Zbrojár Jaroslav Kuracina vsádza na zdravý rozum a krok za krokom si buduje firmu aj veľkú rodinu. Okrem starostí to obnáša aj každodenné radosti, ktoré ho motivujú stále napredovať: „Budúcnosť národa sú deti, veď oni to budú po nás ďalej rozvíjať, treba sa im venovať.“
Vaša spoločnosť GRAND POWER sa vykazuje ako úspešná, je za tým však veľa driny a roky skúseností. Viete sám sebe dopriať odmenu? Nech už je v akejkoľvek podobe.
Existuje množstvo podnikateľov, ktorí chodievajú svoje zisky minúť na drahé jachty s mladými dievčatami, my naopak – keď niečo zarobíme, hneď to reinvestujeme do firmy. Do technológií, strojného vybavenia, zlepšovania kvality a podobne. Považujem to za prirodzené nastavenie.
Firma sídli v malebnom prostredí Slovenskej Ľupče, neďaleko Banskej Bystrice. Akú máte skúsenosť s personálom? Majú záujem o prácu?
Myslím si, že všetkých ľuďom sa od prírody nechce veľmi pracovať a je jedno odkiaľ pochádzajú. Je dobré, keď si robotu obľúbia, to je kľúčom k šťastnému životu. Potom sa môžete celý život spokojne zabávať a netrpíte, nie ste pod nátlakom. Mnoho ľudí, zvlášť v dnešnej dobe berie prácu ako nutné zlo. Máme vo firme niekoľko „ťahúnov“, ktorí sú krásnym príkladom toho, že ich robota baví, ale všeobecne nie sú ľudia pozitívne nastavení k tomuto prístupu a potom sťahujú aj ostatných.
Je nutné, aby záujemci o prácu u vás boli vysokoškolsky vzdelaní?
Nie je to podmienkou. Poviem vám taký paradox – v roku 1989 absolvent stredného odborného učilištia toho vedel viac než teraz vie strojný inžinier. Školstvo bývalo kvalitnejšie. Keď mi teraz príde absolvent strojariny a ukážem mu troj súradnicový merací prístroj, spýta sa ma, či je to vŕtačka. Školstvo bývalo spojené s praxou. Deti sa už od základných školách učili v dielňach, dievčatá v kuchynkách, záhradách a v súčasnosti nič také neexistuje, ak sa to dieťa nenaučí doma, nebude to vedieť a nie každý má tú možnosť.
Myslíte si, že veľa chlapcov nevie ani klinec zatĺcť?
Som o tom presvedčený. Na 90% si švihnú kladivom po prstoch. Nemyslím si, že naša spoločnosť kráča dobrým smerom. Budúcnosť národa sú deti, veď oni to budú po nás ďalej rozvíjať, treba sa im venovať. Na naše dôchodky by mali zarábať naše deti, ale keď nebudú schopné na seba zarábať, ako môžu ešte prispievať nám? Nie som zástanca liberálnej výchovy pri deťoch. Poriadok a disciplína by mali byť.
Sám ste otcom štyroch detí vo veku 19, 15, 8 a 5 rokov. Považujete sa za prísneho otca?
Myslím si, že áno. S manželkou sa našťastie vo výchove stotožňujeme. Keď dieťa spraví niečo dobré, pochválime ho a motivujeme, ale keď spraví niečo zlé, treba ho na to upozorniť. A dávať zadarmo čo najmenej. U nás doma platí pravidlo – chceš niečo? V poriadku, ale uprac si izbu, každý máme svoje povinnosti. Dokonca s odstupom času tvrdím, že škoda každej facky, ktorú som od otca nedostal (úsmev).
Nie ste rodákom zo stredného Slovenska, ale z Oravy, aký je váš príbeh?
Mama pochádzala z Oravy, otec z dolniakov a dali sa dokopy na štúdiách v Bratislave. Časom dostali obaja ponuku ísť pracovať do závodu výpočtovej techniky v Banskej Bystrici, dostali podnikový byt a z Oravy sme sa presťahovali. Už som 45 rokov Bystričanom.
Aký máte k Banskej Bystrici vzťah?
Veľmi pozitívny. Vždy keď idem do zahraničia, chýbajú mi naše kopce. Týždeň na rovine a mám dosť. Neviem sa dočkať tej našej „brány“ za Hronských Beňadikom, keď sa mi začnú kopce krásne otvárať. Vtedy si len slastne pomyslím: „Už som doma.“
