Režisérka Veronika Homolová Tóthová sa systematicky venuje príbehom tých, ktorí prežili hrôzy koncentračných táborov, komunistického prenasledovania, či tých, ktorí sa postavili zlu. Robí to preto, aby sa na nich nezabudlo. Vďaka jej najnovšiemu filmu Naša Líza nezabudneme na odvážne a statočné dievča, ktoré s celou rodinou vstúpilo do SNP. Príbeh 18-ročnej francúzsko-slovenskej partizánky chytí za srdce nielen milovníkov histórie.
Slovák Eduard Blaho odišiel v 20-tych rokoch minulého storočia hľadať lepší život do Belgicka a neskôr do Francúzska. Tam sa zoznámil s Marie Antoinette, ktorá už mala malú dcéru Lisette. Eduard si Lisette adoptoval a vychovával ju ako vlastnú. Hoci Lisette vyrastala vo Francúzsku, rodina sa pravidelne vracala na Slovensko, podľa toho, ako im to finančne vyhovovalo. Keď vypukla druhá svetová vojna, rodina zažívala ťažké časy. Eduarda Blaha trikrát odvliekli na nútené práce do Nemecka, kde sa zakaždým vrátil v zúboženom stave. V snahe uniknúť nacistickému útlaku sa rodina rozhodla ilegálne prekročiť hranice a ujsť na Slovensko.
Partizánske hnutie a hrdinské činy
V auguste 1944 sa celá rodina pridala k partizánom. Lisette sa stala súčasťou prieskumnej čaty partizánskej brigády Jánošík, zatiaľ čo jej matka Marie Antoinette pracovala ako ošetrovateľka. Dokonca aj Lisettin 16-ročný brat pomáhal partizánom. Žiaľ, bol zajatý a niekoľko mesiacov strávil v Ilave, kde mu každý deň hrozilo, že ho odvedú do koncentračného tábora. Aj keď Eduard a Marie Antoinette vojnu prežili, Lisette, bohužiaľ, nie. Mladá 18-ročná dievčina, ktorá sa odvážne postavila proti nacistickému zlu, padla za obeť. Jej príbeh je len jedným z mnohých príbehov odvahy a utrpenia, ktoré charakterizovali Slovenské národné povstanie. Film vznikol na základe príbehu, ktorý režisérke predstavil tlačový atašé francúzskeho veľvyslanectva.
Francúzski partizáni tento príbeh každoročne pripomínali počas výročia SNP pri pamätníku v Strečne. Veronika Homolová Tóthová priznáva, že nakrúcanie bolo pre ňu obzvlášť náročné. „Tento film bol pre mňa výzvou, čo sa týka hraných scén, ktoré sme pripravovali, lebo tam muselo vystupovať veľa ľudí, aby boli uveriteľné a ja teda nie som režisérka hraných filmov, takže to bola nová skúsenosť. Bolo to veľmi náročné, zároveň ma to veľmi veľa naučilo a na to, aká to bola ťažká téma, to nakrúcanie je jedno z najkrajších, aké sme zažili,“ prezradila režisérka. Okrem toho, bolo náročné zohnať dobové rekvizity a oblečenie.
Napríklad fotorámiky, ktoré zháňala po celej Európe, aby zachytila autentickú atmosféru. „Od začiatku som vedela, že chcem mať vo filme veľa pôvodných fotiek Elisabeth, pretože som vedela, že existujú, či už vo Francúzsku alebo na Slovensku. Predstavovala som si, že tie úvodné titulky budú nakrúcané u nich doma vo Francúzsku niekedy v 70-tych, 80-tych rokoch, kedy teda oni majú na starom sekretári vystavené fotografie a jedna z tých fotiek patrí Lisette. Aby to bolo autentické, tak som potrebovala dobové fotorámiky a tie som zháňala po celej Európe, väčšinu z nich som kúpila v Nórsku, aby odpovedali tomu obdobiu.“
Ženy aj deti zohrali v SNP veľkú rolu
A čím režisérku príbeh Lízy zaujal? „Má niekoľko rovín. Kvôli množstvu mikropríbehov, ktoré sú vo filme obsiahnuté som si povedala, že to je nesmierne obohacujúci materiál. Stále mám pocit, že, keď sa hovorí o Slovenskom národnom povstaní, všetkým sa nám pred očami zjaví udatný sovietsky partizán so samopalom v ruke. Ale SNP bolo aj o neznámich šiestich ženách s malým dieťaťom, ktoré nájdete na fotografi v národnom pamätníku Kalište. Je tam pomenovaný každý jeden partizán, ale pri fotke týchto žien je napísané, že pomáhali partizánom, nosili im jedlo a ošetrovali ich. Prišlo mi veľmi dôležité hovoriť o tom, že súčasťou SNP boli aj ženy a často krát bez mena. Líza mala meno iba pre svojich blízkych a pre ľudí, ktorí si ju dodnes pamätajú. Jej príbeh a záver filmu je práve o tom, aby sme vracali mená tým, ktorých by sme mali viac poznať. Práve kvôli tomu, aby sme historické udalosti nevnímali s odstupom typu: to je niečo, čo bolo a už sa nás to netýka. Podľa toho, ako si ich dokážeme sprítomniť a ako na ne dokážeme myslieť, tak sa vieme vyrovnať s tým aká bola poloha Slovenska a našich predkov v histórii.“
Zrealizovať dokument o Líze trvalo približne dva roky, pri filme o Anne Malinovej to trvalo oveľa dlhšie (pozn.red. Anna Malinová bola priateľka Jozefa Gabčíka, jedného z atentátnikov na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Pred vykonaním atentátu ho ukrývala vo svojom byte v Prahe. Bola popravená nacistami v koncentračnom tábore Mauthausen dňa 24. októbra 1942). „Osobne si myslím, že SNP ešte stále čaká na to, aby sme ho prijali za svoje. Stále k nemu máme odťažitý vzťah, vnímame ako ako niečo, čo je súčasťou surového boja. Ale SNP by nemohlo existovať bez žien, ktoré tam nosili jedlo a detí, ktoré prinášali zásoby zbraní. Bolo tam aj množstvo prítomných ľudí, ktorí nemohli bojovať, ale vykonávali tzv. servisné činnosti. Ukrývali partizánov, aspoň na jednu noc, aby sa mohli zohriať z tej príšerne studenej hiry (zima v roku 1944/1945 bola výnimočna krutá). Sú to príbehy, ktoré potrebujeme poznať, aby sme SNP dokázali vnímať nielen ako niečo, čo pripravila Moskva a prvých partizánov začali posielať niekedy v júli 1944. Dodnes sa málo hovorí aj o židovskej jednotke, ktorá sa aktívne zapojila do bojov. V prípade 28 žien aktívne zapojených v bojoch v brigáde Jánošík, od slovenského partizánskeho veliteľa Ernesta Bielika, nájdete spomenuté iba zahraničné ženy, o Slovenkách je iba jediná spomienka o ošetrovateľke z Telgárta.“ V histórii, rovnako ako aj v súčasnosti sa deje veľmi veľa zlých, ale aj dobrých vecí. Verí Veronika Homolová Tóthová ešte v ľudské dobro? „Áno, pri každom jednom príbehu som sa s ním stretla. Nezabudnime na to, že my si tvoríme svoj vlastný príbeh, denne svojím konaním.“
Naša Líza pre Slovensko aj Francúzsko
Film bol pomenovaný symbolicky Naša Líza. Keď sa dnes spýtate obyvateľov dedinky Bacúch, kde Lisette zajali, na francúzsku partizánku, odpovedia vám: „Veď to bola naša Líza.“ Tento názov vyjadruje, že hrdinská dievčina bola dôležitá nielen pre svoju rodinu, ale aj pre komunitu, ktorá si jej odvahu a obetu dodnes pamätá.
