Život Mahuleny Bočanovej je poznačený autizmom dcéry Mariny, o ktorom však hovorí absolútne vyrovnane. Napriek diagnóze si život vychutnávajú naplno a keď sú spolu, nič im nechýba. Hoci herečka za posledné roky zredukovala pracovnú záťaž, najnovšie ju majú diváci možnosť vidieť v bláznivej komédii Ako prežiť svojho muža.
Od troch rokov ste účinkovali v reklamných spotoch, tancovali ste balet a začali ste hrať v rozprávkach. Ak sa dnes obzriete späť, akú cestu za sebou vidíte? Čo vám všetko dala a čo vzala?
Je to môj normálny život, moja práca. Od detských čias nakrúcam filmy, hrám v televízii, moderujem, od šestnástich hrám v divadlách. Beriem to ako prirodzenú súčasť života. Moja profesia mi určite nič nevzala. Ak, tak jedine súkromie. Som typ človeka, ktorý si nikdy nenechal prerásť prácu cez hlavu, vždy bol pre mňa dôležitejší súkromný život, rodina a kamaráti. Nikdy som nechcela byť slávna a zomrieť na doskách, čo znamenajú svet. Úprimne povedané, ak mám zomrieť, tak niekde na pláži s vynikajúcim vínom v ruke a s plným bruchom kreviet. Napríklad sa urehotať k smrti (úsmev).
Vo novej komédii Ako prežiť svojho muža ste zobrazili ostrieľanú priateľku hlavnej hrdinky. Máte rada posedenia s priateľkami a babinec aj v reálnom živote?
Máme partiu kamarátok, s ktorou sa tak raz za dva mesiace stretneme na spoločnej večeri alebo si odletíme do Ríma či ideme k nám na chatu. Je to veľmi fajn a mienime v tom pokračovať.
Udržiavate si vzťahy s priateľkami ešte z detských čias?
To nie, človek ako starne, tak sa jeho priatelia menia, niektorí mu nechýbajú, iní mu do života vstupujú neskôr. My samotní sa meníme a tak sa menia aj tí ľudia, s ktorými chceme tráviť svoj čas. Ja som rada sama, no mám aj veľmi blízkych priateľov. Pevné priateľstvá sa mi nevytvorili v detstve, ale až okolo dvadsiateho piateho roku života.
V komédii boli zobrazené rozmanité mužské povahy. Aká charakterová vlastnosť by podľa vás nemala chýbať žiadnemu mužovi?
Priority sa, samozrejme, menia spolu s vekom, no pre mňa bolo vždy základom a navždy zostane, to že muž musí byť mužom. Neznesiem narcisov a mužov, čo mrnčia nad každou blbosťou, čo sa im stane. Muž musí byť ochranca a nie ďalšie dieťa. Pre mňa je už nutná vysoká inteligencia, aj rovnaký politický názor či zmysel pre humor. Veľa o mužovi povie aj to, ako býva. Nejde o majetky, ale garsónka a obedy u maminky, to už naozaj nie.
Súhlasíte s tvrdením, že dobrí muži po päťdesiatke sa minuli?
Na veku vôbec v tomto prípade nezáleží. Buď ste mužom, alebo ním nie ste. V živote mi už dvorilo veľa mužov, naozaj si mám z čoho vytvoriť názor a paradoxne najviac naozajstným mužom v mojom živote bol pre mňa o pätnásť rokov mladší priateľ. Ja som mala štyridsať a on dvadsaťpäť. Dodnes ho v galantnosti, slušnosti, zodpovednosti a ochranárstve mňa a mojej duše nikto neprekonal. Stále sme kamaráti.
Aké želanie by ste si vyskladali z „magickej polievky“, akú ste mali pred sebou na tanieri v jednej z úvodných scén filmu?
Nesmrteľnosť, aby som mohla byť stále po boku dcéry. Inak si všetko, čo sa mi páči a po čom túžim, dokážem zariadiť. Nechcem teda plytvať písmenkami, ako sa poznám, asi by som ich z tej polievky zjedla.
Tvrdíte, že všetko je o láske, nezištnosti a hlavne o zmierení. Dopomohlo vám k tomuto poznaniu aj narodenie Mariny?
K celej mojej dospelosti, zmiereniu a vyrovnanosti ma doviedla iba moja dcéra. Dnes už je veľká slečna, no neboli to vždy jednoduché časy. Zvládli sme spolu prejsť peklom a teraz nám je už iba krásne. Všetko má svoj čas. Posledných desať rokov považujem za mimoriadne šťastných. Sme zohraná dvojka. Viem presne, čo od života chcem a rozoznám, čo je šťastie. Budeme spolu šťastné už navždy. Dovtedy, kým vydržím po jej boku.
Marinka má už dvadsaťdva rokov. Trpí ľahšou formou autizmu, vy k nej však pristupujete absolútne príkladne, všade chodíte spolu – na dovolenky i do spoločnosti. V čom je pre vás výnimočná a čím vás dostáva do kolien?
Keď žijete život s autistickým dieťaťom, prechádzate si obrovskou životnou skúškou sily, boja s egoizmom a uvedomením si, čo je naozajstná láska. Tie kruté chvíle, ktoré autizmus prináša do života, sú bohato vyvážené čistou a hlbokou, až nadpozemsky anjelskou, úprimnou láskou, ktorú mi dcéra denne svojím bytím a svojou radosťou do života dáva. Nemenila by som. Máme krásny a naplnený život.
Ste známa tým, že propagujete zdravú výživu a šport. Aké aktivity máte najradšej v zime a aké v lete?
Odmalička som tancovala balet. Skončila som, keď som nastúpila na konzervatórium. Pri herectve mi už naňho nezostal čas. K tancu som sa vrátila až v roku 2003, keď som nastúpila do súťaže Star Dance, ktorú by sme asi vyhrali, ak by si môj tanečný partner tesne pred bránami finále nenatrhol na generálke šľachu. Odstúpila som s tým, že som iného partnera odmietla. Keď sa Jaroslav Kuneš uzdravil, počas nasledujúcich trinásť rokov sme sa spolu pretancovali celou republikou. Boli to krásne časy. V zime zvykneme chodiť lyžovať, nemáme síce u nás vaše nádherné Tatry, no stačia nám aj Krkonoše. Dcéru som začala učiť od šiestich rokov, tak dnes už zíde každý kopec. Ibaže si to moje trdielko myslí, že lyžovanie je tá zábavná cesta hore na kotve, pričom cesta dole je pre ňu nutné zlo, čo musí pretrpieť. Pre Marinin autizmus máme doma všetko pomerne naopak (smiech).
Akým pracovným aktivitám sa momentálne venujete?
Rozhodla som sa ubrať z tempa. Už toho hrania bolo dosť. Už len párkrát do mesiaca nakrúcam Ordináciu v ružovej záhrade a v divadle hrám asi trikrát v mesiaci – namiesto tridsaťkrát ako za posledných dvadsať rokov. Dnes nechápem, ako som to mohla vôbec vydržať. Inak ma už nič neláka, maximálne dobrý film, ktorý sa neodmieta. Jednoducho, už chcem byť doma.
Spoločnosť vám robí doma aj psík – bulteriér, ktorému ste dali meno Umberto Bočan. Vždy ste mali blízko k zvieratám?
Celý život sme mali doma psíkov – najskôr bradáčov. Odkedy som však začala žiť sama, bez rodičov, som verná bulteriérom. Umberto je už môj tretí. Je to plnohodnotný člen našej rodiny. Chcel by byť pre mňa jednotka, no okolo svojho roku života pochopil, že je v hierarchii na druhom mieste. Marinku vôbec neberie, iba ju s láskou toleruje. Takto nám je v tej našej rodine veselo…
