Obľúbený herec Ľubo Paulovič s láskou spomína na krásne divadelné časy. Prežil toho na doskách, ktoré znamenajú svet skutočne veľa, ako herec aj ako režisér. Ovplýva darom vyžmýkať zo života to dobré a nenechať sa ním položiť.
Stretávame sa v kaviarni blízko vášho domu na Dobrej Vode, zdržujete sa prevažne v jeho blízkosti, alebo vás láka ešte vybehnúť ďalej a spoznávať iné miesta?
Celé leto som strávil doma, bývam tu už vyše 20 rokov a i keď som doma rád, chýba mi zmysluplná herecká a režisérska práca. Za ňou by som ešte pokojne kamkoľvek vycestoval.
Pri príprave na náš rozhovor a aj v jeho úvode som nadobudla dojem, že ste vyrovnaný so životom, tak ako plynie a, že nemáte potrebu ho meniť. Mýlila som sa?
Do istej miery nie som celkom spokojný. Musím v sebe kumulovať energiu, aby som sa popasoval s okolím, so sebou samým a so všetkým, čo sa okolo mňa deje. Aby som bez veľkých odrenín na tele a na duši prežil. Určite v tom nie som sám.
Čo vám pri tom pomáha?
Alkohol (smiech).
A okrem neho?
Vždy mi pomáhala zmysluplná činnosť, tá, ktorá súvisí s mojím povolaním. Na začiatku, keď sa rozbehlo natáčanie seriálov, mal som práce dosť, ale v súčasnosti už hrám iba sporadicky. Rád sa zaoberám všetkým, čo sa týka ľudí, preto som aj herec.
Okrem hereckého povolania úspešne čarujete aj s režisérskou paličkou.
Ako prvú som režíroval rozprávku v SND Popoluška a princ. Predtým som režíroval amatérske divadelné súbory, ktoré boli však výborné. V divadlách som zrealizoval dokopy vyše tridsať hier, na Novej Scéne, v divadle Andreja Bagara v Nitre, v divadle v Prešove a v Košiciach, pre Mestské divadlo P.O. Hviezdoslava, dokonca aj v Komárne. Napriek tomu, že neviem po maďarsky som tam režíroval moju obľúbenú hru Kto sa bojí Virginie Woolfovej od autora Edwarda Franklina Albeeho. Tá hra ma odvtedy v dobrom slova zmysle provokuje, a púta môj záujem. Neskôr som zrealizoval aj dve televízne inscenácie a dva filmy.
Kto z mladej hereckej generácie vás v poslednom období zaujal?
Zo SND je to napríklad Milan Ondrík, Daniel Fischer, ktorého si pamätám ešte ako mladého ambiciózneho chlapca z konzervatória, keď som tam učil. Z niektorých kolegýň sú to Petra Vajdová, Gabika Dzuríková, Božidara Turzonovová a ďalšie. V Martinskom divadle som mal výbornú kolegyňu Oľgu Solárovú či jej manžela Iva Romančíka. Boli sme tam výborná partia a s ostatnými spolutvorcami sme vytvorili zmysluplné a zaujímavé inscenácie.
Vtipná príhoda sa udiala aj počas môjho pôsobenia v martinskom divadle, kedy sme sedeli v divadelnom klube po predstavení s hosťami a jeden starší kolega sa zrazu na mňa intenzívne zahľadel a povedal: “Ja vás nemám rád.“ (smiech). Nikdy v živote na to nezabudnem, bolo to veľmi úprimné vyznanie. Ale nebral som to príliš osobne, vedel som, že si tým pravdepodobne rieši problémy samého so sebou. Nezakladám si mimoriadne na tom, aby ma mali všetci radi. To ani nejde. Našťastie som stretával aj návštevníkov divadla, ktorým sa moje herecké výkony veľmi páčili. A to ma povzbudzovalo.
Hovoríme o období, kedy ste veľa a intenzívne pracovali, doma ste už ale mali dve dcéry. Ako sa to dalo zvládnuť?
Doma mama často suplovala tatu. Ale nachádzal som si pre na toľko času, koľko sa len dalo. Starší kolegovia v divadle nás mladých prijali bezprostredne a starostlivo, nepovyšovali sa nad nami. Časom som už šiel z postavy do postavy, všetko to boli veľké role a chodieval som často aj nakrúcať do televízie a do filmu. Musel som vstávať ráno o 3:00, o 8:00 som bol už vo filmovom ateliéri a poobede som ešte stihol natočiť zábery do televíznej inscenácie a večer do Martina odohrať predstavenie. Chodieval som autobusom, alebo ma vozili autom. Bolo to náročne, ale veľmi obohacujúce. Boli to krásne časy.
Čo vám robí v tomto období radosť?
Nie je toho veľa. Stretnutia s príjemnými ľuďmi, mám pár dobrých priateľov a spriaznených kolegov. Niektorých kamarátov mám ešte z rodnej obce alebo kolegov v Bratislave a okolí. A radosť mi robí aj keď vidím, že sa niekto v našej krajine snaží realizovať prospešné projekty, za mnohých by som spomenul pani Máriu Rehákovú.
Je o vás známe, že ste sa radi spoločensky žili a vo vašej blízkosti bola zaručená zábava.
Je to naozaj tak. Aj sám na sebe sa rád zabávam. Vždy si rád posedím s ľuďmi, ktorí majú čo povedať, poradiť, pobaviť, zaujať. Naučil som sa to doma, od rodičov, pravidelne sa stretávali s priateľmi z dediny, chlapi hrali karty, ženy klebetili a my ako malí chlapci sme chodievali potajme pofajčievať, čo sme našli. Vyrástol som v obci Prašice, oproti nám bol Dom kultúry, neďaleko Duchonka a tam sme ako mladí šarvanci trávili veľa času. Chodieval som si tam chladiť zapálené lýtka (úsmev). A spoznávať prvé lásky.
Určite máte z tohto obdobia nemálo zábavných príhod..
To áno. Chodil som na strednú školu do Topoľčian a túlal som sa po nociach kade tade natoľko, že sa mi neoplatilo ani školskú tašku nosiť domov. Školník mi ju vyložil na schody pred školu a ráno som si ju tam vždy našiel. Školu som s odretými ušami dokončil, s tým, že som si musel zopakovať prvý ročník. Skončil som s dvomi päťkami, ešte, že mi to dovolili! Hanbil som sa zato ako besný pes a dva mesiace z prázdnin som nevyšiel z domu.
Boli ste už v mladom veku veľmi samostatný, to sa neskôr aj ľahšie bojuje s problémami.
Keď vás niečo negatívne doslova ovalí, treba to prežuť, preskákať, zaťať zuby, päste, ísť a potom bude lepšie. Ja som sa vždy otriasol ako sliepka z popola. Ak sa podarí nájsť niekoho, kto vám pomôže, podrží vás a skoro vždy sa niekto taký nájde. Snažím sa veriť v dobro človeka, ako povedal Alexander Dubček a snažím sa tak zmýšľať, správať a najmä žiť.
Doma vás veľmi nerozmaznávali, aj vy ste v podobnom duchu vychovávali svoje dcéry?
S trpkým povzdychom musím povedať, že ku mojim prvým dvom dcéram som bol trochu nespravodlivý, nevenoval som sa im toľko, koľko by som sa im mal venovať. Veľa som pracoval, žil som bohémskym spôsobom života. Mám aj tri krásne, múdre, šikovné vnúčatá, tým som tiež veľa dlžný. Uvedomujem si to a snažím sa robiť všetko preto, aby som to ako tak napravil.
Zájdete si občas do divadla pozrieť si predstavenie?
Priznám sa, že málo. Kedysi som nerozumel, keď sa po odchode zo SND pán Karol Machata uzavrel do seba, ale teraz tomu už rozumiem. Podobné pocity začínam mať aj ja. Bol to veľmi dobrý herec a najmä človek. Kvalitných príležitostí a spolupracovníkov nie je toľko, ako bývalo a najmä mi chýba to oduševnenie, ktoré sme my vtedy mali. Nešpekulovalo sa s rôznymi tvorivými formami. Nie vždy sa podarí byť za každú cenu iný. Klasický pôdorys divadla má veľa spôsobov realizácie. Experimenty ale nie vždy vychádzajú. Aj tie treba občas skúšať, keď sa hľadajú nove cesty.
