Kríza vyhnala slovenské ženy do Rakúska

 

Napríklad Kežmarok alebo Malacky. Presne toľko opatrovateliek a opatrovateľov zo Slovenska pracuje v súčasnosti v Rakúsku. Na dvojtýždňové turnusy k našim južným susedom odchádzajú väčšinou ženy. Viaceré z nich našli v novej práci životné poslanie, väčšina žien však doma necháva neúplné rodiny. Stojí im táto ťažká práca vôbec zato?

Rozpadlo sa mi manželstvo
„Keby som si doma našla prácu aspoň tak dobre platenú ako v Rakúsku, nechodila by som tam,“ začína rozhovor na tému svojho zamestnania v zahraničí Marta Potengová zo Spišskej Novej Vsi.

Šarmantnej štyridsiatničke sa kvôli práci v Rakúsku nepodarilo prežiť tieto Vianoce so svojimi dvoma dcérami. Priznáva, že na Štedrý večer jej bolo smutno, no neberie to ako tragédiu, ale ako nutné zlo. „Nejako si na chlieb zarábať musím. A keď nie je robota doma, musím chodiť von,“ stručne vysvetľuje Spišiačka. Opatrovateľkou je už štyri roky, k práci sa dostala podobne ako väčšina žien cez agentúru, ktorú oslovila v čase, keď nemala zamestnanie. Mala šťastie, vďaka dobrej nemčine jej agentúra rýchlo našla rodinu. Jej prvou klientkou bola 89-ročná babička, ktorá žila v mestečku blízko Grazu. „V dome s nami bývala aj jej dcéra a obe boli veľmi milé. Babička si všetko robila sama, nič náročné, bola som jej skôr spoločníčkou,“ spomína pani Marta. Starala sa však aj o ležiaceho pacienta, ktorý v čase, keď k nemu nastúpila, trpel hnačkou a každú chvíľu ho museli umývať a prebaľovať. A to bola veru poriadna zaberačka. Za ušetrené eurá si Marta chcela časom kúpiť väčší byt. Napokon ho nepotrebovala, pretože jej manželstvo sa rozpadlo. „Manžel si našiel inú ženu. Netvrdím, že sme mali ideálny vzťah, ale využil situáciu, že som bola preč. Myslím, že keby som ostala doma, boli by sme spolu dodnes,“ smutne konštatuje východniarka. Momentálne žije v spoločnej domácnosti s mladšou dcérou, ktorá navštevuje strednú školu. Keď pracuje, dozerá na ňu priateľka. Mama je s ňou v kontakte najmä cez internet. „Našťastie, dcéra je veľmi zodpovedná. Učí sa na samé jednotky, nevystrája, môžem sa na ňu spoľahnúť,“ dodáva pani Marta.

 

Po zlej skúsenosti spokojná
Boženka Kišidajová je sympatická tridsiatnička z Popradu. V Rakúsku ako opatrovateľka pracuje štyri roky. Je vyštudovaná zdravotná sestra a pred odchodom do zahraničia pracovala v popradskej nemocnici na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny. Je rozvedená a má deväťročnú dcéru Denisku. Do Rakúska odišla pracovať s tým, že potrebuje pracovnú zmenu, niečo iné ako denné a nočné zmeny a určite lepšie finančné ohodnotenie. „Táto práca má veľa výhod a určite aj veľa negatív, ako každá iná. Momentálne mi vyhovuje, že keď som doma, mám dostatok času venovať sa dcére, svojim koníčkom, potrebám. Nie je to len ísť ráno do práce a byť tam dvanásť hodín, stále dookola. Človek má čas aj na normálne veci, nemá stres, vie si veľa veci naplánovať,“ prezrádza mladá Popradčanka. V Rakúsku sa stará o 94-ročného, čiastočne imobilného pána. Býva s ním sama vo veľkom byte za Viedňou. Priznáva, že s ním veľa starostí nemá. V čase voľna si rada poklebetí s kamarátkami, nakupuje a ide sa niekam prejsť alebo si odbehne do Viedne, kde sa dá stále niečo nové vidieť. Prácu si vybavila cez rakúsku agentúru, zdala sa jej serióznejšia a splnila aj jej požiadavky. Hovorí, že je dôležite vybrať si rodinu a vedieť jazyk. Po zlej skúsenosti trvá na tom, aby bola s pacientom doma sama. „Už by som nešla ku klientovi, ktorý žije s rodinou. Viac ľudí v jednej domácnosti nerobí dobrú krv, ale nie vždy sa to dá,“ vyratúva plusy a mínusy turnusovej práce východniarka.

Všetko tam funguje, ako má
Jedným z mála slovenských mužov pracujúcich ako opatrovateľ v Rakúsku je Július Turcer z Popradu. Stále slobodný mladík sa prvýkrát na skusy k našim južným susedom vybral v roku 2006 cez agentúru. Už na začiatku ho hodili do hlbokej vody. Nemecky veľmi dobre nevedel, navyše sa dostal k pacientovi v pokročilom štádiu Alzheimerovej choroby. „Najhorší bol úplne prvý turnus. Stalo sa mi, že mi klient začal bezdôvodne nadávať, dokonca chcel počas jazdy vystúpiť z auta. Po troch dňoch som si chcel zbaliť kufre a odísť domov,“ loví v pamäti Tatranec. Nakoniec vydržal, ostal a zvykol si. Na Slovensku predtým pracoval v nemocnici ako zdravotný asistent na operačnej sále. „Práca na Slovensku ma bavila a nielen peniaze boli impulzom k odchodu. Mal som 28 rokov a chcel som skúsiť niečo nové, chcel som na vlastnej koži zistiť, či dokážem fungovať aj inde, nielen doma. Iste, peniaze sú dôležité. Zarábal som vtedy okolo 11-tisíc a keď som zaplatil všetky účty a stravu, veľa mi toho neostalo. Aj ja som chcel vlastné bývanie, založiť si rodinu a na to sa na Slovensku zarobiť nedalo,“ priznáva Július. Na prácu v Rakúsku nedá dopustiť. Staral sa o štyroch pacientov a zatiaľ nemal nikdy dôvod sťažovať sa na neplnenie zmluvy či nedôstojné podmienky. Naopak, popri práci zažil veľa pekného a aj vďaka pacientovi sa zdokonalil v jazyku. „Dva a pol roka som sa staral o takmer storočného deduška. Bol to veľmi milý pán. Dovtedy som po nemecky veľa nevedel, iba základné veci. Ale on so mnou stále komunikoval, odpovedal mi na otázky, takže za tie roky som sa vďaka nemu výrazne zdokonalil v jazyku. Zaujímavé bolo, že keď som prišiel, starý pán bol ležiaci, neskôr sa posadil na vozík a asi rok pred smrťou už chodil len s paličkami,“ opisuje zaujímavú situáciu mladý Popradčan. Ako muž opatrovateľ je tak trochu raritou. Predsa len, ženy mnohí považujú za empatickejšie a celkovo vhodnejšie na toto náročné povolanie. Jeho blízki a priatelia berú jeho zamestnanie ako každé iné. „Nestretol som sa so žiadnymi posmeškami alebo negatívnymi reakciami,“ konštatuje Július. Priznáva, že ženy, ktoré odchádzajú za prácou do Rakúska od svojich rodín, obdivuje. Ak by bol on v podobnej situácii, zvažoval by, či by si radšej nenašiel zamestnanie doma, hoci aj slabšie platené. Zatiaľ však túto otázku nerieši. Hoci má na Slovensku priateľku, uvažuje nad tým, že sa usadí v Rakúsku. „Život je tam jednoduchší. Všetko funguje ako má. Na úradoch sú k vám slušní a milí, všetko vybavíte rýchlo, bez stresov. O kvalite služieb ani nehovorím, dokonca aj mnohé potraviny sú v Rakúsku lacnejšie. Na druhej strane, doma je doma,“ uzatvára debatu východniar.

 

Invázia za hranice
Predstavili sme vám tri príbehy Slovákov pracujúcich v Rakúsku.

Hospodárska kríza v roku 2009 a masívne prepúšťania a krachy viacerých firiem doma i v zahraničí spôsobili, že sa k našim južným susedom začali opatrovateľky i opatrovatelia doslova hrnúť. Podľa aktuálneho výskum Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied (SÚ SAV) prudký nárast počtu opatrovateliek nastal v roku 2009. Z vtedajších šesťtisíc ich počet za rok narástol až na viac ako 15-tisíc. „Jednoznačne dominujú ekonomické dôvody, akými sú napríklad strata zamestnania, hľadanie vyššieho zárobku alebo dlhodobejšia nezamestnanosť,“ konštatuje sociológ Miloslav Barna zo Sociologického ústavu SAV v Bratislave. Najviac opatrovateliek pochádza z Košického, Prešovského, Nitrianskeho a Banskobystrického kraja, teda z chudobnejších regiónov Slovenska. Približne polovica zo všetkých opatrovateliek sú vydaté ženy. V roku 2009 sa významne zmenila aj veková skladba opatrovateliek. „Kým pred rokom 2009 boli medzi opatrovateľkami rovnako zastúpené ženy nad 34 rokov a ženy mladšie, od roku 2010 už viac ako 70 percent tvoria ženy staršie ako 34 rokov,“ hovorí sociológ.

Pozor na neserióznych podnikavcov
Slovenské opatrovateľky pracujú v Rakúsku ako živnostníčky. Musia sa riadiť príslušnými rakúskymi zákonmi a platiť odvody. Prácu im sprostredkúvajú rôzne agentúry u nás i v Rakúsku. Na trhu ich pôsobí niekoľko desiatok a každá ponúka iné služby a poplatky. Existujú agentúry, kde nezaplatíte ani cent, a sú také, kde od vás vypýtajú aj tisíc eur ročne. Veľa žien sa popálilo aj na neserióznych podnikavcoch. Napríklad klient odviedol za opatrovateľku agentúre odvody, tá ich však neuhradila príslušným úradom. Od stavu klienta sa odvíja aj práca a aj pláca opatrovateľky. Zdravotný stav pacientov v Rakúsku sa označuje od 1 do 7, pričom sedmička sú najhoršie stavy, ľudia neschopní pohybu a komunikácie. Podľa aktuálneho výskumu SÚ SAV sa zárobky opatrovateliek pohybujú v intervale od 45 do 65 eur na deň. Za 14 dní je to teda od 630 do 910 eur. Väčšina žien si musí z tejto sumy uhradiť odvody a ďalšie poplatky, najmä agentúram. Klient, respektíve jeho rodina zabezpečuje opatrovateľke ubytovanie, stravu a väčšina uhrádza náklady na dopravu. Výhodu majú opatrovateľky, ktoré sú aj matky. Tie si môžu k zárobku uplatniť aj rakúske prídavky na deti, ktoré sú podstatne vyššie ako u nás. Napríklad opatrovateľka s dvoma deťmi vo veku 9 a 14 rokov dostane vyše 254 eur.

 

Jazyk a bezúhonnosť
Ani v minulom roku záujem o prácu opatrovateliek a dopyt zo strany rakúskych seniorov neutíchol. Aspoň tak to tvrdí Marta Kopka, konateľka bratislavskej opatrovateľskej agentúry Senior Service. „Denne ma telefonicky alebo prostredníctvom mailu kontaktuje 20 až 25 nových ľudí,“ konštatuje. O prácu sa najčastejšie zaujímajú ženy v strednom veku z východného a severného Slovenska. Keďže jej agentúra pracuje s topklientmi, konateľka si opatrovateľky dôkladne vyberá. „Najdôležitejšia je znalosť jazyka. Od záujemkýň o prácu vyžadujeme okrem iného dôkladné a gramaticky správne ovládanie nemčiny, minimálne rok praxe a bezúhonnosť. Nie všetky ženy dokážu tieto požiadavky splniť,“ podčiarkuje konateľka. Podobne ako mnohé iné agentúry aj táto vyberá od opatrovateliek za svoje služby poplatky. „Navštívime každú rodinu, do ktorej ide naša opatrovateľka. Každej opatrovateľke garantujeme minimálnu mzdu 700 eur v čistom za 14 dní, niektoré si dokážu zarobiť za mesiac aj dvojnásobok,“ vysvetľuje Marta Kopka. A akých prehreškov sa slovenské opatrovateľky najčastejšie dopúšťajú? „Ide o zanedbávanie pracovných povinností, alkoholizmus, krádeže a ponocovanie,“ vyratúva konateľka.

Analytička: Mnohé opatrovateľky sa nechajú dobehnúť
Analytička Inštitútu pre verejné otázky (IVO) MARTINA SEKULOVÁ uskutočnila od decembra 2010 do novembra 2011 na vzorke sedemnástich žien, troch mužov a jednej pracovnej agentúry výskum o slovenských opatrovateľkách v Rakúsku.

Výskum ste robili v niekoľkých rovinách. V jednej z nich ste sledovali, ako sa prejavuje migrácia opatrovateliek za prácou v ich rodinách. Na čo ste prišli?
Rozdiel v dôsledkoch na rodinu je okrem iného v tom, či ide o mladé rodiny, teda ženy do 35 rokov, ktoré majú manžela a menšie deti, alebo o staršie ženy s už odrasteným potomstvom. Mladšie ženy znášajú odlúčenie od rodiny ťažšie, cítia smútok nad tým, že nemôžu byť so svojimi deťmi a dohliadať na ich výchovu. Neprítomnosťou matky v domácnosti sa zhoršil prospech detí v škole, dochádzalo k narúšaniu rodinného života a tým aj k odcudzovaniu partnerov. Výnimkou nebol ani rozvod. Pri starších ženách je situácia odlišná. Mnohé vyhorené po rokoch rutinného pracovného a rodinného života našli novú sebarealizáciu a poslanie. Práca v Rakúsku priniesla aj obohatenie do ich rodinného a partnerského života. Intenzívnejšie začali tráviť voľný čas, našli si nové témy na rozhovory.

 

Drvivá väčšina opatrovateliek si hľadá prácu v Rakúsku cez agentúry. Nie všetky sú však seriózne. Stretli ste sa vo výskume s nejakými neférovými praktikami?
Niektoré agentúry napríklad opatrovateľky nútia, aby využívali ich systém dopravy. Ide o rozvoz  autami, ktorých šoféri sú neraz unavení a riskujú nehody z mikrospánku. Potom sú to neúmerne vysoké a netransparentné poplatky, ktoré sa môžu vyšplhať aj na tisíc eur ročne. Mnoho agentúr opatrovateľky pravdivo neinformuje o zdravotnom stave klienta. Tie seriózne sa chodia na pacienta pozrieť, ale mnohé to nerobia. Problémy sú aj s ubytovaním, stalo sa, že opatrovateľka mala mať vlastnú izbu, ale spala na prístelke pri pacientovi. Niektoré ženy nemajú dosť peňazí na nákup potravín pre seba i klienta, stáva že v rodinách hladujú.

Stretli ste sa počas výskumu s faktom, že niektorí klienti, respektíve ich rodiny si zamieňali opatrovateľky s ošetrovateľkami či dokonca s pomocníčkami v domácnosti?
Opatrovateľ nie je ošetrovateľ. Opatrovateľ je spoločník, ktorý klientovi zabezpečuje nákupy, pomáha mu s hygienou, ide s ním na prechádzku, nakŕmi ho a podobne. Bez poverenia lekára nemôžu robiť zdravotnícke zásahy. Prax je však taká, že ženy poskytujú aj zdravotnícke zásahy, zavádzajú katéter, infúzie. Veľa rodín očakáva od opatrovateliek 24-hodinový pracovný čas, hoci majú nárok na voľno, ale aj iné služby, chcú napríklad, aby upratovali, starali sa o záhradu alebo o ostatných členov domácnosti.

 

Kto a ako by mohol v toto smere opatrovateľkám pomôcť?
Mali by sa zaviesť isté štandardy, vrátane odmeňovania. Pri prepočte odmeny na pracovnú pohotovosť je suma hlboko pod minimálnou mzdou v Rakúsku. Myslím si, že súčasťou opatrovateľských kurzov by mala byť aj administratívna príprava. Väčšina z nich pracuje na živnosť a zvládnuť nejasný daňový a odvodový systém dá poriadne zabrať aj skúsenejším. Tiež chýba inštitúcia, ktorá by ženy informovala, čo je a čo nie je v poriadku. Dnes si ženy pomáhajú v podstate samy alebo prostredníctvom diskusií na rôznych weboch.

 

Výhody a nevýhody opatrovania v zahraničí
+ zárobok
+ 14-dňový pracovný cyklus
+ zdokonalenie v jazyku
+ absencia nadriadeného
+ nové kontakty v Rakúsku
+ životné hodnoty

 

- odlúčenie od rodiny, samota
- cestovanie
- celodenná pracovná pohotovosť
- nemožnosť plánovania
- strata kontaktov na Slovensku

Čo potrebujete na prácu opatrovateľky
Vek od 21 do 60 rokov
Doklad o vzdelaní v odbore opatrovateľstvo
Prax minimálne pol roka
Čistý register trestov
Znalosť nemeckého jazyka
Empatiu, zodpovednosť, zvládanie stresu

 

Ako sa nestať obeťou
Dôkladne si cez úrady alebo známych preverte agentúru
Nepodpisujte nejasnú zmluvu, poraďte sa s právnikom
Pýtajte sa agentúry, za čo jej platíte
Zdokonaľujte sa v jazyku
Nechajte blízkym presnú adresu, kam cestujete
V ohrození života kontaktujte miestnu políciu
Zoznámte sa s inými opatrovateľkami z okolia
V zamestnaní buďte slušná, ale trvajte na podmienkach zmluvy

Autor: OLIVER ONDRÁŠ
Foto: autor, archív, Thinkstock