Jan Antonín Hála bol český maliar, ktorý väčšinu svojho tvorivého života prežil vo Važci.
Kunsthistorik Ján Abelovský, ktorý o tomto maliarovi napísal monografiu, Hálu nazval posledným romantikom života a umenia a maliarom čistého srdca. Skúmal aj výtvarníkovu korešpondenciu a našiel v nej aj tieto slová, ktoré dokladujú viac než vrelý vzťah umelca k Slovensku: „Dědino moje milá! Tvoje černé střechy mně učarovaly, Tvoji lidé mně udělali, Tvoje hory a vrchy mně zajaly. Modlím se k Tvé kráse, o níž nikdo neví, jenom já, modlím se k Tvému tajemství, které Ty neznáš. Co to je? Je to síla, či slabost, nevím. Ale je to láska.“ Jan Antonín Hála sa narodil 19. januára 1890 v Blatnej, čo je mesto v okrese Strakonice, v južných Čechách. Zomrel 17. máj 1959 vo Važci. Tohto roku si pripomíname 65. výročie úmrtia a o rok 135. výročie jeho narodenia. Tatranská galéria v Poprade, ktorá vlastní významné diela a počtom neveľkú zbierku umelca, pripravila výstavu s názvom Ján Hála – Maliar ľudu pod Tatrami. Do 30. júna ju môžete obdivovať na vlastné oči v Poprade. Galériu nájdete len pár krokov od železničnej stanice.
Absolvent Akadémie výtvarných umení
Odborný výklad k súboru diel pripravila a kurátorkou výstavy je riaditeľka galérie Anna Ondrušeková. Od nej sme sa aj dozvedeli základné informácie o rodákovi z Čiech, ktorý svoj tvorivý život zasvätil pátraniu po „krojovanej dedinskej a hôrnej romantike“ na Slovensku. „Jan Hála sa narodil v rodine pekárskeho majstra Jana Hálu a Rozálie, rodenej Černochovej, v Blatnej, a to v jednom z domov na námestí. Študoval na gymnáziu v Českých Budějoviciach a v roku 1909 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, odbor história. Maliarstvo študoval najskôr v súkromnej maliarskej škole Ferdinanda Engelmüllera a v rokoch 1910 – 1915 na Akadémii výtvarných umení v Prahe, v ateliéri pre figurálnu maľbu Maxa Pirnera,“ hovorí Anna Ondrušeková. Ako dodáva, od augusta 1923 až do svojej smrti žil vo Važci. Do Čiech sa vrátil len dvakrát, a to aby sa oženil, čo bolo v roku 1923 a v rokoch 1939 až 1940, keď prechodne musel opustiť Slovensko, no Važťania si ho vyžiadali späť. Oženil sa s Mariou Chlupsovou, s ktorou mal tri deti. Najmladší syn Jan Mikuláš Hála, ktorý sa narodil v roku 1937, je tiež maliarom – reštaurátorom. „Hála po prvýkrát prichádza do Važca 6. júla 1923 so svojím priateľom Karlom Hildprantom počas cesty do Prešova. Prichádzajú na športovej aerovke presne na poludnie v nedeľu, kedy z kostola vychádzajú krásne odeté ženy a dievčatá v miestnom kroji. Očarený pestrofarebnosťou a nádherou, za zvukov kostolných zvonov, sa mu tento moment navždy vryl do pamäti a ešte ten rok sa na Važec vráti, prenajme si malú chalupu, ostáva tu tvoriť a prinášať správy pre celé Československo z tohto podtatranského prostredia,“ vysvetľuje kurátorka.
Važec bol program na celý život
„Dôležité je povedať, že Hála objavenú skutočnosť v podtatranskej obci Važec stvárňoval ako etnograf-dokumentarista, písal esejistické reportáže do Lidových novín. Po celý život vo svojej tvorbe čerpal námety zo života obyvateľov Važca. Táto jeho predstava o živote, prírode a ľuďoch vo Važci sa stala jeho celoživotným umeleckým programom život,“ uvádza ďalej Ondrušeková. Spomínaný umenovedec Abelovský napísal, že Hála sa javí ako „maliar čistého srdca“, ktorý sa vrátil k čistým prameňom, kde našiel sám seba. „Azda preto je jeho tvorba zrozumiteľná pre široké obecenstvo. Vychádzal z tradícií a vybral si tradičné prostriedky. Neustále sa objavuje jeho hlboká a úprimná úcta ku všetkému, čo súvisí s námetom a podstatou tohto sveta, ako aj jeho snaha hodnoverne a svedomito to zaznamenať, často na úrovni národopisného dokumentaristu,“ píše vo svojej monografii Abelovský.
Prečo Slovensko?
Kunsthistorik zároveň tento záujem o Slovensko vsádza aj do vtedajších súvislostí a uvádza, že tendenčne podmienená mýtizácia Slovenska, romantické predstavy o Slovensku ako o akomsi „slovenskom Tahiti“ dosiahli vtedy svoj vrchol. Záujem o našu krajinu zdôvodňuje akousi „slovenskofíliou“ českej intelektuálnej obce na prelome storočí. „Predstava o bratskom národe, ktorý trpel pod útlakom a viedol heroický boj o slobodu, pričom si uchoval čisté korene, sa stala Hálovým permanentným zdrojom inšpirácie. Do svojej tvorby, vychádzajúcej z plenéristických tradícií, postupne zabudoval niektoré prvky impresionistickej, secesnej a realistickej maľby premiešanej s expresívnejším rukopisom a koloritom,“ prezentuje zase svoj pohľad na výtvarníka Anna Ondrušeková.
Má medailu za SNP
Treba ešte povedať, že aj keď Hála bol umelecká duša, zaujímal sa aj o reálny život okolo seba. Dokonca sa zapojil do vyslovene dejinných udalostí, ktoré sa u nás odohrali. V roku 1945 sa aktívne zapojil do SNP a za svoju činnosť bol po vojne vyznamenaný. Za účasť v SNP dostal Zlatú hviezdu partizánskeho oddielu Vysoké Tatry. Aktívne žil aj v umeleckých kruhoch. Od roku 1925 bol členom Spolku slovenských umelcov, v roku 1928 Umeleckej besedy slovenskej, od roku 1948 Zväzu slovenských výtvarných umelcov. V roku 1942 sa zúčastnil na bienále v Benátkach.
Spracovala Viera Mašlejová
Foto: Tatranská galéria v Poprade
