Predstavujeme vám ďalšiu osobnosť Bratislavy a to speváka, skladateľa, organizátora Bratislavských jazzových dní a muzikanta, Petra Lipu. V úctyhodnom veku stále veľa koncertuje a keď zabudne dlhšie oddychovať, odbehne na obľúbené Kanárske ostrovy dobiť si baterky. Jeho domovom je už dlhé roky Bratislava a to najmä malebné uličky Starého mesta.
Ste rodákom z Prešova, museli ste si hľadať cestu k hlavnému mestu, alebo to bola láska na prvý pohľad?
Do hlavného mesta som prišiel študovať vysokú školu, na stavebnú fakultu a býval som na internáte. Dôvodom bolo, že som nechcel ísť na vojnu. Ešte som vtedy vôbec netušil, že sa raz budem venovať profesionálne hudbe. Bol som vtedy taký „čundrácky spevák“ a gitarista, avšak v Bratislave sa vytvorila prvá kapela a zavolali ma do nej ako speváka. Infiltroval som sa teda do bratislavského muzikantského sveta. Pomaly sa zo mňa stal hudobník.
Kapely sa postupne rozpadali a tvorili sa nové. Promoval som v roku 1968 a už vtedy mi bolo jasné, že ak chcem tvoriť muziku, musím zostať v Bratislave. V Prešove by som vtedy mohol maximálne spievať v bare hotela Dukla. To by bol môj vrchol kariéry. Som rád, že som tu zostal, Bratislavu mám rád.
Je niečo, čo vám z Prešova chýba?
Nie, iba mladosť, ktorú som mal rád. Prvých 17 rokov života sa nedá vymazať. Miesta, kde som toho veľa zažil, ľudia, s ktorými som sa priatelil, budovy, kde som zvykol chodievať, to všetko tam ostalo, ale môj život je v Bratislave.
Ktorá časť Bratislavy vám je najbližšia?
Staré mesto. Iba dva roky som žil na Kramároch, inak som bol po celý čas v centre. Dlho som nemal vlastný byt, najprv som býval na čierno na internáte, tak ako mnoho iných ľudí v tých časoch. Prvý byt som zohnal asi 10 rokov po skončení školy, ale od pekného bývania mal ďaleko.
Skôr by som ho pomenoval ako priestor na bývanie štvrtej kategórie. Potom sme s rodinou bývali pri pivárni mamut, kde som aj 15 rokov hrával a neskôr v rôznych prenajatých bytoch. Vychoval som štyri deti a chodil som sa s nimi prechádzať po parkoch a hrávať na ihriská. Cítim sa byť Staromešťanom. V iných častiach som ani nežil.
Stretávame sa tesne po jesenných Bratislavských jazzových dňoch. Ako by ste zrekapitulovali tento ročník?
Podľa mňa výborný. Ja som nadšený. Prišlo dosť ľudí, predsa len je po pandémii vždy ťažká otázka, koľko návštevníkov zavíta. Som rád, že ľudia na jazz chodia. Bola tam naozaj dobrá hudba a aj iné pridané hodnoty. Prišla napríklad brazílska speváčka Bia Ferreira, ktorá odovzdala návštevníkom silný odkaz v podobe prednášok o kolonializme a kapitalizme. Malo to aj celkom úspech, pretože je žena s veľkou energiou. Som rád, že môžeme BJD organizovať.
Dlhé roky bývali v legendárnom PKO, ako ste sa vysporiadali s neexistujúcim kultúrnym stánkom v Bratislave?
K PKO som mal citový vzťah. Nehovorím, že to bolo výborné miesto na koncerty, ale vnímam ho podobne ako Prešov. Veľa som tam zažil. Potom sme boli v Inchebe, kde nám veľmi zdvihli nájomné a teraz ich organizujeme v štúdiu A4 (bývalá hala Mladosť). To je asi jediné miesto, kde sa aktuálne dajú BJD realizovať.
Váš diár je naplnený koncertami od východu na západ. Kde beriete energiu na všetko, čo si muzikantský život vyžaduje?
Priamo v hudbe. A v ľuďoch, ktorí prídu na koncert. Nemal som ešte v živote takú profesnú situáciu, v akej sa momentálne nachádzam. Idem odohrať samostatný koncert napríklad do Prievidze a príde sa pozrieť 200 ľudí. Tak to ma veľmi teší. Je to pre mňa veľký záväzok a zároveň výzva. Potom sa zase snažím odpočívať tak, aby som mohol odohrať ďalší koncert rovnako kvalitne a pri plnej sile. Je to náročné, ale robím to veľmi rád. Dokonca mám pocit, že práve to ma drží pri živote. Nehľadím na to, že nie som mladý, ale snažím sa robiť to, čo ešte dokážem. Počujem podľa môjho hlasu, že už to nie je to, čo bývalo, ale zatiaľ ešte funguje.
Uprednostňujete zdravý životný štýl, alebo naopak – ste gurmánom, čo nehľadí na následky?
Relatívne zdravý. Mám mnoho kolegov a kamarátov, ktorí už z tohto sveta odišli. Žil som vždy striedmo, nikdy som nefajčil, alkohol som zvykol piť, dnes je ho už o dosť menej. V lete plávam, hrám ping-pong, chodím na prechádzky. Oveľa dôležitejšie je podľa mňa udržiavať si hlavu v zdravom nastavení. Zatiaľ mi to tak vychádza.
Kolegovia muzikanti o vás vravia, že ste veľkým profesionálom. Dodržiavate termíny aj poctivý prístup. Vraj ľúbite hudbu. Je to u muzikantov ojedinelé?
Ja dúfam, že nie. Takí by mali byť všetci. Ak niekto nemá rád hudbu, je čas zmeniť povolanie. Hudobníci, ktorí trpia pri tvorbe a koncertovaní, robia zle svojim kolegom. To si môžu dovoliť sólisti. Mať kapelu bolo pre mňa vždy dôležité. Ja chcem mať pri sebe ľudí, ktorí sú so mnou na jednej lodi. Ak by sa mne nechcelo robiť, ako sa majú oni cítiť? Som ten, ktorý im musí dávať energiu.
S kým sa vám v súčasnosti najlepšie hrá?
To je vždy tak, že človek chváli tých, s ktorými aktuálne hráva. Historicky som mal veľmi veľa dobrých muzikantov – kolegov a bolo mi vždy ľúto, keď sme sa z nejakých dôvodov museli rozísť. Teraz hrávam so synom Petrom, už asi 20 rokov, basista je Richard Csino, bubeníkom Miško Fedor a na saxofón hrá Radovan Tariška. Potom máme aj náhradníka Jakuba Kačica, ktorý vie hrať na base aj na bicích. Každý má svoj záskok.
Študovali ste geodéziu, neskôr ekonomiku, prvý samostatný album ste vydali v štyridsiatke. Ako sa s vašimi skúsenosťami pozeráte na mladú generáciu muzikantov?
Je úplne iná doba, akú som ja zažil v mladosti. Najväčšou zmenou je informácia. Každý, kto chce, nájde si, čo potrebuje. My sme nemali vôbec nič a všetko sme museli prácne objavovať. Možno je to potom o niečo vzácnejšie a človek sa aj niečo nové pri hľadaní naučí. Takto dostanete hneď hotovú informáciu. Muzikanti sa kedysi živili spotrebnou hudbou, dnes viete študovať hudbu a venovať sa jej na profesionálnej úrovni, to je úžasné. To samozrejme nesúvisí s budúcim úspechom a talentom.
Ten má každý človek daný a je len na ňom, aby ho dokázal rozvinúť. A rozvíja sa prácou. Mám pocit, že je u nás dosť veľa šikovných mladých hudobníkov a prichádzajú stále noví. Hudba síce stratila svoju primárnu sociálnu funkciu, ale sú mladí, čo stále chcú byť hudobníci. My sme hudbu objavovali a zohnať novú platňu bolo priam zázrakom. Dnes je hudba samozrejmosť. Každý počúva čokoľvek chce a nepotrebuje si kúpiť CD nosič. Jediné, čo podľa môjho názoru naozaj prežije, sú živé koncerty.
Vtedy vzniká atmosféra a interaktivita. To je neopakovateľná situácia, ktorá sa nedá ničím nahradiť, ani počítačom doma. To je to, čo muzikanti môžu dnes robiť. Hrať naživo a čakať na reakciu publika.
Vedia vás ešte ľudia po koncerte prekvapiť?
Ľudia sú rôzni, prekvapujú stále. Minule mi jeden pán povedal, že nikdy na mne nebol, ale že sa mu veľmi páčilo. Tak som mu odpovedal, že to zrejme kvôli tomu, že nikdy ešte nebol na mojom koncerte a videl ma len v televízii. A naživo je to najzodpovednejšie. Ak vás nezaujmem na koncerte, môžete pokojne televízor vypnúť, keď sa v ňom objavím (úsmev). Potom sa často rozprávame o jazze. Mnohí ho nepočúvajú, ale povedia, že tá moja hudba sa im páči. Ľudia potrebujú hudbu a tá môže vyzerať akokoľvek. Aj na jazzových dňoch si ju tam fanúšikovia nájdu a kto nechce, nech si užíva hudbu, nie je nutné ho tam nachádzať. Ja tvorím pesničky.
Máte chalupu pri Šulianskom jazere, ako tam trávite čas?
Začalo to v covide, kedy sme sa tam išli schovať a zostali sme skoro rok a pol. Vyrastal som v skromných podmienkach v centre Prešova, tak dnes viem doceniť prírodu vôkol seba. Mám tam veľmi rád ticho, zeleň a blízkosť vody. Dokonca som si povedal, že v lete už nikam nikdy nepôjdem.
A kam radi chodievate v zime?
Do tepla. Na ostrovy večnej jari – Kanárske ostrovy, konkrétne na Tenerife, do časti Las Americas. Tam sa s priateľkou veľa prechádzame. Pre mňa je Tenerife ako americká Florida. Už sa tam vidím aj v starobe. A na budúci rok by som rád začal rozmýšľať nad novým albumom. Muzikanti vedia od prvého nápadu, cez cvičenie, aranžovanie, mixovanie a nahrávanie čo majú robiť a potom už nevieme čo ďalej, ako dobre odpromovať CD.
foto: archív P.L.
