Martin Navrátil je po Petrovi Valušiakovi, ktorý ako vôbec prvý Slovák v roku 1996 dosiahol južný pól, ďalším našincom, ktorý si na svoje triko môže pripísať túto úžasnú métu. Martin v januári tohto roku na lyžiach prešiel od pobrežia až k samotnej geografickej značke. Aké bolo jeho putovanie vo večnej krajine ľadu – v Antarktíde?
Rodák z Ostravy, ale od detstva Bratislavčan, tisíc sto kilometrov prešiel za 47 dní a otvorene priznáva, že schudol trinásť kíl. Na strastiplnú cestu sa vybrali traja, napokon vysnívanú métu dosiahli dvaja. Išlo o cudzincov, s ktorými sa dohodol na internete, a ktorých sotva poznal. Teraz si už sebe môže povedať, že je ďalší slovenský polárnik a v emailoch má opäť pozvánku na „ľadovú“ expedíciu. „Bolo to doslova biele peklo. Zavrite oči a predstavte si priestor, kde je všetko v neskutočnej bielej tme. Zem je biela, nebo je biele a aj obzor je biely. Tá biela nemá žiaden odtieň a je úplne rovnaká. Vy vlastne nevidíte nič. V prvých polárnych expedíciách sa práve toho polárnici najviac báli, pretože za takých podmienok môžete zablúdiť. Vy máte pocit, že idete rovno, ale v skutočnosti robíte jeden veľký oblúk,“ vraví Martin. A stalo sa to aj jemu. Koľkokrát si myslel, že ide rovno ako šíp, ale keď sa skontroloval – porovnal s kompasom, tak zistil, že urobil 500 metrový oblúk, išiel mimo trasy. „Som človek, ktorý potrebuje mať kontrolu nad sebou samým, ale tam som nemal. Moje pocity by sa dali opísať, ako keby som plával vo vzduchoprázdne. Nevedel som či idem hore, či dole, a nič som nevidel. Lyže mi slúžili ako slepecké palice, ktoré mi oznamovali, že tu je nejaká prekážka, kde si musím dávať pozor. Boli to šialené pocity, ktoré som vyslovene neznášal,“ prezrádza cestovateľ.
Nesmie vám byť zima
Biele „vzduchoprázdno“ nebolo to jediné, čo potrápilo Martina. Antarktída je neľútostná krajina, teploty vzduchu tam klesajú pod mínus 40 stupňov Celzia a do toho sa ešte pridáva silný nárazový vietor – so silou sto kilometrov za hodinu, čo pocitovú teplotu zrazí na mínus 50 stupňov Celzia. Samozrejme, nechýba sneženie. Slnečných dní – keď sa človek môže orientovať podľa svojho tieňa, zažili počas výpravy len málo. Južný pól sa nachádza v nadmorskej výške 2 800 metrov, hrúbka ľadu tam je asi 1 700 metrov. Na Antarktíde nie sú žiadne osady ani dediny, je to neobývaný kontinent. „Nesmie vám byť zima, lebo to by bol váš koniec. Musíte vedieť ako narábať s extrémnymi zimami – rýchlo postaviť stan, rýchlo si pripraviť jedlo,“ uvádza Martin Navrátil. On sám dostal prvú a jedinú omrzlinu až na 47. deň, teda v čase, keď dorazili na Južný pól. Počas cesty na lyžiach, od pobrežia k pólu, ťahal každý z mužov na saniach stokilový náklad. Jedlo, stany, spacáky a benzín na zohrievanie vody. Čo vlastne jedli a ako? Na raňajky bola ovsená kaša, ktorú si zaliali vriacou vodou. Počas dňa sa zastavovali v hodinových intervaloch a jedli čokoládu, sušené ovocie, rôzne výživové tyčinky, aby si dodali energiu. Na večeru mali dehydrovanú stravu, ktorú zaliali vriacou vodou a instantné polievky. K tomu syr a salámu.
Ženy sú tam ako doma
A potom prišla tá chvíľa, okamžik, keď náš dobrodruh stál na Južnom póle. „Tá radosť prichádzala postupne. Ja som svoje dobytie Južného pólu spečatil tým, že som sa dotkol sklenenej gule, ktorá označuje južný pól a silno som zakričal, od radosti,“ uvádza Martin. Čo mu dala táto cesta? „Ja som tam nešiel pre to, aby som niečo zistil o sebe. Totiž, človek tam nemôže „ísť sa hľadať“. Na Antarktídu musíte ísť ako „hotový“ človek. Zistil som však, že dokážem pružne reagovať na nové, vzniknuté situácie. Po expedícii na južný pól som pokojnejší,“ vraví Martin. A dodáva, že si vlastne počas cesty oddýchol. Psychicky. Cíti sa teraz v pohode a veľmi dobre. A aj fyzicky je už v poriadku. Južný pól dosiahol 9. januára, odvtedy sa už stihol zregenerovať. Aj preto, lebo svoje sily si rozrátal tak, aby aj potom, čo dosiahol cieľ, mal dostatok energie na návrat.
V časopise pre ženy nás prirodzene zaujímalo, či by takúto výpravu zvládla aj žena. Dostali sme priam prekvapivú odpoveď. „Práveže ženy takéto cesty zvládajú ľahšie ako muži. Dôvod? Sú silné hlavne po psychickej stránke. Muž je silný po fyzickej stránke, ale zabúda na to najpodstatnejšie – na psychiku. Svaly nie sú všetko. Aj preto cestu na južný pól dokončí väčšie percento žien ako mužov. My sme mali napríklad líderku Kathinku z Nórska, ktorá dokazovala, že to nie je o tom, či je človek muž alebo žena. Treba byť len pripravený,“ konštatuje Martin Navrátil.
Počúval Kathinku
Zmienka o žene, ktorá bola na Južnom póle, nás, samozrejme, zaujala. Preto sme sa Martina povypytovali viac. Dozvedeli sme sa, že Nórka Kathinka má 54 rokov, pracuje ako účtovníčka a robí expedičnú sprievodkyňu v polárnych oblastiach. „Od iných Nórov som zistil, že Kathinka je takou polárnou legendou. Toto sa mi na Nóroch nesmierne páči – sú skromní a nerobia okolo seba hurhaj – čo všetko dokázali. Už z prvého pohľadu mi bolo jasné, že Kathinka je rodený líder s pevným názorom a triezvym úsudkom. Aj keď ja sám som sprievodca, ktorý sa musí rýchlo rozhodovať v mnohých krízových situáciách, túto vlastnosť som na južnom póle neskúšal, nechal som ju doma. Ona bola generál a ja poslušný vojak,“ chlapsky priznal Martin Navrátil.
Viera Mašlejová
Foto: M. N.
