…čudná otázka. Nie však pre ľudí po porážke. Pre tých, korí prišli o svoju slobodu, sebestačnosť a schopnosť postaviť sa na vlastné nohy, to nie je len čudná otázka, ale tvrdá realita, do ktorej sa zobúdzajú každé ráno. Diagnóza cievnej mozgovej príhody im neustále pripomína, čo všetko stratili. Toto ochorenie nie je úraz ako zlomená noha, alebo ruka, ktorá sa po určitej dobe rehabilitácie dá znova do poriadku. Pri tomto postihnutí je to oveľa zložitejšie. Okrem neustáleho boja s fyzickými obmedzeniami, bolestivými rehabilitáciami, je to najmä boj s nechuťou opäť žiť. To mnohí nezvládnu a rezignujú na všetko. Dá sa im vôbec ešte pomôcť?
„Bol som sebestačný rodinne založený, vyšportovaný chlap a zrazu som bol odkázaný na pomoc druhého človeka. Bolo to jedno z najhorších období v mojom živote, ktoré so mnou zatriaslo,“ zdôveruje sa Ján Gombarček, pacient po cievnej mozgovej príhode, ktorému lekári po tom, čo mu praskla aneuryzma, povedali, že mal vlastne šťastie, lebo 70 percent ľudí s jeho diagnózou neprežije. On to tak zo začiatku nevnímal. Úplne samozrejmé veci, ako ráno vstať, urobiť si kávu, obliecť sa a ísť do práce, nebol schopný. Bezmocnosť a vlastná neschopnosť vyvolali hnev, zlosť, smútok, beznádej. Aké šťastie? Prečo práve mne sa to muselo stať? Aj tieto otázky, nechuť bojovať a žiť, sú vnútorné rozpory, ktoré prežívajú ľudia po cievnej mozgovej príhode. Jánovi sa toto najtemnejšie obdobie podarilo prekonať a dnes radí iným, ako sa postaviť na nohy po tejto vážnej diagnóze vo svojej knihe aj v ebooku.
„Úspech neprichádza ľahko a preto vzdať sa priskoro je vlastne to isté, ako zlyhať,“ priznáva Ján, ktorý sa nenechal zlomiť. Aj známy moderátor Telerána Tomáš Juríček, mal všetky dôvody na to, aby ho jeho diagnóza zlomila. Ona to dokáže. Zobrať človeku úplne všetko. Jeho sebestačnosť, jeho nezávislosť, slobodu aj hrdosť. Bezstarostný život, vtedy dvadsaťštyriročného vysokoškolského študenta, odrazu prestal existovať. Hoci bol primladý, aby cievna mozgová príhoda bola zrejmou diagnózou, najhoršie sa potvrdilo. Kráčať, behať, korčuľovať, veci, ktoré boli tak samozrejmé, zrazu nemohol.
A to s psychikou mladého človeka môže poriadne zamávať.„Zo začiatku som užíval lieky na predchádzanie depresií, ale tie som po konzultácií s lekármi neskôr vysadil. Nepotreboval som ich a ani nepotrebujem,“ hovorí Tomáš Juríček. „Mal som jasný cieľ a to mi pomohlo,“ hovorí ako sa mu podarilo vrátiť sa späť do života.
Už nechcem…
Sú však aj takí, ktorí to nedokážu. Čeliť realite krutej diagnózy, ktorá vás oberie o vašu schopnosť robiť úplné bežné veci. Preto sa väčšina ľudí po cievnej mozgovej príhode utiahne do seba, strácajú záujem o spoločnosť, nebaví ich ďalší život. Kým obmedzenia v pohybe sú na prvý pohľad pri tejto diagnóze zrejmé a viditeľné, problémy s psychikou sú skryté. Podľa odborníkov práve s psychickými problémami bojujú často títo pacienti. Podráždenie, nervozita, zlosť, hnev, nechuť žiť. Pacienti po náhlej cievnej mozgovej príhode prežívajú mix pocitov, ktoré signalizujú duševnú nepohodu. Tieto zmeny v prežívaní chorých sú pochopiteľné. Sú nervózni a cítia sa smutní, pretože nemajú nikoho blízkeho, kto by sa o nich staral, alebo naopak, blízkeho majú, ale sú presvedčení, že sú svojmu okoliu na ťarchu.
Akoby sa nemali z čoho radovať, prevláda pocit smútku, hnevu a pochybnosť o tom, či sa vôbec oplatí žiť. Zásadná je pomoc psychológa. „Pri svojej práci sa často stretávam s tým, že pacienti zažívajú depresiu, úzkosť, strach a chýba im motivácia,“hovoríMgr. Annamária Szevecsek, psychologička Špecializovanej nemocnice FBLR Vitalita n.o. Lehnice, jedinej špecializovanej nemocnice na Slovensku pre pacientov po náhlej cievnej mozgovej príhode, kde na jednom mieste dostávajú pomoc všetkých odborníkov potrebných pre návrat do života. Je dôležité identifikovať a spracovať emócie a ponúknuť pacientom nástroje na zvládanie stresu. „Snažím sa pacientom poskytnúť podporu pri spracovaní traumatických udalostí, pomôcť nájsť motiváciu na pokračovanie v rehabilitácii a dodržiavanie odporúčaní týkajúcich sa liečby a cvičení. Motivačná podpora je podľa mňa kľúčovým faktorom pri dosahovaní úspechu v neurorehabilitácii,“ vysvetľuje psychologička z Vitality.
Drobné úspechy
Nie je ľahké sa o nevrlého pacienta v zlej nálade starať. Je náročné motivovať ho k tomu, aby cvičil a robil mnoho ďalších úkonov, ktoré sú pre neho náročné. „Motivovanie apatických a deprimovaných pacientov na spoluprácu nie je ľahké,“ potvrdzujeBc. Anita Hrdlovics, hlavná fyzioterapeutka neurorehabilitačného zariadenia Levita Lehnice. Ale podľa jej skúseností je to možné. „Osvedčilo sa mi stanovenie dosiahnuteľných cieľov, pri ktorých pacient postrehne aj menšie pokroky. Často práve úspech býva kľúčom k adekvátnej spolupráci.“
Rodinným príslušníkom pacientov po cievnej mozgovej príhode odporúča motivovať chorého drobnými, na prvý pohľad možno bezvýznamnými pokrokmi. V skutočnosti nie sú bezvýznamné. Akýkoľvek pokrok, aj ten najmenší, je pokrok. Samozrejme, nielen pre pacienta, ale aj pre jeho blízkych je náročné pochopiť, že veľkým úspechom a motivačným momentom je napríklad znovunadobudnutie schopnosti prehĺtať sliny – voľakedy taká samozrejmá vec, dnes výzva hodná Sizyfosa. „Ochorenia znižujúce sebestačnosť pacientov sú obrovským zásahom do pacienta a jeho rodiny. Náhla zmena zdravotného stavu a sociálneho statusu je úder, ktorý si my zdraví len ťažko dokážeme predstaviť,“hovorí zo svojich skúseností fyzioterapeutka Anita Hrdlovics.
Za takýchto okolností je ťažké uveriť, že zlepšenie celkovej situácie je možné. A že niekedy sa dokonca dejú zázraky. Ale naozaj sa dejú. „Len čo sa podarí prekonať prvotnú frustráciu a beznádej, začne sa nová životná etapa, ktorá bude plná nových životných situácií a výziev. Neváhajte sa obrátiť so žiadosťou o pomoc na odborníkov, ktorí vás dokážu správne usmerniť a poskytnúť nielen profesionálnu, ale aj emocionálnu podporu,“ uzatvára fyzioterapeutka z Levita.
