Herečka Monika Hilmerová vdýchla postave Vilmy v seriáli Dunaj, k vašim službám nielen dušu, ale aj veľké srdce. Vilma je tou, ku ktorej si všetci chodia po radu, pohladenie či tanier teplej polievky. Obetavá, láskavá a materinská – skutočná bútľavá vŕba v najlepšom slova zmysle. Ako sa s touto postavou zžila, čo jej dala a prečo verí, že na splnenie snov nikdy nie je neskoro – najmä ak ide o štúdium v zrelom veku – prezrádza v rozhovore…
Vaša postava Vilma sa rozhodla ísť študovať medicínu v zrelom veku. Ako ste vnímali túto jej cestu? Myslíte si, že je to téma, ktorá môže inšpirovať ženy aj v reálnom živote?
Myslím si, že nielen ženy! Ale všetkých – aby sa vzdelávali aj v neskoršom veku, nielen dovtedy. Tým, že som vyštudovala odbor andragogika, čo je veda o výchove a vzdelávaní dospelých, mám pre to zvášť pochopenie. Teší ma, že je to dnes už vo svete bežné. Myslím si, že vzdelávať sa je prínosné a osožné ako pre človeka, tak aj pre krajinu. Verím, že Vilmina seriálová linka môže byť inšpiráciou pre viacerých ľudí, možno práve takých, ktorí už vychovali deti a stále cítia, že sú dostatočne produktívni a v plnej sile. Prinesie im to do života ďalšiu energiu a nový rozmer.
Sú práve konvencie najväčšou prekážkou pre človeka, keď sa rozhoduje, do čoho ísť a do čoho už nie?
To je individuálne. Môže ísť, samozrejme, aj o možnosti, ktoré človek má či nemá, no zároveň je to osobnou vecou a osobnou slobodou každého z nás. Mám pocit, že konvencie sa dnes už až tak nenosia ako v minulosti. Myslím si, že moderní ľudia sa už nad tým toľko nepozastavujú, keď sa niekto rozhodne študovať alebo dovzdelávať aj v neskoršom čase, než je bežné. Je na každom z nás, či budeme na sebe pracovať – v rámci možností, ktoré máme.
Vilma sa stretla s diskrimináciou od profesora, len preto, že je žena. Je to veľká téma z minulosti. Čo by podľa vás spoločnosť stratila, keby ženy zostali výlučne v domácnosti?
Slobodu a rovnosť. Aj múdrosť, lebo by to bola obrovská diskriminácia, absolútne nezaložená na ráciu. Čím je spoločnosť otvorenejšia a čím viac chápe, že diskriminácia je „spiatočnícka“, tým lepšie. Témy ako postavenie žien v zamestnaní sú však naďalej aktuálne. Ženy za rovnakú prácu častokrát dostávajú nižšiu mzdu ako muži, sú často diskriminované aj s prichádzajúcim vekom, a tak ďalej. Je to ešte stále silne zaužívané – ako na Slovensku, tak aj inde vo svete a je pre mňa záhadou, že to takto stále môže fungovať!
Stretávame sa s diskrimináciami viacerých typov, nielen čo sa týka žien, ale aj menšín, či napríklad sexuálnych orientácií. Ľudia sa stále nejakým spôsobom kastujú a vyvyšujú. Je to nesmierne hlúpe a arogantné. Čudujem sa, že sa tomu niekto prispôsobuje a nepraje žene, ktorá sa svojou šikovnosťou dostane na nejakú vyššiu pozíciu. Možno som naivná, no neznášam nespravodlivosť, a keby som mohla rozhodovať o mzde, hneď tým ženám, ktoré sú podhodnotené, dorovnám plat ako majú muži.
Vilma je typ človeka, ktorému sa ľudia radi zdôverujú. Ste aj vy pre vaše okolie „bútľavou vŕbou“?
Neviem posúdiť, nakoľko sa zverujú iným, no na jedno sa môžu u mňa spoľahnúť – zostane to u mňa a neposúvam to ďalej (úsmev).
Máte aj vy svoju bútľavú vŕbu?
Na záhrade mám hneď dve, ale nič moc o mne nevedia (smiech). Mám veľmi blízky a otvorený vzťah s mojou mamou, aj s mojím mužom. Rada s mamou zdieľam niektoré témy a iné zase rada debatujem s manželom. Aj s otcom mám určité témy, ktoré rada preberám vyslovene s ním, takže ja si takto vyberám (úsmev). Samozrejme, mám aj dobré kamarátky, no je pravda, že nie som príliš ten typ, ktorý sa potrebuje vyrozprávať „bútľavej vŕbe“. Skôr si to nechávam pre seba a necítim takú potrebu o tom hovoriť, aj keď sa ma to týka.
Vilma má sklon zachraňovať druhých, no čo ona sama? Nám ženám sa bežne stáva, že dávame viac energie do druhých ako do seba. Ako si v tom podľa vás udržať rovnováhu?
Každý v sebe musí nájsť osobný balans – do akej miery mu to vyhovuje a nedochádza k popieraniu seba samého či prílišnej obety. Je to veľmi individuálne…
Vilma často nevie povedať nie. Vie ho povedať Monika?
Voľakedy som to príliš nevedela, a keď sa mi to aj podarilo, tak som dosť vnútorne trpela (smiech). No naučila som sa to, lebo sa to veľmi obracalo proti mne. Musela som sa v tom však prísne vytrénovať. Mali by sme si vedieť v živote nastaviť hranice. Každý ich má však niekde inde. Niekedy sa mi ešte stane, že na seba zabúdam a ustupujem druhým aj na úkor seba, snažím sa v tom však byť už asertívnejšia.
Vilmin vzťahový život si v seriáli prešiel mnohými fázami. Najskôr nesprávny muž, potom zdanlivo dobrý, no nie úplne pravý, až napokon našla lásku tam, kde to nečakala. Veríte, že aj v reálnom živote prichádzajú správni ľudia v správnom čase?
Ja verím, že všetko, čo zažívame, má byť tak. Beriem to ako súčasť života. Všetko má svoj zmysel, aj keď ho nevidíme v tej chvíli. A možno ani nikdy (úsmev). Všetko, čo sa nám deje, nás totiž nejakým spôsobom formuje a ja verím v nejaký „vyšší princíp“, že všetko má zmysel.
Čo vás osobne oslovilo na Vilminom príbehu?
Keby bol Dunaj robený ako komiks, tak Vilma by bola superhrdinka (úsmev). Je nesmierne vnútorne silná, má zmysel pre spravodlivosť a akúsi bojovnosť. Má schopnosť ísť v láskavej rovine za tým, čo považuje za dobré a správne, aj za cenu vlastného ohrozenia. A to všetko sa mi na nej páči…
Stretávate sa na pľaci s novou generáciou hercov, ako ich vnímate?
Super! Obsadenie v V Dunaji je plné ľudí, ktorí k sebe pasujú. Je to nesmierne dôležité a odzrkadľuje sa to aj na výsledku. Herci, ktorých tvorcovia obsadili, sú starostlivo vyberaní – nie je to náhoda. Sú výborní po profesnej stránke, no čo je veľmi dôležité, aj po tej ľudskej. Napríklad, ako Vilma som začínala v obchodnom dome ako vedúca oddelenia módy a mladé dievčatá, ktoré hrali so mnou predavačky, mi prirástli k srdcu akoby boli moje dcéry. Obľúbila som si ich. Dunaj mi priniesol do života krásne priateľstvá.
Dá sa teda povedať, že ľudské sympatie zo scenára prerástli do reality?
Áno. Dokonca si myslím, že sme ich tam niekedy aj dodali. Jedno s druhým sa spolu dotvára. Scenáristi vidia, ako hráte a už vám to píšu takzvane „na telo“.
Ako ste si sadli s Jankom Dobríkom, vašim hereckým partnerom?
Veľmi dobre nám to funguje po profesnej aj po ľudskej stránke. Nikdy sme pred tým spolu nehrali. Registrovala som jeho prácu, no osobne sme sa stretli až tu v Dunaji a mám radosť, že je to práve on, kto hrá môjho hereckého partnera, lebo je nielen vynikajúci kolega, ale stali sme sa tiež kamarátmi a vzájomne si fandíme.
Je tu jar. Cítite skôr jarnú únavu alebo jarné prebudenie?
Aj jedno aj druhé! Vlastne plynule prechádzam od jedného k druhému (smiech).
Na čo sa najbližšie tešíte pracovne?
Momentálne mám veľmi plodné jarné obdobie. Okrem Dunaja nakrúcam ešte jeden nový projekt, o ktorom zatiaľ nemôžem hovoriť, no mám z neho nesmiernu radosť. Onedlho sa v seriáli Vina začnú vysielať aj časti, v ktorých figurujem, a na to som špeciálne zvedavá. Mohla som si tam zahrať zaujímavú rolu, ktorá je výrazne odlišná od Vilmy. A v apríli už začnem dokrúcať v Čechách štvrtú sériu seriálu Odznak Vysočina. Zároveň okrem toho účinkujem v ôsmich tituloch Slovenského národného divadla – Koncert na želanie, Špina, Chaos, Čistý dom, Budete mať luft, Apartmán v hoteli Bristol, Neboj sa a Vassa.
A súkromne?
Teším sa, keď sme všetci spolu doma. To je najviac! A tiež si rada chodím zabehať so psami do prírody. Mám radosť z našej jarnej záhrady a kvietkov, ktoré začínajú kvitnúť, aj momentálne na ne pozerám na terase a do toho počúvam štebot vtákov. Je to pre mňa úžasný relax. A ešte sa teším, že budú dlhšie a teplejšie dni! Je to pre mňa života-budič.
