Po tom, čo megaúspešný Dunaj, k vašim službám spôsobil divácky ošiaľ, sa televízia Markíza rozhodla prísť na obrazovky s ďalším dobovým projektom, opäť s hviezdnym hereckým obsadením. Rodinný seriál Sľub nám priblíži zlomové 80. roky a zavedie nás do čias,keď vôňa domácej bublaniny miešala sladké detské sny s realitou režimu.
Rifle z Tuzexu, spartakiáda a tiché šepoty o emigrácii. Pripravte sa na cestu časom. Televízia Markíza prichádza s originálnou novinkou Sľub, ktorá sa už začiatkom roka 2025 nepochybne stane srdcovou záležitosťou všetkých generácií. Nový denný rodinný seriál nás prenesie do zlomových 80. rokov, keď sloboda bola len tým, o čom sa snívalo.
Naspäť v čase
Píše sa rok 1984. Vo walkmanoch hrá veľký hit Knoflíky lásky, deti si vymieňajú céčka, na toaletný papier sa čaká v nekonečne dlhých radoch a slovo emigrácia sa vyslovuje veľmi potichu. Tretieho septembra nastupujú do školy prváčikovia plní očakávaní, rebelantskí tínedžeri, aj učitelia so svojimi radosťami, snami, ale aj tajomstvami…
Základná škola prepletá osudy nielen žiakov a učiteľov, ale celých rodín. V niekedy úsmevných, inokedy vážnejších príbehoch sa sľubuje vernosť aj nenávisť, prichádza k bolestivým odchodom aj šokujúcim návratom, no najmä – hľadá sa životná láska. Pretože tú chceme nájsť všetci, bez ohľadu na dobu, v ktorej žijeme. Retro seriál námpripomenie, že skutočné hodnoty nikdy nestarnú.
Tvorcovia seriálu si dali mimoriadne záležať na autentickosti. „Organizovali sme výkupy kostýmov v miestnych dedinkách, zháňali starý nábytok a každý exteriér sme hľadali s ohľadoch na vtedajší čas,“ prezradila Alexandra Dubovská, riaditeľka centra výroby skupiny Markíza. Podľa televízie seriál Sľub nahradí prázdno po populárnej Mame na prenájom, ktorej posledná epizóda uzavrela svoje príbehy v decembri minulého roka. A tak kým sa jedny dvere zatvárajú, otvárajú sa nové. To isté platí pre hercov, za ktorými nám ostalo smutno po seriály Dunaj, k vašim službám. V novinke Sľub sa predvedú aj Marek Rozkoš a Ráchel Šoltésová, s ktorými sme sa porozprávali bližšie.
Nový rok, nové začiatky
Obaja zahviezdili v Dunaji a ich odchod prišiel nečakane. Teraz sa divákom predstavia v nových postavách. Ráchel ako Táňa, učiteľka na prvom stupni. Jej pokojný život medzi prvákmi naruší správa, že jej sestra potajme emigrovala zo Slovenska. Pre Táňu a jej manžela Joža – šoféra kamiónu, ktorého stvárňuje Marek, tak začína kolotoč vypočúvania a nepríjemných udalostí. Viac nám povedali sami.
Ako ste prežívali odchod z Dunaja vzhľadom k tomu, že si vás diváci obľúbili? Bolo pre vás ťažké sledovať, že linka ide ďalej bez vás?
Ráchel: Bolo to ťažké, lebo v Dunaji bol veľmi dobrý kolektív, s ktorým sme sa mali navzájom radi a bol to zmysluplný projekt. Dôvodom môjho odchodu bolo, že som otehotnela. Linka zostala otvorená a pôvodný plán bol, že sa tam neskôr vrátim. Napokon som sa však stala súčasťou úplne nového projektu Sľub. A pochopila som, že som o nič neprišla, iba som získala…
Marek: Bolo mi ľúto, že dej ide ďalej bezo mňa, no zároveň som chápal, že chcú tvorcovia posunúť príbeh Kláry a Kučerovcov ďalej a divákov aj šokovať v tom, že odchádza postava, ktorú vnímali ako zásadnú pre príbeh. Ukázali tak, že v období, ktoré stvárňuje Dunaj, nebol úplne v bezpečí nikto, ani ten, čo pochádzal z lepšej rodiny. Môj koniec prišiel skrátka v službe k Dunaju (úsmev). Vôbec nezúfam, lebo som tam stretol skvelých ľudí pred aj za kamerou. Napokon mi Dunaj otvoril nové dvere.
Prišiel vám nejaký obzvlášť dojemný odkaz od fanúšika po vašom odchode?
Ráchel: Dostávala somsprávy, že im chýbam a chcú, aby som sa vrátila. No to je prirodzené, pretože ľudia si vytvorili vzťah k tým postavám, stotožnili sa s nim. Je to milé.
Marek: Bolo ich veľa, kiež by som stihol na všetky zareagovať. Znamenali pre mňa dobrú odozvu v tom, že sa mi podarilo Petra dostať do sŕdc divákov.
Ako ste reagovali na novú ponuku do retro seriálu?
Ráchel: Najskôr som bola smutná, že sa nevrátim do Dunaja, no po čase som vďačná za to, že mám možnosť spolupracovať s novými ľuďmi na ďalšom zmysluplnom projekte, tiež dobovom. Zároveň sa na pľaci stretávam aj „so starými“ kolegami z Dunaja ako napríklad s Marekom Rozkošom či Jakubom Švecom, takže sa dá povedať, že Dunaj prišiel do Sľubu (úsmev).
Vedeli ste o tomto projekte už v čase účinkovania v Dunaji?
Marek: Môže budiť zdanie, že som Dunaj opustil pre nový projekt, no bolo to tak, že som najskôr ukončil svoje pôsobenie a až mesiac alebo dva na to prišla ponuka zúčastniť sa kastingu do nového seriálu.
Prečo si myslíte, že TV Markíza siaha po dobových seriáloch, čo je za tým, že majú u divákov úspech?
Ráchel: Ľudia si sadajú za obrazovky s tým, že sa chcú s niečím stotožniť. Pamätníkov danej doby prenesie projekt do čias, keď žili svoje životy inak. Pripomenú si pozitívnu aj negatívnu stránku, ktorá sa viaže k dobe a vyhodnotia si ju vzhľadom k situáciám, s akými sa stretávajú dnes.
Marek: Dunaj zafungoval. Aj osemdesiate roky budú pre divákov zaujímavé, pretože väčšia časť slovenskej populácie z hľadiska demografie patrí práve do kategórie, ktorá zažila túto éru. Je dobré si ju obnoviť, pripomenúť, konfrontovať s realitou, nakoľko to zapadá do toho, čo sa tu u nás deje.
Čo konkrétne nás môže seriál Sľub v dobovom kontexte naučiť, respektíve nám pripomenúť ?
Ráchel: Má nám pripomenúť, že to, ako si dnes žijeme, nie je samozrejmé. Že slobodu a demokraciu si musela občianska spoločnosť najskôr vybudovať. Preto by sme mali spozornieť, ak vnímame znaky toho, že sa nám tu „niečo zvrháva“. Aby sme to nedovolili a zvážili si, čo sa deje a čo by sa diať nemalo…
Marek: Je to v niečom podobné ako Dunaj. Ten zobrazuje jeden totalitný režim a Sľub zase druhý, samozrejme v inej perspektíve. Perzekúcie už neboli také hraničné ako za fašistov, no platí, že aj v osemdesiatych rokoch žili ľudia neslobodne a práve na to poukazuje náš seriálový príbeh s Ráchel.
Myslíte, že prichádzajú seriály ako Dunaj, k vašim službám a Sľub na obrazovky včas, keď si to potrebujeme pripomenúť?
Ráchel: Nemyslím si, že je to náhoda, keď sa pozrieme na to, čo sa dnes okolo nás deje…
Marek: Nech by som začal z ktorejkoľvek strany, vždy sa dostanem k tej istej zásadnej veci, a tou je vzdelanie. Ak nebudeme vzdelaní – nemyslím len vedomostne, ale aj kultúrne, tak sa tu budeme mať tak, ako sa máme, a nebudeme ďaleko od toho, aby sme o tú slobodu prišli. To krátenie slobody sa už do určitej miery aj deje v súčasnej politickej a spoločenskej situácii, len sa to stále tvári ako demokracia, a všimnú si to práve tí vzdelaní ľudia. Aj aktuálne sledujeme jednu kauzu, pri ktorej odborníkom hrozí odňatie slobody, ak neuposlúchnu. Mám, žiaľ, pocit, že pojmy ako sloboda, láska a hrdosť sa vyprázdňujú, že už sú to len frázy. No práve vzdelaný človek si môže všimnúť, že tieto pojmy balansujú na tenkej hrane.
Máte síce len okolo tridsiatky a nemôžete si pamätať tuzex, no iste sa nájdu retro zariadenia, na ktoré si dnes spomeniete s úsmevom.
Ráchel: Ja som sa narodila v deväťdesiatom siedmom, no na „vychytávky“ ako hifi-veža či wolkman, si ešte pamätám. Veľa z retro zariadení nás učí vďačnosti – vážiť si veci, ktoré vtedy neboli samozrejmosťou ako dnes, keď nimi márnime čas.
Marek: Najskôr sa mi vybaví škodovka 120! Ale aj hračky – také tie oranžové tatrovky (úsmev). Diskety, stokilové počítače a prvé mobily, čo boli vtedy „Wow, čo to je?!“ už dnes ani nie sú na trhu, lebo ich prekonala modernejšia technológia.
Ako sa cítite v retro kostýme?
Ráchel: Veľa z tých vecí sa už vrátilo do módy, aj z nej už stihlo opäť odísť. Kostýmy mojej postavy nie sú práve také, aké by som si dnes obliekla, no dajú sa nájsť v kostymérni i také kúsky, ktoré by som sa nebála zaradiť do šatníka.
Marek: Keď vidím fotografie z detstva v retro oblečení, pýtam sa: „Ako sme toto mohli prežiť?“ (smiech).
Čo nám môžete povedať o vašej postave?
Ráchel: Táňa je poctivá žena, učiteľka, ktorá si chce len pokojne žiť so svojím mužom Jožom. Ako pár reprezentujeme bežných ľudí, poznačených tým, že ich rodinní príslušníci emigrovali. Vyšetrujú nás za to a tak sa ostatní na nás pozerajú cez prsty… Sme nevinní ľudia, ktorých režim perzekvuje za niečo, za čo nemôžu. Táňa s Jožom sú skrátka obeťami režimu.
Marek: Jožo je takýJozef Mak – Človek milión, podobne ako jeho žena Táňa. Ukážeme divákom bežný život manželov, obyčajných ľudí, ktorí nikomu neublížili. Za nič nemôžu a napriek tomu si zliznú perzekúcie režimu. Moja postava je zaujímavá v tom, akým spôsobom reaguje na zásahy do slobody zo strany politickej moci štátu. Pod tlakom vyšetrovania a sledovania, i toho, ako reagujú susedia a kamaráti – otočením sa chrbtom len preto, že sú vyšetrovaní alebo nejakým spôsobom označkovaní, sa potom moja postava uchyľuje k rôznym nerestiam.
Hráte učiteľku prvého ročníka. Čerpáte v jej stvárnení zo spomienok na svojich skutočných učiteľov, ktorí vás učili?
Ráchel: Áno! V prvom ročníku na základnej škole som mala veľmi zlatú učiteľku, ktorá bola presný obraz Táni. Bola náramne milá. Pripomínam si ju na pľaci. Mimochodom, to ona vo mne objavila herecké vlohy. Už ako prváčku ma obsadila do detského divadielka Miky myška ako hlavnú postavu – myš (smiech).
Aká by ste boli učiteľka vy?
No, neviem či by som dokázala udržať taký jemný tón hlasu a ovládať svoje emócie ako pokojná Táňa. Nedám za seba ruku do ohňa (smiech).
Máte nejakú zábavnú spomienku zo školských lavíc? Nejakú vylomeninu?
Ráchel: Ja som bola samá vylomenina! (smiech). V žiackej knižke by ste u mňa našli poznámky ako: „Skákala z okna.“ alebo „Vrieskala na hudobnej“.
V Sľube stvárnite kamionistu. Ako ste sa dostali do tohto povolania?
Marek: Pamätám si zo svojho detstva na kamionistov, ktorí vyzerali podobne ako ja v seriáli. Istý čas sme žili na Zemplíne. Spomínam si, že mali okolo krku zlaté reťaze – hlavne čo najviac a čo najťažších. Jazdili na celé týždne do Poľska či na Ukrajinu. Pre mňa je táto rola novou hereckou výzvou, ukázať sa divákom v protipóle k Petrovi Kučerovi z Dunaja, napríklad, čo aj pokiaľ ide o sociálne zaradenie postavy, ktorá si opäť nesie nejaký svoj odkaz a príbeh spojený s dobou.
K dobe komunizmu patria aj mnohé príbehy Slovákov, ktorí emigrovali. Aj dnes mnohí mladí ľudia odchádzajú, máte pocit, že sa vraciame v čase?
Ráchel: Ľudia na Slovensku strácajú perspektívu. Nevidia tu viac svoj život, čo je paralela s dobou osemdesiatych rokov, akú stvárňujeme v Sľube. Mali by sme sa nad tým ako spoločnosť zamyslieť, zdá sa, že sa nám tu cyklí…
Marek: Bohužiaľ. Vrátim sa k mojim úvahám vyššie, že hoci tu máme demokraciu, tí ktorí ju majú na starosti, z hľadiska politickej moci ju svojimi neuváženými a nesprávnymi rozhodnutiami spochybňujú. Podnecujú mladých ľudí rozhodnúť sa, ako chcú, aby sa ich život ďalej uberal. Ak majú možnosť ísť za lepšími podmienkami inde, niet sa čomu čudovať, že aj keď neradi, opúšťajú rodný kraj.
Prešlo aj vám niekedy hlavou, že by ste zo Slovenska odišli?
Ráchel: Párkrát mi to preblyslo hlavou, no vždy som si svoj život predstavovala na Slovensku. Nevzdávam to.
Marek: Pravdupovediac áno, no som človek, ktorý sa nevzdáva bez boja. Hoci som len malou kvapkou v mori, aj tou troškou chcem prispieť k tomu, aby sa nám a našim deťom žilo doma lepšie. Preto som nevynechal ani jedny voľby.
Začali ste si vďaka obsadeniu v Sľube niečo viac študovať o danej dobe alebo sa na ňu pýtať svojho okolia?
Ráchel: Na pľaci to ide samo. Neraz sa pri nakrúcaní ľudia zo štábu nahlas vracajú do čias, ktoré majú hlboko utkvelé v pamäti a scény im ich živo pripomínajú. Spustí sa debata, čo si mohli ľudia vtedy dovoliť a čo nie, napríklad, že chytiť sa na pracovisku za ruku v minulosti nebolo považované za vhodné. Keď sa spustí polemika medzi staršími, my mladší vtedy len otvárame ústa (úsmev).
Marek: Bohužiaľ, sám si ako dieťa pamätám, že sa vtedy veľa pilo a fajčilo – vždy a všade. Nespomínam si na to ako na dobrý pocit. Dokonca si ľudia sadali za volant s niekoľkými promile…
Čo by ste zaželali čitateľom do nového roku?
Marek: Čitateľom Slovenky, divákom Sľubu a celej spoločnosti želám viac úsmevu. Aby sme boli viac spolu, nie proti sebe, a aby sme boli viac my a nie my a oni.
