Bola som s priateľmi na chate. Darovali mi ju rodičia. Je hlboko v horách, pod bralami Tatier. Sestra odišla do Švajčiarska, navždy, vrátiť sa nemieni. Tak chata ostala na mne. Moji priatelia tam radi chodia. Ja ani neviem, či sa mám tešiť alebo plakať. Stále sa na nej niečo pokazí, čo treba opraviť. Nielen, že ma to stojí peniaze, ale aj nervy vždy niekoho zháňať, aby to prišiel urobiť.
Všetci si našli pár, iba ja nie. Som single. Sama, samučká. Mám veľa priateľov a priateliek, ale v posteli som vždy sama. Neviem, čo je to pohladenie. A vášeň? Tú ja nepoznám, veru nie. Ktovie, či ju aj spoznám. A už som na to zrelá. Priatelia hovoria, že až prezretá. A tak ho naďalej budem hľadať. Snáď žije na inej planéte, alebo v inom štáte? Nenájdem ho a stane sa zo mňa zatrpknutá osamelá panna. Zafrflaná a škaredá, vysušená bez lásky. Pretože aj tu platí: Jedz ovocie, kým je čerstvé, šťavnaté a nie, keď vyschne a spadne samo. To už nemá tú chuť.
Tak sa mi preháňali myšlienky hlavou, ako oblaky na oblohe nado mnou. Za chatou som si našla lúčku, ktorá patrila iba mne. Nikto na ňu nesmel. Ani priatelia. Bola to lúčka meditačná. Tu ma nikto nesmel rušiť, ani mobil. Ten som si nevzala, ostal v chate.
Slnko pripekalo. Okolo mňa kvitli margarétky, fialové zvončeky tíško zvonili. Slniečko ma pohládzalo po mojom bielom tele. Čerpala som energiu z čerstvého vzduchu, zo zeme, z trávy, z kvetov, zo spevu vtákov. Vtáci švitorili a obzerali si ma. Po tele mi sadali motýle. Skrášľovali bielu pokožku pravej blondíny, ktorá je najjemnejšou na svete.
Škoda, že tú krásu nikto nikdy neuvidí … Hútam si pre seba. Všetci vravia, že som krásna, ale neprístupná. No ako sa sprístupniť a nájsť toho pravého, to mi nikto nikdy nepovie. A prečo nikto nevidí tú krásu, ktorá si žiada pohladenie? Nikto ju neobjavil! Nikto!
Tak ako ani túto zázračnú lúčku. Som tu sama. Samučká. Iba ja. Spev vtákov mi znie ako najsladšia uspávanka. Zaspávam … Prebúdza ma pocit, že na mňa niekto pozerá. Áno, naozaj sa pozerá. Muž v plavkách, s krásnou vyšportovanou postavou, čiernou hrivou vlasov a nebesky modrými očami. Svietia mu z opálenej tváre. Modré sú ako nezábudky.
Zakrývam sa uterákom. „Čo tu chcete?“ zúrivo kričím. „Tu na mojej lúčke? Poslali vás moji zlomyseľní priatelia?“ pýtam sa zlostne.
Vlasmi si prikrývam prsia, z ktorým mi padá uterák, keď zlostne gestikulujem.
„Nikto ma neposlal. To je moja lúčka,“ hovorí muž. „Ja tu chodím z hornej chaty. Kúpil som ju pred rokom. Ale až teraz som sa vrátil z Nemecka. A tu, na tej lúčke, trávim všetok čas, ak mi počasie dovolí.“
„Ale to je moja lúčka! Nebudem sa o ňu deliť s nikým!“ Volám. „Ani s vami!“
„Ja tu budem málo chodiť. Pracujem stále v Nemecku. Nebudem vám prekážať. Prijmite túto kytičku jahôd na zmierenie.“ podáva mi veľkú kytičku jahôd a v druhej ruke má ešte väčšiu kyticu lúčnych kvetov. Tie sype na mňa.
„Ste víla? Môžem si vás vyfotiť s týmito kvetmi?“
„Ja neviem, ešte nikto ma takto nefotil. Vyfoťte ma teda,“ hovorím zmierlivo.
Krásny hlas a statná postava cudzinca ma fascinovala. Cítila som, ako hnev odchádza a prichádza ošiaľ vášne a lásky.
„Počkajte, upravím na vás tieto kvety. Čo keby ste si dali ten uterák preč? Ste neskutočne krásna! Pozorujem vás, odkedy sa tu chodíte opaľovať. Vždy sama.“
Uterák som zahodila. Posýpal ma kvetmi a jahodami, ktoré mal v krčiažku. O chvíľu ma bozkával po celom tele a jedol z môjho tela jahody. Potom sme sa milovali. Zem sa triasla. Oblaky sa triasli. My sme necítili nič, iba dve telá.
Les šumel. Slnko nám dávalo síl. Nezbadali sme ani blížiacu sa búrku. Ani dážď nás neschladil. Milovali sme sa až na dno našich duší, až do vyčerpania našich tiel. Tak sladko, ako to dokáže len mladosť a náruč prírody.
Autorka: Erika Matonoková
