Počas svojej filmovej kariéry spolupracoval s vyše sto režisérmi, vrátane velikánov domácej filmovej scény ako Juraj Jakubisko, Stanislav Párnický, Vladimír Balco, Václav Vorlíček, Ján Roháč a nevšedný Mirek Ondírˇíček. Stále rovnako aktívny, s chlapčenským úsmevom a chuťou pracovať. Kameraman Laco Kraus plánuje zvečniť Bratislavu vo svojom novom projekte V tichu a dotyku.
Čo vás priviedlo ku kameramanskej profesii? Pamätáte si moment, keď ste si uvedomili, že práca s kamerou je vaša vášeň?
Začnem takou zaujímavosťou a to tým, že vždy som túžil byť špiónom. Môj profesionálny život však dnes stojí na štyroch pilieroch. Prvým je Bratislava, ktorá ma veľmi ovplyvnila, druhý pilier bola príroda na Liptove a na Podbánskom, keďže odtiaľ pochádzali moji starí rodičia z maminej strany. Aj tam som objavoval krásu ľudí a ich charaktery a tá túžba mi zostala aj v súčasnosti.
Tretím pilierom bolo južné Slovensko, kde žili starí rodičia z otcovej strany a tam som nadšene pozoroval nádherné zákutia rieky Váh, západy slnka, divoké behy koní a oboznámil som sa s úplne iným štýlom života. Záverečný pilier boli úspešné príjmačky na FAMU, kde som začal chodiť ako osemnásťročný študent.
Ako si spomínate na študijné časy? FAMU bola v tej dobe považovaná za jednu z najslávnejších filmových akadémií na svete.
V komisii boli samé renomované osobnosti, ktoré zásadným spôsobom determinovali úroveň školy, ale aj kvalitu kinematografie. Akonáhle som sa dostal na seminár k pánovi profesorovi Kališovi, naučil som sa úcte a rešpektu k vlastnej profesii. Pán profesor A.M. Brousil bol zase rektorom filmovej akadémie a svetové premiéry dostal behom krátkych dní do Prahy.
My sme ich ako študenti s nadšením sledovali. To boli neskutočné zážitky. Bol to obrovský nával vedomostí, ktoré mladého človeka zasiahnu zásadným spôsobom. Spoznávanie veľkej kreatívnej kolekcii svetových umelcov.
Ako vnímate sám seba cez svoju profesiu?
Už prvý dotyk s kamerou ma dostal do kolien. Keď som prichádzal do Prahy, bol som tak vzrušený, že som si povedal: aj keby ma neprijali, aspoň som videl krásy stovežatej Prahy. Bola to vtedy erupcia umenia a kultúry, vzdelávania a vedomostí. Rodili sa Semafor, Rokoko, Divadlo na zábradlí, činoherný klub, Divadlo za bránou.. Veľmi ma to zasiahlo a vtedy som pochopil, že mám pred sebou dlhú, komplikovanú, ale krásnu cestu spoznávania.
Som typ kameramana, ktorý vždy skôr emotívne než racionálne vnímal svoju profesiu. Kamera bola vždy môj najbližší partner. Profesia kameramana spočíva pre mňa v tom, že som ako brankár. Keď brankár dostane gól, prehráva celé mužstvo. Keď kameraman pokazí záber, celý štáb to musí naprávať.
Máte v Bratislave svoje obľúbené miesta, ktoré vás inšpirujú alebo kde rád trávite voľný čas?
Ako mladý chlapec som začal citlivejšie vnímať umenie najmä návštevami kina Liga (pozn.red – Kino Mier (Liga) otvorili v roku 1937 na Ulici Červenej armády. Neskôr bolo otvorené ako kino dokumentárnych filmov, istý čas v ňom bolo nonstop kino a od decembra 1982 sa stalo kinom náročnejších filmov). V ňom som objavoval krásu fantázie a existenciu nových svetov cez pohyblivé obrázky.
Máte nejaký projekt, na ktorý ste obzvlášť hrdý a ktorý má pre vás špeciálny význam?
Každý aktívny tvorca vo svojej bohatej filmografii rád si spomenie na výnimočných spolupracovníkov a na náročný proces tvorby. Moje obľúbené a aj odborníkmi rešpektované filmy a televízne inscenácie sú: Let asfaltového holuba, skvelá a inšpiratívna Južná pošta / exteriéry južné Slovensko/ , náročná farebná impresia Sedím na konári a je mi dobre, seriály Straty a nálezy, Útek zo zlatej krajiny, televízne pondelky Americká tragédia, Marcove Ídy. A nesmiem zabudnúť na mimoriadnu a exkluzívnu spoluprácu s geniálnym umelcom prof. Arch. J. Svobodom v Laternej Magike. V spomienkach stále zostáva milá nostalgia za časmi dávno minulými ale krásnymi.
Ako sa vaša práca vyvíjala s technologickým pokrokom? Aký je váš pohľad na moderné technológie vo svete filmovania?
Kinematografia mojej mladosti bol predovšetkým negatív. Každý mal pred ním obrovský rešpekt. Vy ako prvý ste videli svet, ktorý bude neskôr zaznamenaný a bude sa premietať. Bola to obrovská zodpovednosť, bál som sa, či je materiál vhodne exponovaná a záber dobre nakomponovaný. Niekedy som zo stresu ani nespával, nechcel som ublížiť hercom, kostýmom a maskám. Negatív bol partner, ktorého sme rešpektovali, ale do určitej miery sme sa ho aj báli.
Mal som šťastie, že som spolupracoval aj na veľkých filmových projektoch a medzinárodných koprodukciách. Čím ďalej som sa vzdelával, tým som mal väčšiu úctu k prostrediu a svetlu. Začal som sa venovať filmovým filtrom, pomocou ktorých sa dá upravovať farebná teplota, kontrast a jas záberu. To sa mi podarilo zakomponovať do všetkých filmov, ktoré som realizoval so Stanom Párnickým, Vladom Balcom alebo s Jurajom Jakubiskom. Používal som to aj pri nakrúcaní v Nemecku, Taliansku, Rakúsku a v Iráne. Potom prišla doba digitalizácie.
Naša generácia kameramanov ju prijala s úctou a rešpektom, ale nostalgicky máme v sebe zakódované filmovanie na negatívnu surovinu. Nie nadarmo veľké svetové štúdiá stále pracujú s negatívom. Treba byť pri ňom oveľa viac zodpovednejší a s veľkou pokorou. Negatív, kamera a ja …to bol zohratý triumvirát pre nekonečnú invenciu pri vzniku výnimočných filmov a autorských diel.
Vyrástli ste v centre, na Dunajskej ulici. Aký máte vzťah k Bratislave? Čo pre vás toto mesto znamená?
Je to ulica, ktorá má krásnu a inšpiratívnu minulosť. Bývalo tam množstvo vzácnych ľudí, ktorých si dodnes vážim. Bratislava stojí aj za mojou profesiou, pretože uličky vôkol Dunajskej ma pritiahli až na hlavné námestie, kde predomnou stál Manderlák. Ako malý chlapec som vždy sníval o tom, že sa dostanem na jeho strechu a pozriem si našu krásavicu na Dunaju zvrchu, ako v rozprávke Tisíc a jedna noc. Vtedy som prvý krát objavil existenciu priestoru, svetla a emóciu, ktorá sa dá uchopiť pomocou kamery.
Bratislava má bohatú históriu, ale aj dynamickú súčasnosť. Čo z tohto spojenia vás ako umelca najviac fascinuje?
Je to mesto, ktoré milujem. Ja som sa šťastnou náhodou dostal aj do SĽUKU ako tanečník, kde som bol rok. Mal som vtedy šestnásť rokov. Nastúpil som do televízie ako profesionálny asistent kamery v roku 1961 a rok nato ma už prijali na FAMU. Dnes sa s priateľmi radi stretávame v rôznych kaviarňach, galériách a vinárňach. Je to pre mňa taký oblúk kultúry, priateľstva, vína a nejakej tej dobrej cigary (úsmev).
Ako by ste Bratislavu zachytili kamerou? Aké posolstvo by ste chceli prostredníctvom tohto obrazu odovzdať?
Kamera má obrovskú moc, nielen vizuálnu, ale aj emotívnu. Pripravujem krásny projekt V tichu a dotyku. Je o bratislavských kaviarňach a zrode Starého mesta. A najmä o osobnostiach a kultúre, ktoré sa zúčastňovali na procese jeho zrodu. V dobe od roku 1810 až do roku 1940. Bude tam vyobrazená história mesta, zástupcovia katolíckej, evanjelickej aj židovskej cirkvi, architektúra, hudba, pouliční muzikanti a pod.
Rád by som týmto počinom poukázal a vzdal hold na to, ako sa rodila Bratislava v starom meste. Tento projekt som ešte pripravoval s Milanom Lasicom, ktorý chcel na ňom participovať. Ešte dva mesiace pred jeho smrťou sme sa o tom rozprávali. Naša generácia si spravila film o Starom meste a možno nová mladá generácia si spravíte film o svojom novom modernom meste. To je jeho poslanie.
Dosiahli ste v živote veľké úspechy, napriek neľahkým začiatkom. Alebo možno práve vďaka nim..
Vyrastal som ako polosirota, otec mi tragicky zahynul, keď som mal 11 rokov. Bola to celoživotná trauma. Keď som čítal Charlieho Chaplina, spomínal tam, že boli chvíle, kedy veľmi túžil po prítomnosti otca, iba tak pri ňom sedieť a rozprávať sa. A ja som to mal celý život rovnako.
V živote ste dostali mnoho ocenení. Ktoré vás najviac zahriali pri srdci?
Dostal som ocenenie najznámejších absolventov filmovej fakulti FAMU, taká interná Sieň slávy, cenu Slnko v sieti, cenu ministra kultúry, výročnú cenu IGRIC a výročnú cenu asociácie slovenských kameramanov. Je toho dosť, ale čo ma najviac teší, to je tvorba. Či stojím za kamerou, alebo píšem básne. Vtedy som šťastný.
