Sme v Zoologickej záhrade v Bratislave. V rámci Slovenska je to jediné miesto, kde chovajú nosorožce. Nikde inde tieto statné zvieratá nemajú.
Práve preto hovorkyňa Alexandra Ritterová, ktorá nás sprevádza a, čo je pre nás obrovská výhoda, pohodlne vozí „safari“ autíčkom, zobrala k výbehu s nosorožcami. Keď prídu nosorožce k betónovým zábranám, chovateľka Janka Orlíčková chytí do ruky kúsok mrkvy a podáva ju priamo už k pysku Ady, čo je štyridsaťročná samica nosorožca tuponosého južného. Zviera si z jej prstov chňapne pochúťku. „Vysúšajte si t o aj vy. Nemusíte sa báť, že vám odhryzne prsty, nosorožce v prednej časti tlamy nemajú zuby,“ posmeľuje nás chovateľka Janka Orlíčková.
Verím jej, ale radšej sa vyhovorím na to, že mám v rukách diktafón a musím si robiť nahrávku. Veľká, mohutná papuľa, široká možno aj dvadsať centimetrov, vo mne dôveru rozhodne nevyvoláva. Radšej majestátne zviera len pohladím po hrubej koži. Musím povedať, že je to jedinečný pocit. Ocitnúť sa celkom blízko dvojtonového zvieraťa, ktoré má vpredu na hlave dva rohy, aj keď u Ady sú celkom malé. Je to rozhodne neopísateľný zážitok.
Pilníkujú si rohy
„Ada je priamo z Afriky. Tu u nás si začala rohy obrusovať, pilníkovať, preto ich má také malé. Tootsie, čo je jej tridsaťtriročná „spolubývajúca“ má zase jeden roh veľký, nevadil jej. Má ho však tenší, ako je bežné v prírode. Odkukala totiž od Adky, ako si ho pilníkuje, a tiež si ho začala obrusovať,“ vysvetľuje Janka.
Nosorožce sú, ako je známe hrubokožce no, dozvedáme sa, že na každej časti tela majú inú hrúbku kože. „Denne si robia bahenný kúpeľ, ohádžu sa blatom a potom, keď zaschne, obtierajú sa o stromy a dávajú si ho dole. V tom im aj my pomáhame. Zoškrabkávame ho. Ešte sa nestalo, že by mi ublížili. Dodržiavam ich pravidlá a už sme si vytvorili vzťah. Ale zo začiatku, kým som ich nepoznala, bola som opatrná,“ vysvetľuje Janka.
Keď cúvajú, je zle
Ako dodáva, nosorožec je celkom nebezpečný tvor, dokáže sa rýchlo rozbehnúť a vyvinúť rýchlosť až 55 kilometrov za hodinu. „Ja už viem, že keď sa im niečo nepáči, tak začnú fučať, vydávajú také osobité výstražné zvuky a začnú cúvať, teda získavajú priestor, aby sa mohli rozbehnúť a potom zaútočiť,“ uvádza Janka.
Sami však vidíme, že v jej prítomnosti sú zvieratá veľmi pokojné, na svoju chovateľku sú zvyknuté. „Na čo si však musím dávať pozor, je aby, keď pohladím jednu, dostala pozornosť aj druhá. Neverili by ste, ale ony v tomto na seba žiarlia. A hoci nevidia dobre, podľa sluchu a čuchu o všetkom vedia a dokonca majú veľmi dobrú pamäť.“
Viera Mašlejová
Foto: Desana Dudášová
