Umelkyňa Marta Potančoková sa nebojí otvoriť životu a prijíma jeho dary naplno vo všetkých sférach. Hrá v divadle, spieva v kapele a venuje sa svojím trom deťom. Sviatky strávia pri peci obklopené sviečkami.
Žijete v pokojnom prostredí na vidieku, bol to vždy váš sen, alebo ste v mladšom veku preferovali veľkomesto?
Vyrastala som v Devíne, ktorý bol síce mestská časť, ale bola tam skôr dedinská atmosféra. Keď sme si vyšli občas do centra, bol to pre nás iný svet. Dnes to už neplatí. Mesto sa rozrastá a my sme s rodinou zatúžili po pokojnejšom živote na vidieku a tak sme sa z mesta odsťahovali. Splnili sme si tak sen o dome na samote s veľkou záhradou plnou stromov v blízkosti lesa.
Diváci mali v poslednom období možnosť vidieť vás v na televíznej obrazovke TV JOJ v Prokurátorke. Ako sa vám spolupracovalo s kolegami a čím si vás seriál získal?
Zuzku Mauréry som poznala ešte z jej muzikálového obdobia. Niekoľko rokov sme sa alternovali v bratislavských Mníškach. Keď som sa stretla na castingu s Lukášom Vaculíkom, mala som úprimnú radosť. Keď ma do projektu pán režisér Soukup nakoniec prizval, zistila som, že Lukáš je nie len vynikajúci herec, ale aj kolega a predovšetkým človek. Ivana Martinku som dlho sledovala vďaka jeho úspešným divadelným projektom a po osobnom stretnutí som mala pocit, že sa poznáme už roky. Túto zostavu doplnila talentovaná Dominika Morávková, takže spolupráca bola veľmi príjemná a ja som si celé natáčanie užila v neposlednom rade aj vďaka režisérom Pavlovi Soukupovi a Víťovi Procházkovi.
Vaša postava má v seriáli veľkú rodinu, preto veľmi ťažko znáša, ak sa riešia prípady, kde sú zasiahnutí maloletí. Ako sa vy v živote vysporadúvate s nespravodlivosťou?
Musím sa priznať, že odkedy mám deti, drsne kriminálky nepozerám. Syn sa mi smeje, že som po dvojičkách ešte viac zmäkla (úsmev). Možno je to aj tým, že nemáme už 15 rokov televízor a keď si nejaký film vyberiem a pozriem, vnímam ho citlivejšie ako pred rokmi.
Sólovo spievate vo formácii Pressburger Klezmer Band, čo vás na nej baví najviac?
Ešte ako študentka som bola na ich koncerte a páčila sa mi živelnosť a emotívnosť klezmerovej hudby. Keď prišla o pár rokov ponuka, nezaváhala som a neľutujem. Budúci rok to bude 20 rokov, čo koncertujem a cestujem po svete s touto world music zostavou a stále ma to veľmi baví. Nahrala som s nimi sedem albumov. Jeden z nich získal aj cenu Radio Head Awards.
Kde zbierate inšpiráciu ku svojej hudobnej tvorbe?
Čerpáme zo starých spevníkov, niekedy sú zdrojom inšpirácie stretnutia s pamätníkmi, či staré šelakové platne. Kolegovia piesne aranžujú, niekoľko ich aj sami skomponovali. Inšpiráciou sú pre nás svetové klezmerové kapely. Mali sme to šťastie s niektorými z nich sa stretnúť aj osobne a spolupracovať s nimi.
Aké vystúpenia máte najradšej?
Rada vystupujem s kapelou. Na koncertoch je väčšinou skvelá atmosféra a reakcia poslucháčov je okamžitá. Rovnako je to aj v divadle, kde však nie som za seba ako na koncerte, ale za divadelnú postavu. Táto premena je veľmi vzrušujúca. Špeciálne milujem muzikály s veľkým orchestrom. To je vždy pre mňa veľký zážitok. Trvá síce iba jeden večer a potom pominie, ale je to o to intenzívnejšie. Práca pred kamerou je iná. Po skúsenostiach, ktoré som už za tie roky nazbierala si tento žáner užívam stále viac. Hlavne ak sa zíde dobrý tvorivý tím. Potom je natáčanie skvelé dobrodružstvo a výsledok síce hneď nevidno, ale je na rozdiel od divadla trvácnejší.
Nedávno ste boli spievať v Srbsku, zažili ste tam pravú balkánsku atmosféru so všetkým, čo k tomu patrí?
Bol to skvelý koncert vďaka srdečnému publiku a nádhernému priestoru Subotickej synagógy. Cestovanie je pridaná hodnota ku koncertovaniu. Nemávame veľa času nazvyš, ale vždy sa snažíme aspoň nasať atmosféru mesta, ochutnať miestnu kuchyňu, spoznať zopár miestnych ľudí.
Pracujete na sebe aj v súčasnosti v otázke spevu? – učíte sa u niekoho?
Musím sa priznať, že okrem skúšok v divadle a s kapelou na hodiny spevu pravidelne nechodím. Vždy sa zmobilizujem pred nejakým dôležitým konkurzom a zájdem za Mirkou Marčekovou, kolegyňou a vynikajúcou hlasovou pedagogičkou, alebo idem po rady k pánovi Petrovi Mikulášovi, či k dirigentovi Rudovi Gerimu.
Máte za sebou postavy v rôznych muzikáloch (Vlasy, Oliver!, Bedári, Rocky Horror show, West side story, Rebelové, Mníšky a Mníšky 2), chodievate si pozrieť muzikály aj do zahraničia? Ktorý vás oslovil naposledy?
Mám tri deti. To je možno dôvod (alebo výhovorka) prečo necestujem za divadlom ďalej ako do Brna, či Prahy. Rada si pozriem svoje obľúbené muzikálové filmy Kabaret, Vlasy, Jesus Christ Superstar… Počas korony som si však na tieto muzikály aj „vycestovala“, keďže mnohé svetové divadlá sprístupnili záznamy predstavení online.
Ako najradšej oddychujete a s kým?
Doma. Milujem spoločné chvíle s rodinou, najmä výlety do prírody. Oddychujem aj pri práci v záhrade, v mojej kuchyni.
Čo vás dokáže rozosmútiť?
Politická situácia vo svete.
Máte dospelého syna, ktorého ste vychovávali sama. Na prahu štyridsiatky ste si našli partnera s ktorým máte dvojičky. Odrazu je vás päť. Ako ste prežívali proces od slobodnej matky k päťčlennej rodine?
Hoci som vždy túžila po veľkej rodine, so synom som po pôrode zostala sama. Nebolo to vždy ľahké, ale pomáhali mi rodičia. Keď mal Adam 7rokov, zoznámila som sa s manželom. Po ôsmych rokoch spolužitia v trojici sa nám narodili dvojčatá a tak sa mi splnil aj sen o veľkej rodine. Je pravda, že som si musela počkať, ale stálo to za to čakanie (úsmev).
V jednom rozhovore ste spomenuli, ako ste si boli istá, že herca za partnera určite nechcete. Čo sú hlavné nevýhody v spolužití s hercami?
Každý to má samozrejme inak, ale ja si nerada nosím prácu domov. Čas pred premiérou je väčšinou veľmi intenzívny a ja sa po návrate domov teším, že môj muž nepozná pomery v divadle, nepozná hercov ani režisérov a ja nemám potrebu to s ním všetko od znovu preberať. Ja svoju prácu milujem, ale je to len práca a po nej som šťastná ako matka, manželka, dcéra, suseda, kamarátka…skrátka ako Marta Potančoková.
A ako Marta oslávi tohtoročné Vianoce?
Najradšej mám čas pred Vianocami, kedy spolu s dievčatami vešiame čečinu, vyrábame sviečky, miešame bylinkový čaj z liečivých byliniek, ktoré sme v lete nasušili. Pečieme koláče pre kamarátky a rodinu, aj keď my klasické vianočné pečivo s bielym cukrom už niekoľko rokov nejeme. Štedrý deň sa snažíme prežiť v pokoji, prejdeme sa v lese, vyzdobíme stromček, nakŕmime naše zvieratká a večer, predtým ako sa deti vrhnú na darčeky, si sadneme k nášmu vegetariánskemu menu. Ďalšie dni navštevujeme rodinu, alebo oni nás. Televízor síce nemáme, ale niektoré rozprávky musia byť. A veľa sviečok a oheň v peci.
