„Pre mňa je majster Chudík herecký boh, profesionál. Je to niekto, od koho sa môžu ďalšie generácie hercov len učiť.“ Tak sa o našej legende – Ladislavovi Chudíkovi vyjadril Marek Ťapák, keď mu pred pár rokmi nad rodným Hroncom – na Hájnom grúni, odhalili pamätník.
Ladislav Chudík sa narodil 27. mája 1924, tohto roku je to teda rovných sto rokov, kedy si pripomíname tohto významného umelca. Ladislav Chudík bol rodákom z Hronca na strednom Slovensku. Vyštudoval Štátne konzervatórium v Bratislave a počas svojej profesionálnej kariéry stvárnil viac ako štyristo filmových, televíznych, divadelných či rozhlasových úloh. Medzi najznámejšie nepochybne patrí postava vojenského veliteľa slovenskej armády z čias SNP vo filme Kapitán Dabač. Televízni diváci na Slovensku, v Česku, ale aj v Nemecku si ho budú navždy spájať s primárom Sovom z legendárneho seriálu Nemocnica na okraji mesta. Skvelo sa zhostil aj úlohy Jána Amosa Komenského v snímke Otakara Vávru Putovaní Jana Amose. Divadelní nadšenci nedajú dopustiť na kultový titul Tančiareň, v ktorom si Ladislav Chudík zahral dokonca ešte aj v deň svojich 90. narodenín. Toto predstavenie zaznamenali aj kamery RTVS. Zaujímavú skutočnosť si na hercovom živote všimol režisér Patrik Lančarič, ktorý o Ladislavovi Chudíkovi nakrútil dokument. A síce to, že umelec sa narodil za predmníchovskej československej republiky, študoval v čase prvej Slovenskej republiky, absolventom konzervatória sa stal po druhej svetovej vojne a jeho kariéra sa začala za komunizmu a pretrvala až do čias demokracie. Práve demokratický štát mu na istý čas ponúkol aj kreslo ministra kultúry, no politika mu asi nevoňala a vrátil sa na dosky, ktoré znamenajú svet.
Prvý na Filmovom chodníku slávy
Je len pochopiteľné, že Ladislav Chudík bol prvou hereckou osobnosťou Slovenska, ktorej sa dostalo pocty mať vlastnú dlaždicu na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave. Stalo sa tak v roku 2010, keď u našich susedov získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Kawasakiho ruže. Úcta a pokora, hlboká ľudskosť, to boli vlastnosti, ktoré zdobili túto veľkú osobnosť. Bolo obdivuhodné, že ešte aj vo vyššom veku Ladislav Chudík dosť veľa pracoval a dokonca sa púšťal aj do moderných projektov, akým bola napríklad nahrávka audio knihy pre deti. Ladislav Chudík si za 91 rokov svojho výnimočného života získal obdiv a úctu niekoľkých generácií Slovákov a Čechov, ktorí si na tohto úžasného umelca a človeka s láskou spomínajú…
Osudová Alenka
Jeho osudovou láskou bola manželka Alena, ktorá bola od „Lacka“ mladšia o dvadsaťpäť rokov. Pani Alena sa s Ladislavom Chudíkom zoznámila ešte ako študentka vysokej školy, ale viac spoznávať sa začali až približne o desať rokov neskôr, keď sa v televízii vysielal seriál Nemocnica na okraji mesta. „Vedela som, že je veľký džentlmen, ktorému sa dalo dôverovať, takže sme sa stretli, porozprávali a potom sme sa stretávali približne rok a pol a napokon sme sa vzali. On bol v tom čase tiež rozvedený, tak sme to skúsili a začali spolu žiť. Najskôr som si však musela zvážiť, či chcem ísť do toho spolužitia. Lebo to malo byť rozhodnutie na celý život a tak som si kládla otázky, či budem pri ňom verne stáť, aj keď bude starší a môžu prísť choroby či zdravotné ťažkosti. A predovšetkým som potrebovala zistiť, či to náhodou nie je z mojej strany len obdiv k nemu, čo by nebolo dobré, ale našťastie sa ukázalo, že tam je láska, a to obojstranná. A keď si môj manžel Ladislav adoptoval moju dcéru Bereniku, tak sme sa stali kompletnou rodinou, do ktorej neskôr pribudol ešte aj vnúčik Stanko,“ vyznala sa pani Alena Chudíková v rozhovore pre Slovenku.
Pomník medzi čučoriedkami
V lete v roku 2018 odhalili Ladislavovi Chudíkovi na Hájnom grúni, nad obcou Hronec, pamätník. Na takmer dobrodružnú akciu – socha je priamo v lese, na lúke pokrytej čučoriedkovými kríčkami, nás novinárov i ostatných hostí dopravili terénne lesnícke džípy. No neodradilo to ani významné osobnosti a prišla aj vtedajšia ministerka kultúry Ľubica Laššáková. „Pre mňa je majster Chudík herecký boh, profesionál. Je to niekto, od koho sa môžu ďalšie generácie hercov len učiť. Účinkovali sme spolu v niekoľkých inscenáciách. To miesto, kde má postavený pamätník, je úchvatné. Veľmi mu rozumiem, prečo si ho vybral,“ povedal Marek Ťapák, herec a bývalý programový riaditeľ RTVS. „Bol to človek, ktorý mi v mnohom nahradil otca. V čase, keď sme obaja mali trocha rozhýbané životy, chodievali sme na obedy do Carltonu. Bola to pre mňa nielen druhá vysoká škola, ale tam som ho spoznal ako človeka nesmierne citlivého, rozhľadeného, so zmyslom pre humor. Pri Lacovi bolo zaujímavé, s akou pokorou prichádzal na skúšky, pokorne skladal mozaiku neskoršieho veľkého výkonu na premiére,“ vyznal sa vtedy herec Dušan Jamrich. „Ladislav Chudík bol herecká legenda, ktorú som obdivoval ako chlapec, keď chodili pondelkové inscenácie v televízii. Vtedy som sa na neho pozeral ako na pána Boha. S pánom Chudíkom som sa osobne spoznal v posledných rokoch jeho života, keď som nastúpil na post generálneho riaditeľa SND. Občas aj s pani manželkou prišli ku mne na kávu do mojej pracovne. Bol som pri tom, keď pán Chudík až po deväťdesiatke rozviazal pracovný pomer v divadle. Priznám sa, že viac sa mne triasla ruka, ako pánu Chudíkovi,“ spomínal niekdajší generálny riaditeľ SND Marián Chudovský. Na Hájnom grúni je rozsypaný popol Ladislava Chudíka, bolo to totiž majstrovo obľúbené miesto, kam rád chodieval už ako chlapec a potom ako dospelý sem prichádzal meditovať, robiť si plány. Autorom sochy je akademický sochár Matúš Jančura, umelec, ktorý sa tiež narodil v Hronci. Monument je ukrytý v brezovom hájiku a zaujme nezvyčajnou kompozíciou. Oceľové pláty znázorňujú akoby vetrom rozfúkané scenáre, na ktorých sú vyryté jednotlivé herecké roly majstra Chudíka. Ladislav Chudík zomrel 29. júna 2015.
Na znak nesúhlasu emigroval
„V roku 1968, keď Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom, emigroval Ladislav Chudík do Viedne. Odcestoval tam legálne aj so svojou prvou manželkou a Rakúšania mu nielenže okamžite ponúkli angažmán v jednom z viedenských divadiel, ale dali mu k dispozícii aj zariadenú vilu v rakúskej metropole. Juraj Kukura, Andy Hryc či Zuzana Kocúriková a ďalší študenti herectva VŠMU, sa jedného dňa objavili pred jeho vilou s nápisom, ktorým ich milovaného učiteľa vyzývali, aby sa vrátil. Po troch mesiacoch sa vrátil – strana a vláda, no aj prisluhujúce médiá však o kauze zaryto mlčali. Nepatrilo sa predsa priznať pred celou republikou, že umelec, ktorý sa hrdí titulom národný, prejavil nesúhlas s dianím doma,“ napísal do Slovenky o umelcovi Ján Greš.
Spracovala Viera Mašlejová
Foto:
