Slovenský krasokorčuliar Jozef Sabovčík trénuje v Amerike šikovné talenty a s láskou spomína na rodnú krajinu. Vždy sa do nej rád vracia.
V decembri ste oslávili jubileum, šesťdesiatku. Ako sa cítite a čo si v tomto veku najviac ceníte?
Že som ju mohol osláviť v kruhu svojej rodiny. Cítim sa v pohode, na ľade som s deťmi každý deň, nemôžem sa sťažovať. Robím to, čo ma najviac baví.
Žijete v Amerike už viac ako tridsaťtri rokov, neďaleko Salt Lake City. Našli ste tam svoj domov?
Žijeme v Bountiful. Je to náš domov, neplánujeme sa nikde sťahovať. No môj domov je vždy tam, kde je moja rodina a, samozrejme aj Slovensko, to je mi navždy blízko k srdcu.
V St. Lake City žije veľká komunita mormónov. Ako na vás pôsobia?
Ja sa popravde o tieto veci nezaujímam. Je pravda, že je ich tu veľa a väčšina našich susedov sú mormóni, no k nám sa správajú slušne, tak nemôžem o nich nič zlé povedať.
Opustiť krajinu, v ktorej vyrastáte, nie je nikdy jednoduché. Ako si spomínate na váš odchod zo Slovenska, z Bratislavy?
Jednoduché to nebolo, hlavne v tom čase. No ja som to všetko zvládol urobiť legálne, aby som sa vždy mohol vrátiť domov. Začiatky mimo Slovenska boli ťažké, no, samozrejme, že časom sa na to človek díva trochu inak. Bol som vtedy ešte mladý, a to mi ten prechod veľmi uľahčilo.
Ako často sa vraciate na rodnú hruď? Čo vám zo Slovenska chýba a čo naopak vôbec?
Ja sa na Slovensku ukážem raz alebo dvakrát do roka, podľa toho, ako mi to čas dovolí. Chodil by som aj častejšie, pretože aj manželke a deťom sa doma veľmi páči, no máme tu svoje povinnosti. Ja okolo trénovania, Jenn má svoju prácu, Jožko má školu a Blade svoj biznis, no kedykoľvek sa naskytne príležitosť, vždy prídeme. Je krásne sa poprechádzať po miestach, kde som vyrastal a hlavne byť v kruhu rodiny.
Sledujete spoločenskú situáciu u nás? Zaujíma vás to?
Ja sledujem hlavne veci okolo slovenského športu, v prvom rade krasokorčuľovanie. Som v kontakte s naším predsedom zväzu, takže viem, ako to u nás je. Takisto aj s českým korčuľovaním. Sem-tam si pozriem na internete správy, no politika ma veľmi nezaujíma, tak sa do toho radšej nepletiem.
Máte ešte na Slovensku priateľov či kolegov z mladosti?
Áno, samozrejme. Hlavne tenistov, bývalých spolužiakov z gymnázia a bratrancovu rodinu. Teraz je to oveľa jednoduchšie, komunikovať na diaľku aj cez video, tak nám to ani nepríde, že sme tak ďaleko od seba.
So synmi Bladom a Jozefom sa na seba neuveriteľne podobáte. Venujú sa aj oni krasokorčuľovaniu alebo ich zlákali iné chodníčky?
Obaja sa naučili korčuľovať, no nebavilo ich to. Našli si svoju cestu. Blade sa venuje filmovým video efektom, k čomu si založil aj svoju firmu. Jožko sa venuje bicím nástrojom a na vysokej škole študuje dizajn videohier.
V Amerike sa stále intenzívne venujete krasokorčuľovaniu, v súčasnosti ako tréner dievčat, keďže chlapci sa veľmi na tento krásny šport nehrnú. Aké najväčšie úspechy vaše zverenkyne doteraz dosiahli?
Teraz máme aj zopár chlapcov, ktorí majú talent a perspektívu. Mám zverenkyne z celého sveta, okrem Elišky Březinovej sa starám o majsterku Mexika Andreu Montesinos Cantu a Alonu Berkovicz, ktorá reprezentuje Izrael a ďalej máme niekoľko dievčat v USA, Hannah Herreru, Ellu Kim a Elenu Wilson, takže všetky pretekárky majú medzinárodné úspechy.
Ak môžete porovnať časy, keď trénovali vás a súčasnosť, v čom sú najväčšie rozdiely?
Ja som vyrastal v úplne inom systéme než je v USA, takže toto sa vôbec nedá porovnať, hlavne finančne. No prístup k tréningu na ľade aj na suchu je v podstate rovnaký. Úspech dosiahnete len tvrdou prácou a poctivým prístupom k príprave.
Ako sa dnes pozeráte na svoju kariéru? Spravili by ste niečo inak?
Jediné, čomu by som sa rád vyhol, boli zranenia, inak by som snáď nič nemenil. Som spokojný so svojou kariérou, či už s amatérskou, no hlavne s profesionálnou a aj teraz ako tréner. Aj napriek rôznym neúspechom sa mi nakoniec podarilo preraziť v severnej Amerike a urobiť si tu kariéru až dodnes.
Boli ste vždy znamenitým skokanom. Čo ešte na ľade zvládnete dnes?
Dnes už len pomaličky. Na ľade som síce každý deň, no okrem jednoduchých skokov mi nie je treba nič ukazovať. A ak by bolo treba, mám na to svojich zverencov alebo internet.
Ako sa zmenilo krasokorčuľovanie odvtedy, čo ste patrili do svetovej špičky?
Je to úplne iný šport, nedá sa to porovnať. Či už v rozhodovaní alebo v požiadavkách na náročnosť v programoch. Často sme debatovali s Orserom a Boitanom, že sme radi, že sme pretekali v našej dobe.
Je krasokorčuľovanie v Amerike biznis? Podporujú rodičia detský talent alebo ide častokrát aj o to, či si to vôbec môžu dovoliť?
Každý šport je biznis, nie len krasokorčuľovanie. A nie len v Amerike, ale na celom svete. Samozrejme, že začiatky sú hlavne na rodičoch a je to niekedy veľmi náročné. Určite sú aj prípady, keď má dieťa talent, a bohužiaľ, rodičia si to nemôžu dovoliť financovať. Vtedy je to na tréneroch, aby pomohli nájsť sponzorov alebo dotácie zo zväzu. Väčšinou, keď je naozaj treba, sa východisko nájde.
Máte umelecké korene, mama bola baletka, otec tanečník, syn Jozef hrá na bicie, Blade pracoval v hudobninách. Aký máte vzťah k umeniu a ku kultúre? Zájdete si s manželkou do divadla či na koncert? Ktorá kapela hrá u vás doma prím?
Radi chodíme na rockové koncerty a mám šťastie, že som sa za svojej kariéry zoznámil s mnohými skupinami, takže máme vždy z čoho vyberať a vždy sa o nás dobre postarajú. Inak máme radi filmy, takže sa nikdy nenudíme. Ja mám, samozrejme, stále rád Springsteena, no radi počúvame rôzne žánre, podľa toho, čo nové objavíme. Pravidelne si tiež pustím skupinu Smokie a Chrisa Normana, pretože mi vždy pripomenú mladosť.
Ako vyzerá dnes každodenný život našej krasokorčuliarskej legendy?
Okolo piatej ráno mám budíček, idem na ľad na tréning, kde som asi do jedenástej. Potom idem domov a okolo pol tretej naspäť na tréning, zhruba na dve až tri hodiny. Pripravíme si doma večeru, pozrieme TV alebo idem na počítač a ideme spať. Rád varím. Našťastie, nemusím chodiť na ľad každé poobedie, tak trávim čas v kuchyni. Cez víkendy na ľad nechodím, som doma a venujem sa stolárčine alebo niečomu okolo domu.
