V Indii ho volajú Otec národa. Mahátma Gándhí je jeden z najväčších politických a duchovných vodcov Indie a indického hnutia za nezávislosť. Presadzoval filozofiu aktívneho, ale nenásilného odporu.
Gándhí sa narodil 2. okóbra 1869 v Indii, ktorá bola v tom čase kolóniou Spojeného kráľovstva. Jeho otec bol ministerským predsedom zväzového štátu Pórbandar. Matka Putlibáí bola silno nábožensky založená. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Po maturite nastúpil na právnickú školu v Londýne, kde zároveň spoznával západnú spoločnosť. Veľký dojem na neho urobili evanjeliá, zoznámil sa s liberalizmom, ateizmom, pacifizmom a socializmom. Čítal však aj Korán a najmä hinduistický text Bhagavadgíta. V tom čase už bol ženatý a mal aj deti. V roku 1891 zložil advokátske skúšky a mohol ako advokát pôsobiť v ktorejkoľvek krajine, kde platilo britské právo.
Boj proti rasizmu
Gándhí odišiel do Juhoafrickej republiky, do Pretórie, aby ako právnik vymáhal dlžné pohľadávky. Tu sa stretol s rasovou diskrimináciou, ktorá postihovala indických robotníkov pracujúcich v Afrike. Tieto praktiky nechápal a odmietal ich. V roku 1894 sa stal spoluzakladateľom Natalského indického kongresu a ako tajomník sa angažoval v boji proti rasizmu. Už tu, v Afrike, sa z váženého právnika stal nezmieriteľný vodca za rovnoprávnosť svojich krajanov. Na dosiahnutie svojho cieľa začal používať nové – nenásilné metódy, ktoré vyústili do pasívneho odporu utláčaných. Prežil ešte niekoľko životných etáp, no najväčšia a najzaslúžilejšia bola jeho činnosť v rámci boja za oslobodenie Indie spod britského kolonializmu.
Po Indii v bielom rúchu
Gándhí sa v roku 1915 natrvalo vrátil do Indie, a v 1. svetovej vojne sa postavil na stranu britského impéria. Očakával totiž, že Anglicko jeho postoj ocení a po skončení vojny uzná Indiu ako rovnocenného partnera. Keď však anglická vláda v roku 1919 nesplnila svoj sľub, sklamaný Gándhí vyhlásil za svoj hlavný cieľ boj za nezávislosť krajiny. Od roku 1920 viedol Indický národný kongres. Po krajine putoval v rúchu z bieleho plátna v remienkových sandáloch a šíril myšlienku nenásilného vzdoru voči britským kolonistom. Osemkrát ho zatkli, vyše šesť rokov strávil vo väzniciach, kde držal hladovku ako najradikálnejší spôsob odporu bez násilia. Gándhí však nebojoval len za nezávislosť Indie, ale aj za zmierenie hinduistov a moslimov, ktorých rozdeľovalo nezmieriteľné nepriateľstvo. Jeho pokusy o jednotnú Indiu stroskotali, a v júni 1947 vyhlásila Veľká Británia dva nové štáty – hinduistickú Indiu a moslimský Pakistan.
Zomrel rukou atentátnika
Deň nezávislosti, ktorý v Indii vyhlásili 15. augusta 1947, nebol pre Gándhího radostným dňom – chcel totiž jednu veľkú Indiu. No nepriateľstvo medzi moslimami a hinduistami bolo priveľké na to, aby ho dokázal premôcť svojím étosom nenásilia. V januári 1948 ho zavraždili. V krátkom čase to bol už druhý atentát na Gándhího. Útok spáchal hinduistický fanatik. Extrémnym zástancom hinduizmu sa totiž nepáčilo, že robil ústupky voči Pakistanu. Symbol Indie mal vtedy 78 rokov. „Mučenícka“ smrť urobila z indickej duchovnej autority symbol boja proti útlaku a za ľudské práva – tridsať rokov viedol v Indii svoj nenásilný boj.
Spracovala Viera Mašlejová
Foto: Shutterstock
