Radka Mončeková Hrabovská prenáša do svojich diel okolitý svet. „Pri ilustráciách to vyzerá tak, že okolo mňa lietajú obrazy a postavy a výjavy z textu. Je to ako sedieť v kine, len v tichosti. Môžem siahnuť po výjavoch, ktoré lietajú okolo mňa, stiahnuť ich a uložiť na papier. Sú veľmi živé,” opisuje tvorivý proces štvornásobná mamička.
Máte štyri deti, dve zamestnania a tvoríte množstvo krásnych vecí. Ako sa to dá zvládať? Kde beriete energiu?
Tvorba mi pomáha napredovať. No popravde, viac nevládzem ako vládzem. Keď som si naposledy želala oddych, ochorela som a aj to som počas PN v posteli ilustrovala. Tvorba je za odmenu a tá ma i spätne nabíja. Manžel mi vyčíta, že neviem oddychovať, a to si v súčasnosti už aj doprajem spánok, no neviem, či niekedy doženiem spánkový deficit, ktorý som rokmi nazbierala.
Môj osemročný syn nevedel od vašich obrázkov odtrhnúť oči. Usmieval sa nad nimi v knižkách Uzlík a Nitka a Ako vrabec a lastovička leteli do Afriky. S akými pocitmi ilustrujete detské knihy?
Na prácu sa vždy veľmi teším. Neviem sa jej dočkať. V hlave tvorím v podstate neustále. Potom, keď si sadnem k papieru, už to len zo mňa vypadne. Mám radosť, cítim vzrušenie a niekedy únavu, no vtedy iba odkladám štetec a odchádzam. Únavu z obrázkov cítiť. Proces od prvého nápadu až po výsledok sa u mňa vekom mení. Možno dozrievam, určite sa umierňujem a viac premýšľam. Predtým to bolo „Hurá, idem na to!“ A bolo. Teraz si vyberám a triedim, čo dám na papier.
Čo všetko zahŕňa proces od nápadu až po výsledok?
Vyzerá to asi tak, že okolo mňa lietajú obrazy, postavy a výjavy z textu. Je to ako sedieť v kine, len v tichosti. Môžem siahnuť po výjavoch, ktoré lietajú okolo mňa, stiahnuť ich a uložiť na papier. Sú veľmi živé. Je iné, vidieť obrazy akoby film a iné vybrať pár statických obrázkov. Tá druhá časť procesu – viditeľná, je racionálnejšia. Sedím s ceruzkou v ruke a zapisujem, zakresľujem. Vytváram si akoby scenár, hrám sa s kompozíciou. Kedysi bola moja tvorba živelnejšia. Teraz s väčším pokojom a pokorou vyberám, čo dám a čo nedám na svetlo sveta. V tejto fáze už čítam veľmi podrobne každé jedno slovo. Podčiarkujem si vety a výjavy, ktoré sú dôležité pre pochopenie obrazového výkladu textu.
Keď mám vytvorené skice a celú knihu na papieri, v hlave to ide dynamicky – listujem v už hotovej knihe, zatiaľ čo na svete je iba pár ťahov ceruzkou. Keď je prítomný grafik od začiatku, nahodí knihu i s miestom na ilustrácie. Keď je to na mne, musím sa veľmi strážiť, aby boli ilustrácie v knihe rovnomerne rozdelené. Niektoré časti sa mi páčia až tak, že obliekam do obrazov každú vetu. Musela som sa naučiť disciplíne, a to je asi najťažšie. Potom, záleží na tom, či mám úplnú voľnosť alebo nie, skonzultujem výber techniky. Napríklad pri Lastovičke som sa rozhodla vyšívať obrázky.
Dostala som plnú dôveru autorky a ďalej to už bolo na mne. Vtedy začína najpestrejšia časť celého procesu – plodný začiatok mám za sebou a teraz vyberám materiál, predkresľujem formáty a idem na to. Robím všetko ručne a zrejme sa to nikdy nezmení. Nemám vzťah k počítačom, beriem ich len ako nutné zlo. Keď tvorím, žijem iba tou knihou a doslova útočí na mňa všade. Kdekoľvek sa pohnem, vyskočí na mňa práve ten typ osoby či zvieratka, ktoré hľadám. Vidím tie farby, ktoré potrebujem. Keď kreslím dážď, prší. Horšie je, že mám také preblesknutia, i keď sa dívam na svet. V záhone kvetov zrazu vidím niečo, čo tam nie je, no presne sa to hodí do knihy. Všetko so mnou spolupracuje – oblaky, príroda, ľudia.
Ak chcem pochopiť postavu, musím sa do nej vcítiť. Keď ilustrujem, sama sa dávam do rôznych pozícií, aby som lepšie uchopila postavu. Vtiahnem hlavu medzi plecia, vysuniem bradu a dívam sa na iných zhora, asi to vyzerá bláznivo, no vtedy naozaj lepšie pocítim, ako sa daná postava má. Neviem, či sú moje postavičky živé, ale rozprávam sa s nimi, keď vznikajú. Vlastne nevznikajú, ja ich vždy najprv uvidím a dám na papier len to, čo som videla vnútorným zrakom. Pri zvieratách si predstavujem, ako ich hladkám, akú majú srsť či pierka alebo pichliače.
Najťažší je záver, keď je všetko zilustrované a nemám už kam uložiť obrázky. Keď už cítim únavu a chcem, aby som to už mala za sebou, no zároveň mi je ľúto, že sa to už končí. Rozhodnutie, že už stačí – neprehnať to, to je ťažké. Po každej ukončenej práci cítim neuveriteľný smútok. Boľavé prázdno. Keď dám do toho všetko a obrázky potom odídu. Veľmi mi to pripomína pôrod (úsmev).
Tvoríte doslova všade. Váš ateliér je v kuchyni na stole, v obývačke na zemi aj v spálni na posteli. Potrebujete na tvorbu ticho a pokoj? Akceptuje to rodina alebo ste sa naučili „prežiť aj na bojisku“?
Rodina to má so mnou ťažké, to ja im vytváram bojové podmienky a všade sa rozťahujem. Ticho a potrebujem pre svoje vlastné upokojenie. No tvorím pri hudbe, rozhlasovej hre. V pozadí musí ísť slovo alebo hudba. Ale to až potom, ako mám vytvorené skice a rozvrhnuté kompozície. Rodina je pre mňa nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie, istota, že nikdy nebudem poznať nudu ani oddych. Celý život je ako jedno bojisko a bojujem s miestom, časom, pozornosťou, so všetkým a o všetko a rodina to toleruje. Neviem, či je to dobré alebo správne.
Uvedomujem si, že nežijeme bežný život a všetko je tak trochu iné a je to mnou. Každá akcia či výlet sa premení na niečo, čo môžeme nazvať všelijako, len nie nudou.
Experimentálne diela, grafiku aj textilné artefakty vystavujete po celom svete, od Číny až po New York. Ktoré úspechy doposiaľ považujete za tie naj v profesijnom aj v súkromnom živote?
Za „naj“ považujem asi ten zázrak, že som mama. Len mi nik predtým nepovedal, aké to bude náročné, a ako sa tá náročnosť bude meniť a striedať – fyzická s mentálnou. Deti sú zázrak, vďaka nim poznám, čo to znamená, siahnuť si na absolútne dno, ale aj, akú uzdravujúcu moc majú objatia či smiech. V profesijnom živote si vážim každú príležitosť. Za každou výstavou, za každým sympóziom a projektom sú príbehy, poznanie nových ľudí, ktorí sú výnimoční. Neberiem to ako samozrejmosť.
Úspech je definovaný ako kladný výsledok nejakého snaženia. Každý si latku úspechu nastaví podľa normy či vlastných ambícií. Mali by sme snívať, mať ciele, ambície, no mali by sme ostať i pokorní a vďační. Každý si to musí v sebe upratať. A každý považuje za úspech niečo iné. Úspech je dokázať prežiť. A potom sú zázraky ako narodenie dieťaťa, splnenie sna a zázrak s prekvapením, keď mi pri dverách bytu zazvonil poštový kuriér a dal mi do ruky obálku na podpis. Nechápala som. Bolo to z Ameriky, z nadácie Belle Foundation. Dostala som list a šek. Asi týždeň som ho skrývala, nikomu som nič nepovedala – dostala som grant. Len za to, že tvorím. Len za to, že skauti z Belle Foundation videli moje diela na výstave v Kalifornii. A to som nikdy v Amerike nebola. Takže tento zázrak je zrejme aj úspechom.
Spomínate si na moment, keď ste prvý raz chytili do ruky ceruzku a vyčarovali ňou obrázok?
Vraj som kreslila skôr, ako som chodila, a to som začala chodiť ako osemmesačná. Steny boli tým prvým priestorom, kde som „čarovala“, neskôr dvere, dvierka na nábytku, potom papier, chodník. Dodnes skúšam rôzne povrchy a nástroje. Do ZUŠ som začala chodiť až v ôsmom ročníku a tam sa začalo kreslenie pod odborným vedením. Celé detstvo ma sprevádzalo kreslenie ako miesto únikov, oázy pokoja a radosti. Mala som krásne detstvo, no pri kreslení mi bolo najlepšie.
Vyučujete na SOŠ chemickej a na ŠUP a ZUŠ v Hlohovci. Čím vás napĺňa pedagogická činnosť?
Nikdy som nechcela byť učiteľkou, no život to tak zariadil. Na pedagogickú fakultu, jednoodborové štúdium výtvarnej výchovy, som šla, keď som sa nedostala na VŠVU. Ak by som neštudovala učiteľstvo výtvarnej výchovy, zrejme by som nikdy neučila, no vraj sa na to hodím. Mávam pocit, že pedagogická činnosť mi skôr berie. Na konci školského roka viem rozpoznať, kto je pedagóg, vyzerajú presne ako ja. Tá únava a vyčerpanosť sa nedá opísať. No, keď mám takých študentov, čo sa chcú učiť nové a skúšať, pýtajú si úlohy navyše a aktívne sa zapájajú do vyučovania, vtedy si vravím, že to má zmysel.
Deti na ZUŠ sú veľmi zvedavé a aktívne. Môžem sledovať ich vývin a zmenu. Okrem práce s nimi učiteľ pracuje i s rodičmi a to je ďalšia obohacujúca činnosť. Človek rastie a mení sa. Nie som extrovert, preto je pre mňa práca s ľuďmi síce obohacujúca, no unavuje ma. Musím sa potom stiahnuť do seba – nekomunikujem, nevychádzam z domu a utiahnem sa k tvorbe. Tam sa nabijem a môžem zas ísť medzi ľudí.
Po strednej ste zažili „školu života“ u akademických maliarov Loviškovcov. Čo vám dalo toto obdobie?
Rast, objavenie iných svetov, poznanie a zmenu. Ateliér Loviškovcov sa vtedy nachádzal v bratislavskom Prievoze. To bola záhrada múdrosti a poznania. Ich ateliér bol v čase, keď si ma vzali pod ochranné krídla, domovom múz a inšpiratívnym miestom. Stretávali sa tam umelci, intelektuáli, hudobníci, skladatelia, výtvarníci. Prvý raz v živote som videla pani a pána Rudavských.
Poznala som iba ich diela a zrazu som ich stretla naživo. Dnes sledujem i súputníkov, ktorí prešli rukami Loviškovcov, kam to dotiahli a obdivujem každého z nich. S Loviškovcami som stále v kontakte, kedykoľvek im môžem zavolať, dvere do ich ateliéru mám otvorené. Podržia človeka, bez ostychu povedia svoj názor, nič nevnucujú. Slobodne zmýšľajúci ľudia, ktorí rovnako slobodne nechávajú iných žiť, tvoriť a dýchať. Tam som nadobudla základ pre umelecký rast. Nič nerobiť naoko, nič na efekt, lebo aj to je cesta. Neklamať, nevyvyšovať sa, nevyhovárať sa, ale ísť vpred.
Občas mojim študentom spomeniem niektorú z výchovných lekcií akademického sochára Viliama Lovišku. Napríklad: „Vieš, ako končia moji žiaci, ktorí nepracujú? Veľmi rýchlo.“ Tak som aj skončila, ani prah dverí som nesmela prekročiť, keď som nemala práce. Alebo: „Ty si myslíš, že niekedy na výstave bude divákov zaujímať, čo si prežívala? Tu chceš napísať – bolela ma ruka? Alebo tu – vypli nám elektrinu?“ Na vysokej škole sme mali výborných pedagógov. Profesor Karol Ondreička pokračoval v prísnom, no láskavom a zároveň slobodnom duchu. Bol to čas rastu. Aj siahnutia si hlboko do seba a spoznanie vlastných limitov.
Ako zvládate popri kreatívnej činnosti pragmatickú časť vašej práce? Pomáha vám niekto? Dohadovať si výstavy, podmienky, prepravu diel, rozdelenie ciest. Je toho veľa, čo je nutné organizovať.
Zatiaľ je to u mňa len príležitostne. Musím všetko skĺbiť a moje rozhodnutie mať rodinu je nemenné, takže výstav mám pomenej. Ak s niekým vystavujem, spojíme sily. Pomôžeme si navzájom. Ak sama, pomáha hlavne rodina, manžel odvezie, prenesie, vyrobí a pomôžu aj známi či priatelia. Úžasný človek Juraj Oláh, ktorý zriadil Botanickú záh(r)adu – odporúčam navštíviť, prišiel okrem iných nápadov i s nápadom zrealizovať outdoorovú výstavu na mieste niekdajšieho hradu Solgaďór. Hostia vernisáže osobne vyniesli na kopec výstavné diela, pomohli ich nainštalovať, priniesli i pohostenie a potom sme si opekali. Milujem výstavy takéhoto typu – s priateľmi, zážitkové.
Aké výstavy a tvorba kníh vás najbližšie čakajú?
To by som aj ja rada vedela. Všetko sa vždy akosi vyvinie samo, ako aj všetko v mojom živote. Viem asi o štyroch knihách, ktoré by som mala česť ilustrovať. Texty sa mi veľmi páčia, pár obrázkov som už pripravila, tak uvidíme. Vždy je to dobrodružstvo. Na Slovensku som si podala iba dve žiadosti o sólo výstavy. Stala som sa členkou Umeleckej besedy slovenskej a bude aj XXXII. členská výstava UBS v marci v Pistoriho paláci v Bratislave. Mám aj zahraničné ponuky, no pre mňa je výhodnejšia účasť na skupinovej výstave. Všetko je zatiaľ otvorené.
