Dnes je streda, 27.január 2021, meniny má: Bohuš
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Môj vek? Pokračujem ďalej

apríl 04, 2014 - 21:51
Napísala desiatky kníh, z ktorých sa predalo viac ako milión výtlačkov. Napriek tomu, že je veľmi populárna a jej pracovňu zdobí množstvo ocenení, hovorí, že rodina je tá, ktorá má pre ňu najväčší význam. TÁŇA KELEOVÁ-VASILKOVÁ tento týždeň oslavuje. Ako sama hovorí: „Päťdesiatka nie je medzičlánok, ale pokračovanie. Teším sa ako dieťa na každý nový deň.“
Foto: 
Pred niekoľkými rokmi som bola v nórskom Narviku, za polárnym kruhom,  a kamarátka, ktorá sa tam vydala, hovorí: „Jáj, nedávno tu bol u mňa pán Kele s manželkou...“ Aké to bolo pre vás, milovanú dcéru dvoch fanatických cestovateľov? Vychovali z vás dobrodruha alebo skôr domaseda? 
V každom prípade som zdedila túlavé topánky, cestovanie ma nesmierne teší, vnútorne ho vnímam ako čosi úžasné a slobodné, no na ocka nemám. On pochodil takmer celý svet, ja by som bola rada, keby sme s manželom stihli spoznať Európu, kontinent na ktorom žijeme. Dúfam, že sa nám to podarí. Máme totiž cestovateľský „dlh“, pretože v čase, keď boli deti malé, sme necestovali – z viacerých príčin. Po prvé, na cestovanie sme nemali peniaze, po druhé, vždy som zastávala názor, že deti potrebujú k svojmu šťastiu pravidelný režim a svoju milovanú postieľku. A keďže bez nich sme cestovať nechceli, začali sme až pred desiatimi rokmi. Takže máme čo doháňať – ale teším sa na to! Na každý kút, pohľad a pocit, ktorý v sebe mám, keď hľadím na „novú“ krajinu či mesto. Zásadne nechodievame na organizované zájazdy, práve pre tú slobodu, ktorú musíme pri putovaní krajinou cítiť: trasu si vyberáme samy. 
 
Váš otec, osobne poznám iba jeho, sa rád smeje. Aj keď hovorí, oči sa smejú za neho. Vy ste mu v tomto podobná. Rada, nahlas, niekedy až v detskej tónine vyjadrujete radosť. Čo dobré, ale aj čo zlé ste ešte zdedili po tomto veľkom bádateľovi a čo po mame? 
Povedala by som, že som svojskou kombináciou rodičov. Niečo mám po nich, niečo po sebe, ako zo žartu hovorievam. V každom prípade ma však naučili jednu ohromnú vec: žiť aktívne, využiť každý deň, každú chvíľku. V tomto smere mi boli veľkým príkladom.  
 
Vy máte tri deti, aké  majú záľuby, čomu sa venujú ony? Čo ony – to lepšie aj horšie – zdedili po známej mame?
Každé z našich detí je nenapodobiteľný originál, s nimi sme sa naozaj nikdy nenudili, no spája ich jednotná výchova. Takže rovnako ako my s manželom sú večne v pohybe, neustále čosi vymýšľajú a tvoria niečo nové. A všetky tri milujú prírodu a pobyt v nej. Toto sa u nás dedí z generácie na generáciu, čomu som veľmi rada.   
 
Vedeli ste si niekedy, keď ste len tak sedeli a snívali, niečo na spôsob Julinky z vašej najnovšej knihy, predstaviť, že raz – budem šťastná mama troch detí a budem písať knihy na chalupe? Snívali ste?
Snívala som rada a išlo mi to veľmi dobre – a platí to dodnes. Snívala som o veľkej rodine, už moja maturitná práca sa niesla v tomto duchu, predstavovala som si, že budem mať tri deti, že spolu budeme behať po lúke, naháňať motýle a vnímať oblohu nad nami... O písaní som začala snívať až o čosi neskôr. Vlastne, o tom som ani príliš nesnívala, jednoducho som začala písať. Bolo to skĺbenie mojej túžby a tiež nevyhnutnosti, keďže v tom čase som bola ako nezamestnaná evidovaná na úrade práce a cítila som, vedela som, že musím niečo robiť, že naše deti sú síce úžasné a napĺňajú ma, no čosi mi k úplnej plnosti ešte chýba. A bolo to práve písanie. Ale omyl –  na chalupe nikdy nepíšem. Na chalupe aktívne oddychujem, venujem sa záhradke, maľovaniu, chodievam na dlhé prechádzky, v lete vítam rodinu a priateľov...  
 
Rada používate slovíčka ako čarovné, voňavé, hebučké, ružové... Ak stretnem človeka, ktorý sa so slovami hrá, akoby to boli obláčiky, mäkké vankúše, do ktorých keď sa zahĺbi, akoby do nich položil  hlavu, je mi fuk, či píše sci-fi, alebo krásnu literatúru, podstatné je, že cíti jazyk a miluje štylistiku.  Váš otec je aj spisovateľ – po ňom tá láska ku kráse slova? 
Ako zväčša, aj tu platí skĺbenie viacerých elementov. Jednak to bol príklad mojich rodičov – knihy písala aj moja mama – jednak láska k slovu, ktorá sa vo mne rozrastala spolu s dospievaním. Bola som vášnivou čitateľkou a slová som vnímala ako poklady, ktoré treba objavovať a rozvíjať. Už ako pätnásťročná som pochopila silu slova. Jeho schopnosť potešiť, ale aj nesmierne ublížiť.
 
Už niekoľko rokov, a to nepreháňam, ďakujem za štyridsiatku. Aj by som chcela, aby to tak ostalo, lebo človek má konečne jasnejšie v hlave a cíti sa ešte vždy dobre.  Ale roky nezastavíš... Čo hovoríte na časový medzičlánok, ktorému sa hovorí polstoročie:-)?
No, radšej by som zostala v tej štyridsiatke, keby som si mohla vybrať, že áno? Človek je už rozumný a ešte vždy mladý. No tak to v živote nefunguje: čas plynie a my sme jeho súčasťou, meníme sa, rastieme... starneme. Bohužiaľ, tak to je a nikto z nás to nezmení. Čas nezastaví. Ale ja sa teším z každého svojho dňa a žijem ho naplno, ako s obľubou vravievam, „vyrábam“ si drobné každodenné radosti, ktoré, ak sa spočítajú, vytvárajú obrovské klbko. Svoj vek nevnímam ako medzičlánok, ale ako pokračovanie.
 
Vyzeráte stále dievčensky, v telefóne si človek predstaví skôr dievčatko ako zrelú ženu. Čo robíte pre seba?  Svoju vnútornú očistu, ale aj pre telo?  Stretli sme sa (asi) dvakrát v saune, chodievate aj plávať, cvičiť? 
Aktívne žijem. Do bodky. Myslím, že leňošenie a vylihovanie pred televízorom robí ľudí staršími. Okrem toho, že cez víkendy chalupárčim, cez týždeň veľa športujem. Dva razy v týždni hráme s manželom bedminton. Je to úžasný šport, ktorý milujem. Kedysi som ho hrávala profesionálne, teraz len pre radosť z pohybu. Okrem toho plávam, chodievam do sauny, aspoň raz za mesiac vybehnem na Devínsku Kobylu. Jednoducho potrebujem byť v pohybe. Prispieva to nielen môjmu telu, ale aj duši. 
 
Byť spisovateľkou na plný úväzok je snom mnohých z nás, milovníčok príbehov:-).  Zvyčajne však býva, že ak sa záľuba nenápadne presunie na niečo povinné, prestáva nás to baviť. Ako ste na tom vy? Máte stavy, že sa musíte premáhať? Kedy začínate písať? Nadránom, keď ešte všetci spia? Zaujímajú nás vaše rituály, sú roky nemenné alebo sa menia?
Písanie určite neberiem ako niečo povinné. To by som považovala za trápenie – a radšej s tým prestala. Písane je mojou súčasťou, napĺňa ma a teší, spolu s mojou rodinou a s vecami, o ktorých som už hovorila, ma dotvorilo a urobilo takou, akou som. Prostredníctvom svojich príbehov som sa naučila vážiť si život a to hrejivé v ňom a tiež selektovať, kedy sa mám trápiť a čo za to vôbec nestojí... A iste, mám svoj režim: ten sa však zmenil. Keď boli deti malé, písala som  v čase, keď spali, čiže chvíľu po obede a potom najmä v noci, kradla som si každú voľnú chvíľu. Teraz mám „normálny pracovný časô, píšem od ôsmej rána a okolo pol piatej počítač vypínam. Nepíšem však celých osem hodín v kuse: medzi písanie zámerne vkladám manuálnu prácu, nechávam odpočívať hlavu –  niečo porobím doma, vybehnem so psom na prechádzku. Ako som už povedala, dlho sedieť nevydržím, nezodpovedá to mojej povahe. 
 
Na podujatiach vydavateľstva Ikar, ktorému ste roky verná, vídavam vašu rodinu, deti aj manžela, o ktorom, my redaktorky, hovoríme: Fíha, ten vyzerá super:-). On bol prvý, ktorý vám vydal druhú knihu v poradí na vlastné náklady. Určite vám veril a obdivoval vás. Je to tak stále?  Ako sa vám spolu žije? Čo na ňom obdivujete vy? 
Vážne? To si o ňom hovoríte? No teda... Áno, manžel mi vydal druhú knihu Manželky a  priatelia urobili finančnú zbierku, aby mohla uzrieť svetlo sveta. Už vtedy mi veril... až neuveriteľné. A ako sa nám spolu žije? Pekne (ťuk-ťuk). Svoj život sme vystavali na spoločných záujmoch. Robíme veci spolu, pretože chceme byť čím viac spolu. Chalupárčime, hrávame bedminton, stretávam sa s priateľmi – spolu. Myslím, že v tom tkvie podstata dobrého manželského života. Vystavať ho len na deťoch nestačí. Pretože deti raz odídu... a čo potom? Nechcela som riskovať, že sa z nás stanú dvaja cudzinci, ktorí spolu nevedia komunikovať, žiť. A tak som vymýšľala veci, ktoré by mohli byť naše. Pekne sa mi to podarilo – ale len preto, že manžel spolupracoval. Bez toho by sa to nedalo. Vzťah vytvárajú dvaja.  
 
Na stránke s vaším životopisom je napísané, že ste robili v časopise Kamarát, v Osvetovej práci, ale nie je tam uvedená Slovenka. Viem však, že ste pre Slovenku pracovali. Ako si na to spomínate? Vedeli by ste si predstaviť, že by ste sa venovali len novinárčine? 
Do časopisu Kamarát som prispievala svojimi poviedkami už na gymnáziu. Potom som to rozšírila aj o iné časopisy či denníky. Osvetová práva bol dvojtýždenník do ktorého som nastúpila ako redaktorka po skončení žurnalistiky. Do Slovenky som neprispievala – až keď som napísala román Manželky. Vďaka pani Ursínyovej mi v Slovenke vyšlo nekonečne veľa častí z románu Manželky. Tak som sa dostala do povedomia svojim čitateľom. Doteraz som za to Slovenke vďačná. Ja totiž na dobré veci nikdy nezabúdam.  
 
V roku 2009 ste v Kategórii umenie a literatúra boli nominovaná na Slovenku roka. Kto by bol pre vás  Slovenkou roka a ak by ste mali tú moc, čo by ste urobili pre Slovenky, aby sa mali lepšie?
Každá obyčajná žena. Taká, ktorá síce netrhla žiadnu veľkú kariéru a už vôbec nie je známa zo strán časopisov, ale ktorej život si zasluhuje ocenenie za snahu, úsilie a každodennú mravčiu prácu, ktorú robí pre druhých. Pre svoju rodinu, deti aj iných ľudí okolo seba, ktorí to potrebujú. 
 
Máte neuveriteľne veľký fanklub. Najmä ženy vás milujú, ale ako to už býva, to, čo sa jednému páči, druhí zaznávajú. Nezapochybujete občas o sebe? Ako ľudia reagujú na vaše knihy? Pýtajú si radu, chvália alebo čelíte aj kritike?
Našťastie, zväčša, keď ma ľudia oslovia alebo mi napíšu, tak preto, že mi chcú povedať niečo milé. Vždy im za to ďakujem. Takéto veci sú ako zázračné liečivé injekcie: utvrdzujú ma v tom, že moje písanie má naozaj význam. Niežeby som o sebe pochybovala, ale aj tak mi to vždy urobí dobre. A kritika? Iste, nejakú si prečítam na internete, teraz je v móde, že sa každý vyjadruje k všetkému, ale dobre, prečo nie? Mám na to jednoduchú radu: keď sa niekomu moje knihy nepáčia, nech číta iných autorov. Chvalabohu ich máme na Slovensku dosť, je si z čoho vyberať.
 
Viac sa dočítate v SLOVENKE! 
 
MAJA MIKOVÁ
Foto: archív T. K.-V.

- - Inzercia - -