Spisovateľka Hana Lasicová sa vo svojich knihách venuje rôznorodým témam. Od rozprávok cez medziľudské vzťahy a spracovala aj rozhovory s otcom Milanom Lasicom. V aktuálne najnovšom vydaní románu Slúžka vychádza zo spomienok svojej mamy Magdy Vášáryovej. Kniha sa napokon dočkala i filmového spracovania, pod taktovkou režisérky Mariany-Čengel Solčanskej.
Príbeh Slúžky sa odohráva v období rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie. V tom čase odchádzalo veľa mladých dievčat slúžiť do Viedne či Budapešti. Medzi nimi aj Anka, nemanželské dievča z Banskej Štiavnice. Anka bola reálne žijúce žena, ktorú ste dokonca osobne poznali..
Áno, príbeh je inšpirovaný pestúnkou mojej mamy, starala sa o ňu, keď bola malá. Ja som tetu Anku ešte poznala, tak sme ju volali. Narodila sa v 19. storočí a zomrela v osemdesiatich rokoch. Príbeh sme však museli do filmu zdramatizovať a prikrášliť. Myslím si, že ženy – slúžky veľa o svojom živote nerozprávali, ostalo tam veľa otáznikov, takže som si musela veľa vecí domyslieť. S mamou sme o Anke vedeli, že bola nemanželské a odstrkované dieťa. A z panskej rodiny zo služby si priniesla do Štiavnice malé dievčatko. Volali ju slečna alebo tichý blázon. Opatrovala ju až do jej smrti. Domnievame sa, že dieťa vykazovalo znaky autizmu, celé dni iba háčkovalo a nevychádzalo z domu.
Akú ste dostali po napísaní scenáru spätnú väzbu?
Keby Anka vedela, že sme o nej napísali knihu a dokonca aj natočili film, zrejme by ju to zaskočilo. Uvidíme, či sa budeme môcť v Banskej Štiavnici ešte ukázať (úsmev). Snáď ju príjmu.
Na scenári ste pracovali niekoľko rokov. Filmové spracovanie však prináša isté zmeny. Prezradíte nám, ako vznikol nápad posunúť vzťah hlavnej hrdinky do homosexuálnej roviny?
Všetky postavy, celková atmosféra, vyznenie a posolstvo zostalo rovnaké. Zmenil sa priestor a nastal posun v romantickom vzťahu, ktorý je v knihe klasicky heterosexuálny, nenaplnený, avšak vo filme sa z rôznych dôvodov posunul do homosexuálnej roviny. Práve môj otec bol prvý dobrovoľný dramaturg na scenári, ktorý sme s Marianou napísali. On prišiel s tým, že všetko je to dobré, a povedal len jednu vetu – čo keby to bol vzťah medzi dvomi ženami. Hneď sme pochopili, že má pravdu, že týmto spôsobom lepšie vyjadríme nenaplnenosť lásky alebo nemožnosť vzťahu medzi dvomi ľuďmi. Ťažko sa nám aj hľadala hlavná hrdinka do filmu. Nájsť v súčasnosti dievča, čo vyzerá ako slúžka, nie je jednoduché. Potrebovali sme ženu, čo vie vyliezť na luster, posunúť skriňu, dvihnúť dieťa. Všetky herečky sú pestované, útle, chudé a s jemnými prstami.
Kde vidíte paralely medzi príbehom, ktorý si môžeme prečítať v knihe či vidieť vo filme a dnešným svetom?
Slovenská žena stále slúži. Je jedno, či slúži ako opatrovateľka v zahraničí alebo vo vlastnej rodine, avšak stále slúži. Všetky národy, ktoré žili v Podunajskej monarchii, fungujú v rovnakom prostredí a stále sa snažíme fungovať ako jedno spoločenstvo. Je to veľmi ťažké. V knihe aj vo filme je to ten panský dom, z ktorého sa pomaly ani nevychádza.
Vaša tvorba vykazuje veľmi farebné spektrum tém. Kde sa inšpirujete?
To je pravda, mám to pestré. Začínala som románovou tvorbou a pokračovala publikáciou k seriálu Oteckovia. Posledných sedem rokov sa venujem najmä scenárom a na knihy mi, žiaľ, nezostáva toľko času, koľko by som chcela. Inšpiráciu vidím všade navôkol a najmä si nevyberám témy podľa toho, čo by sa mohlo páčiť niekomu inému, ale čo spôsobuje katarziu mne. Niečo, na čom si vyslovene potrebujem vnútorne pracovať. Inšpirujú ma napríklad aj mestá, v ktorých som žila. Potrebovala som sa s nimi vyrovnať a cez tvorbu to ide jednoduchšie. Počúvam aj veľa rodinných príbehov a z času na čas príde obdobie, keď si poviem, že by som to už mala dať na papier. Verím, že tá príležitosť opäť čoskoro nastane. Všetko to prežívam veľmi osobne.
Darí sa vám pracovať popri deťoch?
Áno, Ester a Stela majú už 9 a 11 rokov, takže už je to jednoduchšie. Nepoznám nikoho, kto by len tak sedel doma a nerobil nič iba preto, že má deti.
Aká ste matka?
To by mali povedať oni. Myslím si, že ja samu seba vnímam inak, než ma vníma okolie a asi aj ako matka sa vnímam inak, než ma vnímajú moje dcéry. Podľa mňa som na ne dosť náročná, i keď všetky moje kamarátky tvrdia, že výchovu práveže beriem úplne voľným štýlom. Neviem, kde je pravda, tá sa asi ukáže neskôr. Možno mi časom niečo budú vyčítať, ako to už býva.
Vyrástli ste v nesmierne kreatívnom a vzdelanom prostredí. Na krste knihy režisérka Mariana Čengel-Solčanská podotkla, že ste sa pohybovali medzi prominentnými ľuďmi, ktorých ona poznala iba zo stránok Slovenky. Čo ste podedili z otca a čo z mamy?
Po otcovi som z luteránskej časti rodiny šetrná, až veľmi šporovlivá. Po mame som zdedila organizovanosť a poriadkumilovnosť. Avšak, verím, že si to neprečíta, lebo mi hneď zavolá, že to sa teda mýlim (úsmev). Bola som vychovaná tak, že maminka a režisér majú vždy pravdu.
Znie to, ako dobrá kombinácia do života.
Verím, že sa so mnou žije dobre. Viem sa postarať o veci, doprajem druhým. No napriek tomu, že som kreatívna, som mala vždy problém robiť pečiatky zo zemiaku, strihať a vyrábať s dcérami podobné záležitosti. Na to veľmi nie som. Hoci posledné Vianoce sme vyrábali papierovú reťaz na stromček, tak aspoň tak. To nás zaujalo.
Čo vás na prostredí vo vašej rodine bavilo a čo vám šlo na nervy?
Dieťa si neuvedomuje, že vyrastá v nejakom špeciálnom prostredí. Prijíma život tak, ako ide a nezamýšľa sa nad tým, že je to niečo iné, než to, čo prežívajú ostatní. Asi pred rokom som si uvedomila, že bolo výnimočné vyrastať v hlbokom komunizme medzi liberálnymi ľuďmi, divadelníkmi a filmármi. Mala som závan slobody v tom, s akými osobnosťami som rástla. To si človek uvedomí až neskôr. Negatívne na tom boli možno tie zmeny, že sme so sestrou ako malé šli do Rakúska do školy a museli sa aklimatizovať. Čo bolo v konečnom dôsledku, samozrejme, pozitívne. Keď sme prišli v roku 1990 do Viedne, museli sme sa ako dievčatá z východného bloku obrániť a presadiť.
Žili ste aj v Paríži, francúzska mentalita je diametrálne odlišná od tej rakúskej, ako ste to vnímali vy?
Ja som kultúrny človek, v tomto bol Paríž neuveriteľný. Bola som v nemom úžase. Parížania si idú cez obednú prestávku pozrieť výstavu. Sú schopní stáť aj hodinu pred múzeom, aby si pozreli novú výstavu. Odráža sa to veľmi na ich jazyku a myslení. To mi veľmi imponovalo. Viedeň sa tiež rokmi zmenila a posunula k lepšiemu. Kedysi som mala pocit, že aj Bratislava bola kultúrnejšia než Viedeň.
Čo vás baví robiť okrem vašej práce a starostlivosti o rodinu?
Veľmi rada čítam. Doma máme obrovskú knižnicu, už ani knihy nemáme kam dávať. Musím na ne zostrojiť nejakú novú policu. Baví ma starať sa o záhradu. V tej našej rastie všetko jedno cez druhé, a to sa mi na nej práve páči. Je to taký môj neorganizovaný život. Ešte som aj po pandémii zistila, ako veľmi rada cestujem.
Žili ste v rôznych európskych metropolách, láka vás ešte stále veľkomestský život za hranicami?
Myslela som si, že už mám toto obdobie za sebou, no v poslednom období som zistila, že naozaj rada cestujem a potrebujem to. Po troch rokoch, čo sme boli zatvorené doma, to teraz s dcérami dobiehame. Mala som pocit, že mi je už najlepšie doma, avšak teraz som si uvedomila, ako veľmi ma spoznávanie nových miest baví. Dcéry sú už veľké a spolupracujú, tak teraz je na to vhodný čas.
Kam vás naposledy zavial vietor?
Pracovne som bola na filmovom festivale v Estónsku, deti chceli ísť aj do Londýna, tak som ich tam vzala. Bola som s nimi tiež v Taliansku pri mori a teraz sme sa vrátili z Austrálie. S filmom Slúžka ma čaká premiéra v nordickým krajinách aj v USA v Santa Barbare, takže sa teším, čo ma ešte s filmom čaká.
Čo sa vám páči na bývaní v Bratislave?
Vyhovuje mi, že je malá. Všade sa človek rýchlo dostane. Mám rada, že keď idem po ulici, všade stretnem priateľov. Mám v nej rodinu a mojich najbližších. Ak niečo potrebujem, vždy sa niekto nájde, vieme tu žiť ako na dedine. Je to veľká výhoda, no vie to byť aj veľká nevýhoda. V šírení klebiet napríklad, to je nepríjemné. Ja si užívam jej výhody.
Čo vás ešte pracovne čaká a neminie?
S Danom Danglom pracujeme na vývoji jedného nového historického seriálu. Potom mám rozpracovanú divadelnú hru a možno sa nám podarí získať financie na nový film. Ten by mal byť s mojou obľúbenou ženskou témou. Ženská sexualita a naše prežívanie vzťahov. To rada skúmam.
Pôsobíte veľmi optimisticky, je to tak aj v skutočnosti?
Snažím sa o to. Ak aj tvorím niečo kreatívne, snažím sa, aby to nemalo depresívny rozmer. Samozrejme, sú témy, ktoré treba riešiť, ale aj v Slúžke sme mohli skĺznuť do depresívnej roviny, a predsa sme to uhrali na pozitívny film. Myslím si, že dokáže osloviť veľké množstvo ľudí. Každý má v súčasnosti dostatok starostí, tak verím, že si ľudia budú mať možnosť oddýchnuť pri dobrom audiovizuálnom diele. Nech už si vyberú čokoľvek, ponuka je široká.
Viac sa dočítate v aktuálnej SLOVENKE
