Niektoré deti vyrastajú s jedným súrodencom. MIRO IŠTVÁN ich mal počas detstva šestnásť. Neprišli však do rodiny preto, že by sa narodili jeho rodičom. Priniesol ich osud. Jeho mama sa totiž rozhodla stať profesionálnou náhradnou mamou a na štrnásť rokov otvorila dvere svojho domova deťom, ktoré dovtedy poznali najmä steny detských domovov. Práve tam sa začal príbeh, ktorý dnes môže meniť pohľad celej spoločnosti.
Keď mal osem rokov, ešte netušil, že jeho detstvo nebude pripomínať detstvo jeho kamarátov. Raz prišli do ich domu nové deti. Potom ďalšie. A ďalšie. Niektoré zostali niekoľko mesiacov, iné celé roky. Každé si so sebou prinieslo batôžtek plný bolesti, neistoty aj nádeje. Spočiatku to vnímali ako dobrodružstvo. „Tešili sme sa, že budeme mať nových súrodencov. Až časom sme pochopili, že sa delíme nielen o izbu či hračky, ale aj o rodičov. Vtedy nám začalo dochádzať, čo vlastne maminka robí,“ začína svoje rozprávanie sympatický Stredoslovák. Ich rodina nebola veľká. Bola obrovská. Piati vlastní synovia, k tomu deti z detského domova, spoločné izby, spoločný stôl, spoločné pravidlá. Nikto nebol viac a nikto menej.
„Maminka nikdy nerobila rozdiely. To, čo platilo pre nás, platilo aj pre deti, ktoré prišli z detského domova. Myslím si, že práve to bolo dôležité. Všetci sme boli jedna rodina. Musím povedať, že sme mali krásne detstvo. Bolo skromné, plné ľudí, detí a bohaté na zážitky a spomienky. Zároveň som sa vďaka prísnejšej výchove naučil, že v živote nie je nič zadarmo,“ prezrádza Miroslav. „Úžasné na tom celom bolo, že sme mali domov, mali sme sa kde uložiť, mala nás spájať láska, pochopenie a zároveň sme vedeli, ako napredovať. Platilo to pre každého jedného z nás – či už pre vlastných synov našej maminky, alebo pre deti, ktoré u nás v tom období boli z detského domova.“
Dom, v ktorom sa človek učil byť človekom
V ich staršom dome na okraji malého slovenského mesta nikdy nebolo veľa priestoru. Každý mal len svoj malý kúsok sveta okolo postele. Napriek tomu sa tam zmestilo to najpodstatnejšie: láska, bezpečie a prijatie. „V puberte sa začalo prejavovať, že sme sa porovnávali s rovesníkmi – čo majú a čo nemajú. Chýbalo nám súkromie. No zároveň, s odstupom času, keď sme boli starší, sme si začali uvedomovať vlastnú zodpovednosť. Ako byť rodičom nápomocní. Zrazu sa otočila karta a museli sme byť staršími súrodencami a vzormi,“ objasňuje Miro.
Dnes hovorí, že až s odstupom rokov pochopil, aké výnimočné detstvo prežil. Zatiaľ čo jeho rovesníci riešili nové oblečenie alebo vlastnú izbu, on sa učil žiť s deťmi, ktoré mali za sebou skúsenosti, aké si dospelý človek len ťažko dokáže predstaviť. Niektoré prišli ako bábätká priamo z pôrodnice, iné boli tínedžeri. Niektoré sa po krátkom čase adaptovali, ďalšie bojovali s traumami, útekmi či problémovým správaním. Každé však potrebovalo jediné: aby mu niekto veril. „Keď človek vidí, v akých podmienkach niektoré deti vyrastali, prestane sa sťažovať na maličkosti. Naučí sa pokore,“ tvrdí.
Mama nemenila svet veľkými gestami
Nikdy nehľadala obdiv. Nepísalo sa o nej, nedostávala ocenenia. Každé ráno jednoducho vstala a robila to, čo považovala za správne. Otvorila svoj domov deťom, ktoré ho nemali. Za štrnásť rokov ich prijala šestnásť. Popritom vychovala aj svojich piatich synov: „Až dnes si uvedomujem, aké obrovské srdce mala. Robila niečo, do čoho by sa neodvážil ísť každý.“Pred niekoľkými mesiacmi Miro svoju maminku navždy stratil. Na jej pohrebe sa však odohral okamih, na ktorý nikdy nezabudne. Prišla mladá žena a pýtala sa, či ju spoznávajú. Bolo to jedno z dievčat, ktoré kedysi vyrastali v ich rodine. „Pamätali sme si ju ešte ako malé dievčatko. Bol to nádherný a veľmi silný moment. Vtedy som si uvedomil, že mama po sebe zanechala oveľa viac, než si možno sama myslela,“ hovorí dojato Miro.
Deti nepotrebujú ľútosť
Dnes Miro otvorene hovorí o tom, že spoločnosť má o deťoch z centier pre deti a rodiny množstvo predsudkov. „Často ich ľudia vopred odpíšu. Myslia si, že budú problémové alebo že z nich nič nebude. To je jeden z najväčších mýtov.“ Podľa neho nepotrebujú ľútosť ani nálepky. Potrebujú niekoho, kto ich vypočuje. Kto im ukáže, že ich minulosť nemusí rozhodnúť o budúcnosti. Práve tieto skúsenosti formovali aj jeho samého. Hovorí, že vďaka detstvu prežitému medzi deťmi z náhradnej starostlivosti sa naučil tolerancii, odolnosti a rešpektu k ľuďom: „Naučilo ma to nehodnotiť človeka podľa toho, odkiaľ prišiel. Každý z nás nesie svoj príbeh. Len o niektorých príbehoch nevieme.“
Nie moje, ale naše
Skúsenosť z detstva pochopiteľne ovplyvnila Mira aj jeho súrodencov: „Ja som sa vďaka maminke veľmi veľa naučil. Sú to skúsenosti a situácie na nezaplatenie. Veľakrát vidím ľudí okolo seba, ako sa zaoberajú problémami, bývajú z toho v úzkostiach a podobne. Myslím si, že my sme vďaka tomuto všetkému odolnejší.“ Spomienky dnes Miro Ištván prináša v autobiografickej knihe Nie moje, ale naše. Napísal ju pod pseudonymom Miroslav Ištván Štefančík. Tretie priezvisko je maminkino priezvisko za slobodna – na jej pamiatku. Nie je to iba rozprávanie o vlastnom detstve ani spomienka na výnimočnú mamu. Je predovšetkým výzvou, aby sme sa začali viac rozprávať o deťoch vyrastajúcich mimo biologických rodín a o tom, čo všetko potrebujú od spoločnosti.
Autor plánuje s knihou navštevovať centrá pre deti a rodiny, stretávať sa s mladými ľuďmi a vytvárať mentorské projekty, ktoré by im pomohli pri štarte do samostatného života. „Chcem, aby vedeli, že ich budúcnosť nemusí byť určená tým, kde sa narodili alebo odkiaľ prišli,“ zdôrazňuje autor. Možno práve preto jeho príbeh nepatrí len jednej rodine. Patrí všetkým, ktorí veria, že domov nevzniká z tehál a zo strechy nad hlavou. Vzniká tam, kde sa dieťa prvýkrát cíti prijaté.
Foto: archív M. I.