Rozvodovosť každým rokom stúpa. Možností ako riešiť rodinné ťažkosti je viac. O hľadaní zdravých stránok vzťahu s možnosťou záchrany manželstva sme sa rozprávali s terapeutkou Adrianou Havašovou z Poradenského Centra Nádej.
Začnime tým, že je lepšie žiadne manželstvo ako zlé. V tom nefunkčnom ubližujeme aj tým, čo za to nemôžu, našim potomkom. Je pre duševné zdravie dieťaťa prospešnejšie žiť v „neúplnej rodine“, kde panuje kľud, ako byť súčasťou „kompletnej rodiny“ v zlej atmosfére? Ako sa na to pozeráte?
Pokiaľ je manželstvo zlé a trpia v ňom deti aj dospelí, nemá zmysel v ňom zotrvávať. Dôsledky nefunkčného vzťahu sa odrážajú na všetkých a deti si ho berú ako vzor pre svoje budúce vzťahy. Treba však vidieť rozdiel v tom, že existujú aj dlhotrvajúce krízy, ktoré nemusia hneď znamenať priamočiaru cestu k rozvodu. V týchto prípadoch nemusí byť rozvod jediným riešením. Pristúpila by som k nemu v prípade, ak sa v rodine deje napríklad domáce násilie, alebo si partneri už nemajú ďalej čo odovzdať a nechcú spolu ďalej koexistovať ako pár. Ak prídu k takému záveru spoločne, nie je už dôvod diskutovať o záchrane.
Kedy má zmysel vo vzťahu zotrvávať a „posnažiť“ sa a kedy už definitívne nie?
Keď jeden z dvojice má snahu a ochotu pracovať na partnerských problémoch vo vzťahu, tak to sa dá iba v prípade, že má záujem aj druhá strana a je ochotná na tom pracovať tiež. Sám človek nezachráni vzťah. Obaja musia vyjadriť ochotu a situáciu riešiť a zapojiť sa do nej aktívne. Nemôže to byť iba formálne vyjadrenie ochoty a napríklad hľadať vinu len na druhom, ale je nevyhnutná snaha reálne sa zapojiť a hľadať riešenia spoločne.
Dokážu partneri potlačiť ego a komunikovať spolu tak, aby aj niečo naozaj vyriešili?
To je veľmi individuálne. Sú dvojice, ktoré vedia spolu komunikovať, potom sú dvojice, ktoré sa snažia komunikovať a sú aj také, ktoré spolu komunikovať nevedia napriek tomu, že si myslia, že vedia. Veľa ľudí má o komunikácii vlastnú predstavu. Nevieme komunikovať ani v iných medziľudských vzťahoch, o to ťažšie sa nám komunikuje v partnerstve. Partneri si nechávajú veľa vecí pre seba.
Problémom je aj to, že partner nepovie hneď na začiatku, čo mu prekáža a tým sa nabaľuje frustrácia z toho, že druhá strana „nespĺňa“ očakávania.
A vybuchuje to na iných veciach. Prichádza hnev a ten sa môže manifestovať v úplne iných situáciách a pre druhú stranu sa partnerovo/kyne správanie stáva nečitateľným. A partner ani nemusí rozumieť tomu, čo sa vlastne deje. Prečo je u nich zlá atmosféra. Prapodstata môže byť úplne niekde inde. Je veľmi dôležité naozajstné vyjadrenie toho, čo cítim a čo so mnou partnerovo správanie robí.
Dá sa v terapii naučiť komunikovať?
Určite sa dá pracovať na zlepšení svojho vlastného prežívania a na odkomunikovávaní rôznych situácií. Mnohé páry majú problém v komunikácii a potrebujú na nej pracovať. Iní zase majú nejednotné názory na výchovu detí, ktoré často vyústia do sporov a podobne. Sú to všetko veci, ktoré sa dajú riešiť tak, aby dochádzalo k vzájomnému rešpektu a bola zachovaná vzájomná úcta. Samozrejme, keď sú to partnerstvá, kde sú už ľudia odcudzení a nevidno tam žiaden záujem o partnera/ partnerku, alebo strata úcty, tam sa už ťažko na niečom stavia. Keď som v kontakte s tým, čo prežívam a s tým, ako sa cítim a aké situácie vo mne vyvolávajú takéto a takéto pocity, ďalej komunikovať je potom jednoduchšie, lebo viem, čo vlastne chcem povedať a čo chcem aby sa dialo.
V súčasnosti sa viac ako polovica partnerstiev rozpadá. Dá sa naučiť zdieľať spolu jeden svet?
Je dôležité, aby partneri zdieľali život spolu. Poznám dvojice, kde ho partneri zdieľajú s úplne inými ľuďmi. Partnerka so svojím okolím, alebo s kamarátkami alebo príbuzným a muž buď s nikým, alebo možno s niekým iným a tým pádom sa ako partneri míňajú.
