Eva Mjartanová má túlavé topánky od útleho veku. Už v šestnástich sprevádzala zahraničných študentov na Slovensku. Odvtedy navštívila tridsaťšesť krajín sveta, v ktorých aj žila a založila vlastný projekt pôžitkových babských jázd. Pri čítaní jej príbehu sa na jednej takej ocitneme aj my…
Eva od malička túžila cestovať a učiť sa jazyky. „Sama som prišla za rodičmi ako dieťa s tým, aby ma prihlásili na kurz angličtiny aj za cenu toho, že budem často chodiť peši sama niekoľko kilometrov domov po kurze, pretože autobusy k nám do dedinky premávali len sporadicky.“ Dievča z malej podhorskej obce Cigeľ na Hornej Nitre prichádzalo za rodičmi s nápadmi, ktoré v tom čase neboli bežné.
„Počas štúdia na gymnáziu som im navrhla ubytovať u nás študentku z Brazílie na jeden rok. Odvtedy u mňa naplno prepuklo cestovateľské nadšenie a už som sa nezastavila.“ Napokon si ako študentka začala privyrábať prácou sprievodkyne. „Veľmi ma to bavilo – objavovať nové miesta, organizovať výlety a spoznávať ľudí. Musela som však vtedy prekonať strach z toho, či zvládnem viesť skupinu štyridsiatich ľudí. Asi tam niekde začala a dodnes trvá táto vášeň a určitým spôsobom aj adrenalín v mojom živote,“ predostiera.
Svetobežníčka
Sprevádzanie jej učarovalo. „Celkom ma pobavilo, keď som zistila, že práve deň mojich narodenín – 27. september, sa oslavuje ako Svetový deň cestovného ruchu,“ smeje sa. Náhoda? Podľa nás nie. Eva už totiž žila v Brazílii, Anglicku, Španielsku, Taliansku či v Rusku. Objavovala tam nové kultúry, študovala i pracovala. Veľa… Poďme však krok za krokom, krajinu po krajine.
„Sú to všetko dosť odlišné kultúry. Brazílčania sú veľmi spontánni, spoločenskí a priateľskí. V hlavnom meste Sao Paolo sa však žije veľmi hekticky. Pamätám si, ako sme museli večer jazdiť križovatkou aj na červenú, pretože zastaviť je v určitých lokalitách veľmi nebezpečné. Napriek tomu si myslím, že sa tam oplatí raz za život zavítať, je tam prekrásna príroda. Naša rodina tu bola aj na svadbe už spomínanej študentky, ktorá u nás žila a stala sa našou súčasťou. Dodnes je to moja sestra a ďalšia dcéra mojich rodičov.“
V ďalšej krajine, ktorú si vyskúšala na život – Anglicku, chodila počas štúdia jazykov aj do troch prác naraz. „Aby som si zarobila na kufor a letenky do ďalších destinácií, pracovala som ako opatrovateľka, chodievala som upratovať a žehliť do susedných domov, alebo som predávala v obchodíku s potravinami.“ Cestovateľka dušou a srdcom skrátka každý deň využila naplno.
Prácu a štúdium si vyskúšala aj v španielskej Granade. „Španieli a vlastne všetky národy južnej Európy majú úplne iný režim ako my. Pamätám si, ako veľmi ma prekvapilo, že obedovali až okolo druhej poobede a večerali až po deviatej. Keď sme sa chodili ako študenti baviť von, skôr ako o jednej-druhej v noci sme ani nevychádzali z domu, pretože podniky boli v tom čase ešte poloprázdne,“ spomína Eva.
Štyri roky na Taiwane
V ázijskom Taiwane doobeda študovala čínsky jazyk a medzinárodný obchod na univerzite, potom utekala učiť do miestnej základnej školy, v podvečer zase do jazykovej školy a do noci ešte doučovala online študentov zo Slovenska. „Na Taiwane boli asi najlepšie podmienky na prácu aj život. Keby táto krajina nebola tak ďaleko od domova, viem si tam predstaviť život aj na dlhšie,“ konštatuje.
Taiwan považuje za jednu z najbezpečnejších krajín, v ktorej sa ocitla. „Tam si zabudnete peňaženku na stole v reštaurácii alebo mobil v taxíku a všetko sa k vám do pár hodín dostane neporušené,“ hovorí z vlastnej skúsenosti. Strach pocítila len počas zemetrasení, ktoré sú tam časté. „Hoci som nikdy nebola v ohrození života, je to naozaj nepríjemný pocit, keď vás v noci zo spánku zobudí silné trasenie alebo keď sa vrátite domov po zemetrasení a nájdete na zemi rozbitý televízor, poháre a taniere či otvorenú chladničku s vysypaným jedlom.
Toto boli nepríjemné skúsenosti, no môj pozitívny pocit z tejto krajiny to neovplyvnilo.“ Portugalci nazvali v 16. storočí tento sopečný ostrov „Ilha Formosa“ – nádherný ostrov. A čo je tu teda také krásne a zaujímavé? „Zažila som tam toho za štyri roky naozaj veľa. Jeden z krásnych zážitkov bol čajový rituál, ktorý je akousi formou meditácie a ,sprítomnenia sa’. Naplno si vychutnávate čaj všetkými zmyslami a zároveň samotným nalievaním preukazujete úctu človeku, s ktorým čaj zdieľate.
Aj toto sa mi na Taiwane veľmi páčilo – životy ľudí sú tu spojené s malými každodennými rituálmi, ktoré im pomáhajú spájať sa so sebou samými, s rodinou, predkami i komunitou. My na západe žijeme viac ,individualisticky’. V krajinách Ázie ešte stále pretrváva ,duch kolektívnosti a spolupráce’. Samozrejme, ani na Taiwane nie je všetko ideálne, no v mnohom nám môžu byť inšpiráciou,“ hodnotí.
Vysnívaný projekt
„Verím tomu, že keď sa v živote necháme viesť svojou intuíciou a ideme cestou, ktorá nám robí radosť, aj keď je to často o odvahe a prekonávaní vlastných strachov a svojich zón komfortu, vtedy sa rodia krásne veci a projekty,“ a tak vznikol na prelome roku 2018 aj Evin cestovateľský program babských jázd, do ktorého sa Eve prihlasujú partie kamošiek, mamy s dcérami, sestry, ale aj single ženy, ktoré hľadajú parťáčky na cesty. Napokon sa z nich, ako to už býva, vrátia s novými kamarátstvami na celý život.
Prvá zastávka – Provensálsko
Prvou krajinou, kam s partiou dám vycestovali, bolo Provensálsko. „Je to nádherná časť Francúzska, ktorá vonia po levanduliach, olivách a jazmíne. Mňa osobne na Provensálsku lákajú aj legendy, ktoré sú tu spojené s Máriou Magdalénou a jej životom. Je veľa krásnych miest, dediniek a jaskýň, ktoré tu navštevujeme a nechávame sa unášať tou čarovnou atmosférou a veľmi ženskou energiou. Často práve tu veľa dám naplno precíti a zažije, čo to znamená sebaláska,“ tvrdí Eva.
Leto na Korfu
Scestovaná Slovenka trávi posledných dvadsať rokov letá na ostrove Korfu. „Je to magické miesto, najmä jeho severozápadná časť,“ odporúča. Bráva tam aj rodinu. „Chodievame tam omladnúť a nabiť sa energiou. More je tam čisté a výhľady z útesov priam rozprávkové. Podľa legendy sa tu nachádzala jedna z brán do bájnej Atlantídy a dodnes tu stojí v mori – priamo oproti plážam, kam chodievame.
Miestni ju nazývajú Dračia skala – strážca tohto územia.“ Už tri sezóny ju tam nasledujú aj dámy, ktorým robí na mieste sprievodkyňu. Čaká ich originálny program. Užijú si plavbu spojenú s kúpaním sa v takzvanom Kanáli lásky. „V krištáľovo čistom mori prechádzame týmto kanálom so zámerom upevnenia alebo pritiahnutia si vysnívanej lásky do života,“ dozvedáme sa od nápaditej sprievodkyne.
Duchovný reset
Ďalšou Evinou obľúbenou destináciou je Kréta. Nenazve ju inak ako Ostrov bohýň. „Táto cesta je spojená s miestami, kde žili krétske kňažky, prezývané Hadie bohyne. Oplývali veľkou vnútornou, ale aj fyzickou silou a práve s týmito aspektami svojho ja sa aj my na Kréte spájame,“ načrtáva. S „babami“ navštevujú chrámy a jaskyne, kde sa mali tieto ženy „znovuzrodiť“.
Ponárajú sa tak do iných kultúrnych tradícií a zaujímavých rituálov. Takým zážitkom je aj výlet do Karibiku, ktorý Eva nazvala „Cesta šamanky na Kostarike“. Žienky sa z nej vracajú pripravené na nový začiatok v mnohých oblastiach svojich životov. „Je to určite aj tým, že sem cestujeme až na dva týždne a teda je tu čas a priestor na úplny ,reset’. O nezvyčajné zážitky máme postarané skoro každý deň.
Na mieste cítiť ohnivú energiu aktívnych sopiek, priamo na plážach spoznávame ako rastú a spracovávajú sa kávové zrná a kakaové bôby. Bývame pri mori, na mieste, kde večer svetielkujú tisíce svetlušiek a my pritom v tichu počúvame šum oceánu a budíme sa na zvuky džungle – papagáje, obrovské ary, tukany a opice. Loďou sa plavíme na nádherné pláže a s veľkým rešpektom a úctou pozorujeme veľryby, ako sa hrajú so svojimi mláďatami. Je to krásna a pre zmysly veľmi intenzívna cesta, spojená aj s návštevou centra sebarozvoja, ktorých je na Kostarike veľké množstvo.“
Výzvy na cestách
V zahraničí neraz prichádza k situáciám, ktoré nás zaskočia. S takými si vie priekopníčka Eva rýchlo poradiť. „Dnes úsmevnú, vedy trochu stresujúcu príhodu sme si priniesli z Talianska, keď sa počas jednej cesty domov pokazil mikrobus a museli sme čakať na náhradné vozidlo, riešiť odťahovku a zostať jednu noc v Taliansku navyše.“ Asi to tak zariadil osud, že išlo práve o pobyt s názvom Ladies Prosecco Tour.„Mikrobus bol naložený vyše sto litrami prosecca a na diaľnici nás prišli ,zachrániť’ veľmi fešní talianski carabinieri, takže celá skupina to zobrala veľmi veselo. Dodnes na to s úsmevom spomíname,“ hovorí Eva.
Jedlo – hlavný pôžitok cestovania
Spoznávanie nových kultúr ide ruka v ruke s domácou kuchyňou. V Ázii dámy ochutnali rôzne typy vyprážaných chrobákov, ktoré vraj chutia ako čipsy. Na taiwanských trhoch otestovali špeciality ako koláčik z krvi z bravčového mäsa alebo vajíčka, ktoré miestni varia v čiernom čaji. V Toskánsku sa na stredovekom hrade učili so šéfkuchárom pripraviť dva druhy cestovín a v Ligúrii si zas vyrobili slávne bazalkové pesto.
Parťáčky na cestách
Cestovanie pre Evu nie je len o miestach, ale aj o prežitkoch a nových kultúrnych pohľadoch. Aký je jej osobný pohľad na to, čo môže dať cestovanie každej žene, ktorá sa vydá na takúto babskú jazdu? „Jednoznačne otvorenie sa novým pohľadom na svet, ale aj na svoj vlastný život. Čas pre seba nám pomáha k mnohým uvedomeniam, ku ktorým by sme neprišli, pokiaľ by sme nevystúpili z našich každodenných situácií a nepozreli sa na ne z inej perspektívy – doslova zdiaľky.
Babské jazdy sú obzvlášť prínosom v tom, že necestujeme svetom samy, ale s podobne naladenými parťáčkami. Zažijeme veľa smiechu, radosti, otvoríme sa novým ľuďom, pri ktorých zistíme, že v našich životných strastiach nie sme jediné, mnohé riešime podobné veci. Navzájom sa inšpirujeme, podporíme a zistíme, ako hovorím ja, že ,o živote netreba snívať, ale život treba žiť,“ dodáva šarmantná cestovateľka.
Zdroj foto: Lady Travel
