Aj keď to znie akokoľvek ošúchane, o Jozefovi Makovi z Banskej Bystrice platí, že je folkloristom dušou a telom. On sa ním však stal už dávno predtým, ako našu krajinu zachvátil „folklórny ošiaľ“ a došlo veľkolepému vzkrieseniu ľudových piesní, tanca, krojov. Jozef Mak sa totiž nemalou mierou zaslúžil, že slovenský folklór nezanikol, dýcha, ba čo viac, v jeho podaní prekvitá v celej svojej kráse a po celom svete.
Spoznali sme ho vďaka súťaži – televíznej šou Zem spieva. Jozef Mak účinkoval v prvom ročníku, v roku 2017, a so zoskupením Horehronskí chlopi sa dostali až do finále. Dodajme, že reláciu sledovalo počas finále 580-tisíc divákov. „Potom, v decembri toho istého roku, viachlasný horehronský spev zapísali do UNESCO. Teda druh spevu, ktorým sme sa aj my prezentovali v súťaži,“ vraví Jozef Mak. Dodáva, že v tom roku slávil päťdesiatku, takže si to dobre pamätá. „Som veľmi hrdý a som veľmi rád, že počas mojej speváckej kariéry viachlasný horehronský spev zapísali do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Spev, ktorý nám starí rodičia a rodičia odovzdávali celé generácie a my sme sa to naučili dopĺňať podľa jednotlivých regiónov. Boh mi dal dar spevu a ja sa spevom snažím rozveseliť a potešiť srdcia priateľov a ľudí na Slovensku, ale aj v zahraničí. Cez pieseň sa totiž dokážeme priblížiť človeku, priamo do jeho srdiečka,“ vyznáva sa folklorista, ktorý však okrem spevu aj dlhé roky tancoval aj moderné tance, napríklad disco, break-dance, a ešte aj dnes si rád zatancuje ľudové.
Značka: Spevavá rodina
Lásku k ľudovej piesni a tancu „nasával“ od narodenia v rodnej Pohorelej, odkiaľ pochádza a kde je spev tradíciou a celá dedina ním žila a žije. S obľubou vraví, že pochádza z takzvanej spevavej rodiny. Spievala jeho stará mama Kristína, ktorá bola veľká speváčka a deti a vnúčatá naučila spievať tiež. A dobre spieval aj otec. Takže, talent a muzikálnosť mal Jozef po kom zdediť. „Vždy som si hovoril, že keď raz budem vedieť spievať ako otec, budem veľký spevák. Otec mal veľmi pekný a autentický horehronský hlas, od pätnástich rokov tancoval a spieval vo folklórnom súbore Kráľova hoľa v Pohorelej, to bolo v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Takže aj po ňom som veľa vecí získal,“ uvádza Jozef Mak. Už ako štvorročný začal chodiť do Detského folklórneho súboru Mladosť v Pohorelej, kde pôsobil do štrnástich rokov. Naučil sa zbojnícke a detské horehronské dupáky, šorový tanec i ľudový spev. Potom odišiel na strednú školu do Banskej Bystrice a prešiel do Folklórneho súboru Bystrina. Bolo to v roku 1981 a pôsobil v ňom až do roku 1994. V Bystrine hral aj jeho brat Janko a jeho manželka Anka, a to od začiatku vzniku Bystriny. „Prišiel som v tesilových nohaviciach v roku 1981 do Banskej Bystrice a snažil som sa uchytiť v tom ,veľkom´ folklórnom svete. Ako štrnásťročný som sa priúčal tomu – nazvime to mládežníckemu, respektíve už dospeláckemu folklóru. A to sa mi, chvalabohu, podarilo. Lebo som v Bystrine spieval aj detvianske rozkazovačky, aj horehronské sóla a tancoval som aj všetky tance – Detva, Horehronie, cigánske tance, Balog, cepíkový tanec, banícke tance z Pršian a iné choreografie. A spomienky na ne mi ostali dodnes,“ hovorí Jozef Mak. Zrejme toto boli najdôležitejšie roky pre folkloristu, ktoré ho formovali, naučili ako pristupovať k ľudovej piesni, k ľudovému tancu.
Na Slovenskom dni kroja nemohol chýbať
Nasledovali ďalšie folklórne súbory – Hronka, potom po vojenčine – v roku 1989 až dodnes – Mužská spevácka skupina Horehronci vo Folklórnom súbore Partizán, ďalej Mužská spevácka skupina Kráľova hoľa z Pohorelej od roku 1981 až dodnes a pred siedmimi rokmi vzniklo zoskupenie Horehronskí chlopi. Tvoria ho speváci zo štyroch obcí – Pohorelej, Vernára, Šumiaca a Telgártu. To je teda slušný výkon, mať za sebou kariéru v toľkých súboroch a dodnes aktívne v niektorých účinkovať. „Viete, vidím to, keď ideme do sveta – pieseň ľudí spája. Začnem peknú melódiu, spievam síce po slovensky, takže obecenstvo slovám nerozumie, ale už len samotná melódia ľudí osloví. Keď dáme Tancuj, tancuj, vykrúcaj, alebo na Kráľovej holi či Kopala studienku, všade na svete nás to okamžite spojí s divákmi,“ hovorí dlhoročný folklorista. Treba povedať, že všetko, čo sa týka folklóru, je pre neho zaujímavé, podnetné. A tak niet divu, že keď Slovenka a generálna riaditeľka STAR production Mária Reháková prišla s nápadom zorganizovať Slovenský deň kroja, pridal sa. „Spoznal som sa a spriatelil s pani Rehákovou. Na Slovenskom dni kroja sme dostali možnosť vystúpiť a predviesť náš viachlasný horehronský spev. Spievali sme – teda skupina Horehronskí chlopi – a bolo to veľmi autentické. Prišlo asi tritisíc ľudí v krojoch, bolo to prekrásne. Námestím v Banskej Bystrici sa mohutne nieslo aj – Na Kráľovej holi. Jednoducho, myšlienka dňa kroja sa s mojím srdcom zlepila, spojila, spečatila. Mám rád folklór v každom podaní. A musím tiež povedať, že naša mama Ľudmilka bola veľký ,krojár´, ušila nám regrútske košele, dievčatám oplecká, brusliaky – to je ženská vestička – ba dokonca aj tkala a vyšívala doplnky na kroje,“ hovorí Jozef Mak, prečo ho myšlienka Slovenského dňa kroja tak oslovila.
Románový Jozef Mak?
Celý čas hovoríme o folkloristovi Jozefovi Makovi, o jeho láske k ľudovej hudbe a tancu. No, Jozef Mak je u nás veľmi známe meno. Postaral sa o to spisovateľ Jozef Cíger Hronský, ktorý v roku 1933 napísal román s týmto názvom – s dodatkom človek milión. Príbeh sa odohráva na Horehroní v obci Heľpa vedľa Pohorelej, odkiaľ pochádza folklorista. Aj my sa teda zvedavo pýtame, či jeho rodina má niečo spoločné s týmto hrdinom? „Určitá spojitosť mojej rodiny a románového Jozefa Maka je možno v tom, že starý otec Jozef Mak sa zrejme poznal s Jozefom Cígerom Hronským, a to práve v čase, keď spisovateľ písal román. Starý otec mal vtedy dvadsaťštyri rokov. A románovo-nostalgické prepojenie je možno aj v tom, že ani starý otec nemal v rodnom liste uvedeného otca, takže bol tiež nemanželské dieťa ako románový hlavný hrdina Jozef Mak,“ hovorí folklorista. Ďalšie prepojenie je v tom, že aj folklorista má brata Jána Maka, rovnako ako románový hrdina. A aby toho nebolo málo, na maturitách si ako otázku z literatúry vytiahol spisovateľa Jozefa Cígera Hronského. To je ale náhod! Alebo osud? Zákonitosť?
Prvý poisťovací agent
Vysvetľuje však, že spisovateľ do románu premietol životy a ťažký život na Horehroní viacerých z tej lokality. Folklorista Jozef Mak však o rodine môže naisto povedať, že jeho otec Jozef Mak narodený v roku 1937 bol na Horehroní vôbec prvým dôverníkom Československej štátnej poisťovne. A bol ním od roku 1972 do roku 1992. Dnešnou terminológiou povedané bol prvým poisťovacím agentom, sprostredkovateľom poistenia. „Poisťoval majetky, osoby, hospodárske zvieratá. Mal dar reči, veľmi pekne technicky písal. Pritom pracoval ako majster vo vtedajšom Strojsmalte Pohorelá. Ľudia k nemu chodievali v nedeľu, vedel im všetko vybaviť a ja som ako päťročný chlapec obdivoval, čo všetko vie. A keď som sa vrátil z vojenčiny, začal som aj ja robiť v poisťovníctve, bolo to ešte v čase socializmu, v roku 1988,“ prezrádza Jozef Mak. Potom, v septembri 1991 si vybavil živnostenské oprávnenie, ktoré má dodnes a v januári 1992 získal licenciu poisťovacieho makléra. „A to ako prvý na Slovensku. V tomto odbore podnikáme s manželkou Monikou dodnes,“ pochválil sa. Dodáva, že jeho obchodné a ľudské krédo je – keď môžem, pomôžem.
Všetko pre rodinu
Románový Jozef Mak mu bol a stále je veľmi blízky. „Ja som sa po päťdesiatke rozhodol, že o sebe a o svojom živote nakrútim dokumentárny film a ako motto som si zvolil – Horehronie očami Jozefa Maka, človeka z milióna. Chcem ukázať, že tu niekedy bol ,nejaký´ Jozef Mak, obyčajný človek, ktorý pracoval pre rodinu, venoval sa rodine a chcel zachovať hlas, ktorý dostal od Boha a chcel zachovať folklór,“ vysvetľuje. K folklóru viedol Jozef Mak aj dcéry Denisku a Andrejku. Inak to ani nemohlo byť, pretože aj manželka Monika bola kedysi tanečníčka vo folklórnom súbore Bystrina. Dnes priznáva, že najväčší podiel na tom, že deti v ranom detstve viedli k folklóru, má manželka. Učila ich tancovať, spievať a láske – citu k ľudovej piesni a tancu. Deniska je veľmi spevavá, zdedila hlas po rodičoch, prarodičoch a praprarodičoch. Andrejka zas pôsobí ako moderátorka počas folklórnych a iných vystúpení. Moderovala napríklad famózny program, keď hosťami boli Sisa Sklovska a Marián Vojtko, ktorý organizovalo Občianske združenie Makovisko. Program má názov Piesňou po stopách života. Zároveň má na starosti dramaturgiu koncertov a manažuje občianske združenie. Okrem folklóru má vzťah aj k umeniu ako takému a hrá na klavíri, maľuje a vyšíva ľudové motívy. Dcéry však dostali aj viacnásobné vysokoškolské vzdelanie. Deniska vyštudovala právo, takže je advokátka a má titul JUDr. Skončila aj ekonomickú fakultu a získala Ing. a urobila si aj doktorát z finančného práva, takže získala aj titul PhD. Andrejka študovala v Prahe, má bakalára z Metropolitnej univerzity Praha a úspešne spromovala a má magisterský titul z Univerzity Mateja Bela – odbor medzinárodné vzťahy a diplomacia, ktorý študovala aj po francúzsky.
Vyšportovaný folklorista
Povedali by ste, že folklór musel Jozefovi Makovi zaplniť všetok voľný čas a na iné záľuby už nemal čas. Chyba! Keď začal vyratúvať, akým športom sa venoval a venuje, zakrútila sa nám z toho hlava. Veď posúďte. Od štyroch rokov lyžuje, v sedemnástich začal so skialpinizmom. Karate je jeho láskou vyše tridsať rokov a stále trvá. Mimochodom – je nositeľom druhého kia, hnedého opasku. Rád sa korčuľuje na in-linoch. V šestnástich si obľúbil motorky a stal sa motorkárom. Bicykluje sa celý život, ešte aj dnes si sadne na horský a jazdí doma i v zahraničí. Najnovšie si obľúbil paddleboard a plávanie v mori. „Takže vidíte, som aj športovec, dokonca veľký milovník športu. Ale folklór má v mojom živote prioritné miesto, preto sa aj každé moje športovanie končí spevom s priateľmi,“ dodáva Jozef Mak.
VIERA MAŠLEJOVÁ
Foto: Ramon Leško a archív J. M.
