes vníma v súvislosti s ňou, nám prezradila v rozhovore.
V jednom podcaste ste sa vyjadrili, že ste po štyridsiatke začali „nový život“. Je to aj vďaka Dunaju?
Každé moje životne obdobie bolo šťastné a krásne, no konečne som vo veku nielen ja, ale aj naše deti, keď si môžem bez výčitiek užívať pracovné tempo, ktoré momentálne nastalo. Takže štyridsiatku beriem ako novú životnú etapu a veľmi sa mi páči.
Kariéra vás počkala aj po materskej. Mnoho žien dnes bojuje s predstavou, že im všetko utečie, a tak s rodičovstvom čakajú. Aká je vaša životná filozofia?
S ničím som nekalkulovala. S manželom sme veľmi túžili po rodine a nikdy som sa pre prácu necítila ukrivdene, nikdy som necítila, že mi niečo uteká. Vychutnala som si materstvo, a teraz si ho vychutnávam s ešte väčším pracovným nasadením.
Máte dve dcéry, deväť a štrnásť-ročnú. Ako vnímajú vašu popularitu, ktorá narástla účinkovaním v Dunaji?
My ani naše deti toto vôbec neriešime a myslím si, že ani nevnímame. Žijeme si tak, ako doteraz. Toto pre nás nie je a ani nikdy nebolo dôležité.
V seriáli vám prirástla prezývka Schatzi. Oslovujú vás tak teraz aj známi?
Oslovenie Schatzi mi už prischlo. Občas ma tak oslovia v práci, niekedy kamaráti, ale pre deti som stále mama.
Hovorí sa, že medzi hlavnými postavami Dunaja prerástla láska do reality, pričom donedávna sa obaja objavovali v dlhoročných partnerstvách. Čo vám s Marekom pomohlo udržať si taký pevný vzťah a nepodľahnúť v kolektívoch sympatických hercov a herečiek?
Uvedomujem si, aké mám šťastie, že mám rodinu a aké je to v dnešnom svete krehké. Nie som zodpovedná len za seba, ale aj za druhých ľudí a bolo to moje rozhodnutie. Preto pokušenia nevyhľadávam a úspešne sa im vyhýbam.
Helga vám mimoriadne pristane. Viete si predstaviť žiť život takej „paničky“, ktorá si aj v bežný deň oblieka róby, pije kávu z porcelánu a obsluhuje ju slúžka?
Aj keď Helgou častokrát pohŕdam, sú chvíle, keď jej držím palce a možno jej aj trochu rozumiem. Život „paničky“ si však neviem prestaviť. Rada pracujem, nemám rada, keď ma niekto obskakuje, chcem všetko zvládnuť sama. Po každej stránke chcem byť schopná, vždy sa postarať sama o seba aj o svojich blízkych. Zo ženského pohľadu sa mi však páči, že je Helga stále upravená. Nepovažujem za cnosť, skôr za falošnú skromnosť, keď žena dáva seba na posledné miesto. U nás sa upravená žena stále považuje za exotiku, je na čase to zmeniť.
Čo máte s „pani Klausovou“ spoločné?
Helga je do istej miery obeťou konvencií a určitej neslobody. Ženy majú vo všeobecnosti komplikovanejší život. Aj my sme sa v našej malej krajinke konečne nadýchli, pocítili slobodu, s ňou však neprišla zodpovednosť. Mám pocit, akoby sme opäť kráčali späť. Niekedy bežíme minulosti oproti.
Ako konkrétne?
Spoločensky, ľudsky, vzdelaním, ambíciami, komplexne. Nevzdelanci sa dostávajú do funkcií, pravda sa stáva klamstvom a naopak. Cítim veľké paralely s našim seriálom, niektoré momenty akoby boli vystrihnuté zo súčasnosti a to ma úprimne desí. Dúfam, že táto nesloboda, krivda a spiatočníctvo v spoločnosti nebudú momenty, ktoré nás budú s Helgou spájať. Stále verím v zdravý rozum a progres, akokoľvek význam tohto slova ľudia podceňujú, alebo mu dokonca nerozumejú.
Nikdy som nevedela pochopiť, ako mohli byť ľudia na seba takí zlí, ako mohli dopustiť, že sa v minulosti diali také hrozné veci. Dnes ma to neprekvapuje. Keď počujem agresívny slovník predstaviteľov tohto štátu, keď sú schopní klamať, štvať a účelovo narábať s najnižšími ľudskými pudmi, čo potom čakať, keď sú zrejme vzorom väčšine. Toto je pre mňa neakceptovateľné.
Je dnes umelecká obec viac pripravená obhájiť si svoje záujmy?
Umeleckú obec a umenie samotné nemožno zastaviť. V najťažších časoch vznikajú najlepšie diela. Vždy sa nájdu nejakí prospechári, ktorí chcú ťažiť z takýchto situácií a doby, no to naozajstné ľudské tvorivé jadro prežije všetko. Umenie nás presahuje a prežije rôzne režimy, rôzne ministerky a rôznych štátnych úradníkov.
Ovplyvňuje aktuálne vypätá situácia v rámci fungovania ministerstva kultúry vašu chuť tvoriť?
Práve naopak. Formou umenia sa človek ventiluje, kladie otázky, hľadá odpovede. V dnešnej dobe je umenie pre diváka aj tvorcu viac ako potrebné, dokonca nutné. Nastavuje zrkadlo, reflektuje nielen prítomnosť, nabáda k dialógu, edukuje, zušľachťuje, ponúka katarziu.
Často počúvame názory, že doteraz bola u nás potláčaná kultúra, ktorá niesla v sebe národné tradičné prvky a preferovala sa, ako tvrdia oponenti, „viac liberálna“. Aký máte na to názor?
Kultúra u nás bola vždy na chvoste. Nedá sa však oklieštiť. Ideálne je, keď vzniká priestor pre všetky druhy umenia, keď je možnosť výberu, keď prekvitá, buble, rastie. Je dôležité, aby bola dostupná pre každého a pre všetkých.
Niekoho nadchne práca zo šúpolia, druhý pochopí seba samého pri tvorivom workshope, iný ticho rozjíma v galérii alebo obdivuje vitráže v kostole. Aj to je forma umenia a kultúry. Je všade okolo nás, vplýva na nás, dotvára osobnosť, vzbudzuje emóciu, núti nás premýšľať. Nedá sa zúžiť na folklór. Každý človek je jedinečný a originálny, a také by malo byť aj umenie. Jeho rozsah, dosah a dostupnosť.
„Umenie nás presahuje a prežije rôzne režimy, rôzne ministerky a rôznych štátnych úradníkov.“
Jana Majeská
Ako môžu nesúladné názory spoločnosti v otázke kultúry ovplyvniť mladých nádejných umelcov na Slovensku?
Bude sa tvoriť ťažšie, nebudú prostriedky, spejeme k cenzúre. Vyhrá však vynaliezavosť, inotaje, fantázia. Okrem toho, táto doba pominie, žiadny režim netrvá večne. Sú rôzne cesty, ako sa realizovať, svet je otvorený a možnosti sú nekonečné. To len sami seba budeme opäť o niečo ochudobňovať a budovať si ďalšie komplexy.
Čo vás vie najlepšie vytrhnúť z úvah, ktoré vás ťažia na srdci, ako si od nich chránite psychické zdravie?
Opäť sa vraciam ku knihám, čím ďalej-tým viac, a do svojej bubliny, ktorú som si starostlivo vystavala.
