Speváčka Martina Schindlerová nielen ukážkovo vyzerá a spieva, ale dokáže sa starať aj sama o seba. Spravila na svojom vnútri kus práce najmä tým, že napriek nefungujúcemu manželstvu neupadla do formy obete, ale snažila sa životu postaviť tvárou v tvár. Aj sa jej to podarilo.
Martinka, váš život je prepojený so spevom už od detstva. Chodili ste do Ludusu, do divadelnej školy.. Ako sa máte vy a spev v tomto období? Vystupujete? Chystáte niečo nové?
Spievam odmalička, a asi od 9 rokov som začala chodiť do divadelnej aj do hudobnej školy. Herectva som sa potom vzdala, lebo kapela a spievanie si vyžadovali všetok môj voľný čas. Určite neľutujem, hudba je moja vášeň. Keď spievam, som šťastná. Všetci ľudia by mali podľa mňa spievať, aj tí, čo nemajú sluch. Každého by to zahojilo, spievanie je ako liek (úsmev). Teraz trávim veľa času v štúdiu nahrávaním. Je to teraz moja top činnosť, tvoríme v štúdiu nové veci a milujem to, keď sa rodí nová hudba.
Na ktoré vaše vystúpenie si radi spomínate a prečo?
Nikdy nezabudnem na vystúpenie s Cigánskymi diablami pre študentov Univerzity Komenského pri príležitosti 100. výročia založenia Právnickej Fakulty. Všetci sme sa úžasne zabavili, a ten večer mi jednoducho ostal v srdci. Spievala som aj mojim študentom, s Cigánskymi diablami je to vždy žúrka, a bol to krásny večer.
Ako vnímate súčasné mladé speváčky? Zaujala vás nejaká konkrétna v poslednej dobe?
Hudba je nekonečná a zmestí sa do nej nekonečno interpretov. Každý jeden spevák je pre mňa inšpiráciou v nejakom ohľade. Mladé speváčky vnímam cez dcéru, ktorá má rada hlavne Simu, takže už aj ja poznám niektoré jej texty, aby sme si ju mohli spolu spievať. A páči sa mi, že v textoch povzbudzuje dievčatá, aby mali sebavedomie.
Neustále na sebe pracujete, chodíte aj na hodiny spevu k pani profesorke Lukrécii Bílkovej s ktorou ste si veľmi blízke aj po ľudskej stránke. Čím si vás Lukrécia získala?
Lukrécia je stále úžasná speváčka a aj vzácna, múdra, krásna a láskavá žena. Z jej zážitkov a názorov čerpám skoro každý deň.
Ste známa svojou silnou vierou k Bohu a pravdepodobne aj to zohralo veľkú rolu v rozhodovaní či zostanete alebo odídete od partnera s ktorým sa vám nežilo dobre. Ako ste nakoniec našli v sebe dostatok vnútornej sily? Pamätáte si ešte na zlomový moment, kedy ste si povedali stačilo?
Nie som v živote v roli obete. Ani nikto nie je v roli obete, kto nechce. Človek nie je strom, môže sa pohnúť. A aj sa pohne, keď je pripravený, keď pochopí to, čo potrebuje. Je to všetko v poriadku, aj keď je to niekedy drsné, život je cesta. A netreba to dramatizovať (úsmev). Lukrécia mi napríklad povedala takú múdrosť, na ktorú si častokrát spomeniem, že : “Z každého nešťastia odrátaj svoju vinu, ostatné ľahko zvládneš.” Každý z nás si vyberá, či bude obeť, alebo strojca svojho života.
Kto vám bol v tomto náročnom období najviac nápomocní? Máte medzi ženami svoju najlepšiu priateľku, ženu, ktorej môžete povedať bez obáv o sebe úplne všetko?
Mám okruh najbližších ľudí, ktorým dôverujem, a ktorých názor ma zaujíma. Mám pri sebe aj spoľahlivé priateľky. Som otvorený človek, hovorím otvorene aj o citlivých veciach, lebo sa cítim užitočná, ak niekoho povzbudí alebo inšpiruje moja skúsenosť.
Ak by ste sa teraz pozreli na ženu, ktorá si prechádza podobne náročným partnerstvom ako ste mali vy, vedeli by ste jej niečo poradiť?
V prvom rade, každý má také partnerstvo, aké si sám vybral. Takže opúšťať sa nad tým, aké je to náročné nie je na mieste, a ešte je to aj zbytočné. Každé partnerstvo môže aj skončiť, ak chceš. Ostatné tvrdenia sú výhovorky a strach, čo bude. Niekedy je práve to skončenie partnerstva riešenie väčšiny tvojich problémov. Jasné, že prídu iné, ale aspoň nové.
Deti Martina (10) a Kamil (8) už medzičasom z malých detí vyrástli, čomu sa okrem školy venujú?
Striedajú krúžky, športujú, a užívajú si detstvo.
Učíte aj na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Aj váš súčasný partner Marcel Boris je právnik. Čím vás obohacuje právnické prostredie a pedagogické prostredie?
Pôsobím aj na Právnickej fakulte v rámci Ústavu klinického právneho vzdelávania. Právnické prostredie uzemňuje moju umeleckú dušu, dodržiavame rozvrh, systém, plán, pravidlá, to čo v šoubiznise nefunguje, Ale aj v rámci práva, a aj v rámci pedagogickej činnosti je vítaná kreativita, takže sa môžem realizovať, a so študentami je úžasná práca. Vysokoškoláci sú veselí dospeláci, študujú dobrovoľne, mnohých to úprimne baví, je to radosť. To je aj hlavný dôvod, prečo to dokážem stíhať popri hudbe.
Vaše zoznámenie prebehlo vskutku romanticky – deti chodili spolu do školy. Aké vzťahy majú vaše deti?
Som vďačná, že máme veľmi pekné vzťahy. Máme šťastie, že sme si všetci sadli, a aj že deti spolupracujú. Jasné, že sa aj pohádajú, ale v prvom rade sa majú radi, rovnako ako aj súrodenci. Všetko sa dá, keď sa chce.
Patchworkové rodiny už dnes nie sú ničím výnimočným, vo vašom prípade ide ale o naozaj väčšiu rodinu, keďže vás je dokopy šesť. Ako u vás vyzerá bežný deň plný povinností?
Normálka ako všade, ráno sa spolu naraňajkujeme, pobalíme si desiatu a odveziem deti do školy. Potom mám ja školu, alebo nahrávanie v štúdiu, alebo skúšku s kapelou, potom vyzdvihnem deti, najeme sa, rozveziem ich po krúžkoch a ideme si domov spraviť úlohy. Potom majú deti voľný program až do večere. Ja mám vystúpenie väčšinou večer, takže to už sú deti obriadené.
Aké máte ešte v lete plány? Hory alebo more?
V lete plánujeme ísť s deťmi na Kysuce a do Tatier. Deti sa tešia na les, a v tom ich podporujeme. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby mali zdravý vzťah k prírode a ku skutočným hodnotám.
